Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod

HOUDEK, IVAN (1887-1985) - Strana 2

Tlačiť
Obsah článku
HOUDEK, IVAN (1887-1985)
Národné vychádzky na Kriváň
Historická bibliografia Tatier z roku 1951
Celý článok

1. NÁRODNÉ VYCHÁDZKY NA KRIVÁŇ

Úryvok z väčšej práce o Kriváni

Posledným členom, strážcom Tatier na západe, hlavným repre¬zentantom, najvyšším štítom ich liptovskej skupiny, je bohatier a kráľ Liptova, náš znárodnený, ospevovaný, gigantický Kriváň. Jeho charakteristické, z troch strán len ťažko prístupné, holé, k doline Kôprovej nachýlené, temeno siaha do vysokých sfér, akoby až do azúru nebies. Vyčnieva vysoko z temnej zelene lesného pásma, lemujúceho jeho úpätie, pokrývajúceho jeho spodné svahy, a po¬skytuje úchvatný rozhľad, ako len máloktorý tatranský štít: do divých dolín, strmých priepastí a hlbokých kotlín, na strieborné stuhy zurčiacich horských riav, na hučiace, spenené vodopády a perliace sa kaskády, na zasnežené žľaby, na čarovné smaragdové a oceľovo-modré plesá, kontrastujúce ostro so svojím šedivým okolím, na skvelé, prekrásne sochorce, kontúry tatranských sivých skalných velikánov, ozrutných skamenených titanov prerozmanitých tvarov, s ich divými, rozbitými masami pitoreskných skál a brál, na malebné lúčiny, lány, nivy, na široké údolie Váhu a rovinu Po¬pradu, posiate obcami, osadami i samotami, na susedné pásma lesov, mohutné vence vrchov a ponad ne do ďalších oblastí, na kus slovenskej i bratskej poľskej zeme, strácajúcich sa v nesmier¬nych diaľavách, plných tajomného šera, hry svetla a tieňov, lahodiacej zraku. Všetko to splýva v jediný grandiózny, plastický celok, v pestrú mozaiku, paletu hýrivých farieb, spriada sa v rozkošnú symfóniu, pôsobí mohutným, neopísateľným dojmom na pozoro¬vateľa, ktorý tu v posvätnom tichu, nemo, s utajeným dychom, hlboko dojatý hľadí mimovoľne na túto ohromujúcu krásu, posky¬tujúcu nevšedný pôžitok duši, pravú pastvu úmyslom ľudským, na krásu, ktorú nemôže dokonale ospievať poet, ani náležité štet¬com načrtnúť maliar, ani zliať verne v lahodnú súhru zvukov hudobný skladateľ.
Tatry, rozumie sa, už dávno vzbudili čulý záujem Slovákov a medzi ich štítmi bol to práve Kriváň, ktorý stal sa stredom ich záujmu, kým ostatné štíty tatranské ostávali im akosi cudzími. Hľadievali naň s hlbšou pietou a vyhľadávali ho ochotnejšie i ča¬stejšie, ako ostatné, hoc i frekventovanejšie a vyššie tatranské so¬chorce. Opriadla ho bájami ľudová fantázia, ospievala ľudová i umelá poézia v piesňach, básňach i povestiach. Azda preto, že dvíha sa z kraja rýdzo slovenského, obracia sa na západné Slovensko, už oddávna národne upovedomenejšie, a že ostával vždy akýmsi najslovenskejším. Lebo veď i keď za maďarskej éry mená väčšiny tatranských štítov „pomaďarčili" a keď v tom ohľade zvlášť hor¬livá štátna lesná správa vo Východnej čudnými maďarskými ná¬zvami pokrstila všetky doliny, potoky, stráne atď. v okolí Kriváňa, na prastaré slovenské meno jeho neodvážila sa ani ona siahnuť. Názov Kriváňa ostával slovenským tak vo všetkých maďarských, ako i v ostatných inojazyčných dielach absolútne, bez výnimky. Tým pôvodným slovenským menom označujú ho už i najstaršie latinské a nemecké spisy o Tatrách (zo 17. a 18. storočia) v časoch, keď ostatné tatranské štíty ešte ani nemalý mien, respektíve keď ich mená ešte neboli ustálené.
Slováci pokladali Kriváň oddávna za národný maják, akýsi slovenský Blaník, za národnú baštu, svätyňu, za pochodeň národ¬ného ducha, za žulový základ národného života a symbol lepšej budúcnosti. V časoch národnej poroby usporadúvali naň a podeň temer so všetkých strán šíreho Slovenska pamätné, hromadné ná¬rodné vychádzky, ktoré nepochybne malý istý význam v duchov¬nom živote národnom a hodné sú toho, aby boli v našej histórii aspoň zaznamenané. Účastníci týchto vychádzok tam hore, ďaleko od ruchu všedného života, v intímnom, vrelom styku s bohatou tatranskou prírodou, plnou živelného, hymnického jasu, dýchajú¬cou divou krásou, rytmom, čarovným šepotom hôr, povznᬚali sa, nepriazňou osudu stíhaní, do sveta vyššieho, a opojení jeho ozrutnosťou, očarovaní neobvyklou panorámou, naplnení čírou radosťou, uchvátení pocitom voľnosti a nekonečnosti, nadchnutí rozkošou, vzkypeným nadšením, z ktorých vyvierala harmónia duše, rozplamenení, uveličení svätým zápalom rodolásky, v sviatočnej ná¬lade vzdávali Kriváňu a Tatrám hold, voľný, nesputnaný prejav svojim citom i slovom, vytúžili sa, zarečnili si, zápalisto zaspievali ná¬rodné piesne, hymny, ktorých spev bol tam dolu zakázaný, stíhaný.
Prvotný prameň, základnú vzpruhu národných vychádzok hľa¬dať nám prichodí v romantizme, v tomto obrodzujúcom duchov¬nom prúde, pohybe, ktorý počiatkom 19. storočia prevalil sa celou Európou a zachvátil i naše Slovensko. Ukazoval sa medziiným i v obľube prírody, propagovanej už Rousseauom, vo vychádzkach do jej lona, ktoré naplňujú dušu človeka blahým pocitom voľnosti, odpútavajú akosi od zeme, odhmotňujú a povznášajú ho do vyš¬ších, čistejších sfér, ďalej v láske k rodnej reči, k národnému svojrázu, svojskosti, samobytnosti, v oživení starých tradícií, v uctievaní pa¬miatok dávnej slávy, v navštevovaní rumov hradov a iných pa¬mätných miest ap., a stal sa jednou z hlavných hybných síl nášho ná¬rodného obrodenia, našej renesancie, prameňom prerodu du¬chovného a spoločenského v prvej polovici 19. storočia.
Vychádzky na Kriváň konali sa s dlhšími prestávkami, asi v periódach jednej generácie, každá z nich zapadá akosi do iných čias národného života a nesie na sebe pečať týchto čias, ich ko¬lorit. Dejiny tatranských národných vychádzok sú stručné, úryvkovité dejiny celého slovenského národa za posledných sto rokov, zachytávajúce ich hlavnejšie črty.
Za akýsi úvod týchto národných vychádzok, ktoré teplé krásy dávnej, milej romantiky zachovali, oživovali bezmála až po naše dni, prichodí nám pokladať už výstup, ktorý urobil so šiestimi druhmi a jedným vodcom na Kriváň z Východnej cez Kopu a Priehybu 24. septembra 1835 Gašpar Fejérpataky-Belopotocký (1794-1874), knihár, nakladateľ, spisovateľ, zakladateľ prvej verejnej knižnice v Liptove, neúnavný rozširovateľ slovenských a českých kníh, horlivý usporiadate! ochotníckych divadiel, národný buditeľ a trpiteľ, ktorý ruka v ruke s hybským lekárom Jonášom Guothom a inými národovcami bol prvým buditeľom a prvým vodcom ná¬rodného obrodného pohybu v Liptove. Opísal vychádzku túto v Kuzmányho „Hronke" z r. 1837 v článku „Cesta na Křiwáň Liptowský". Bolo to v časoch, keď na slovenskom nebi zaskveli sa už také hviezdy, akou bola Kollárova „Slávy dcéra" (1824), Hollého „Svätopluk (1833) a „Cyrillo-Metodiada" (1835), keď Pavel Jozef Šafárik písal už svoju apológiu Slovanstva, keď Samo Tomášik bol napísal už hymnu „Hej, Slovany" (1834), keď vzplanul už na Slovensku živelnou silou povedomý slovenský a všeslovanský ruch a keď už i medzi vrchmi Liptova zavial nový duch času, vznikli nové svieže prúdy, začalo sa vzmáhať národné povedomie nielen medzi mešťanmi a zemanmi, ale i medzi obecným ľudom, úpe¬júcim vtedy ešte v jarme poddanstva. Na čelo zdarne šíriaceho sa národného pohybu stal si tu krátko potom (1837) neohrozený Michal M. Hodža, evanjelický kňaz v Liptovskom Sv. Mikuláši. Prvá spoločná národná vychádzka na Kriváň bola 16. augusta 1841 a zúčastnili sa na nej Ľudovít Štúr, Michal M. Hodža, oba poprední vodcovia Slovenska, hlavné stĺpy štúrovskej družiny, ne¬skoršie slávni bojovníci za slovenskú slobodu v revolučných ro¬koch 1848/49, ďalej Gašpar Fejérpataky-Belopotocký a mnohí iní slovenskí národovci zblízka i ďaleka, ako i peknoduchá, horlivá, všeobecne uctievaná „matka národovkýň slovenských" Johana Miloslava Lehotská so svojím manželom Jánom Lehotským, ev. kňazom v Lipt. Trnovci, a grécke knieža Ján Aristarchos. Spomína výstup tento i Samo Hroboň v svojich rozpomienkach „Prechádzky po Slovensku" (Dom a škola, 1886: - Keď sa zjavili - píše Hroboň - pod Kriváňom (Štúr a Hodža), dva čierne orly zakrúžili nad nimi, akoby vítali dvoch orloduchov Slovenska. Sám Štúr , uveličený, napísal pri tej príležitosti vzletnú báseň „Ku Křiwáni" (al¬manach Nitra, 1842). Bolo to na počiatku veľmi významnej štú-rovskej periódy, keď na mnohých stranách Slovenska viali už vysoko slovenské zástavy a Slováci počali s nádejou, ba dôverou hľadieť do budúcna, ale keď sľubný rozvoj už ohrozovať začal i krutý nápor bezohľadnej maďarizácie, neveštiacej nič dobrého. Tri roky po tom (1844) vznikol v Liptovskom Sv. Mikuláši osve¬tový a literárny spolok „Tatrín" na kultúrne, národné a hmotné povznesenie pospolitého ľudu a Hurbanov almanach „Nitra" začal vychádzať v literárnej slovenčine (štúrovčine).
16. júna 1842 bol na Kriváni, v sprievode niekoľkých slo¬venských vlastencov Izmail Ivanovič Sreznevskij , profesor slo¬vanskej filológie na petrohradskej univerzite, ktorý v tom čase konal štúdie na Slovensku. Jeden z účastníkov, Bohuslav Nosák-Nezabudov, nádejný básnik štúrovský, vtedy evanjelický kaplán vo Sv. Mi¬kuláši, napísal pri tom menovanému slovutnému slovanskému učencovi venovanú báseň „Nezábudky krivánske" (Nitra 1842, v cykle „Spevy Tatranské"). Opis rozhľadu z Kriváňa od veľkého dejstvovateľa národného dr. Jozefa Miloslava Hurbana sa nachádza v jeho štúdii „Slo-vensko a jeho život literárni" (Slovenskje pohladi, 1851, diel I. str. 19.) nasvedčuje, že i on navštívil Kriváň, a to nepochybne roku 1845, keď bol v Tatrách.
Po prvej národnej vychádzke na Kriváň nastala dlhšia pre¬stávka. Rušné predrevolučné a revolučné roky neposkytovali príležitosti, ani času na národné prejavy tohto charakteru a po¬revolučná absolutisticko-centralistická Bachova éra, ukazujúca sa na Slovensku v sklamaní, znechutení, vytriezvení, nebola tiež vhodná ani len pre takéto nevinné prejavy voľnejšieho myslenia a národ¬ného cítenia. Boli to skutočne „roky suchoty a nemoty" (1851-1860). Len keď po vojenských porážkach rakúskych zmierňoval sa policajný vládny systém a Slovensko sa zas prebudilo z letar¬gie, ochablosti, počalo voľnejšie dýchať, 2.-3. septembra 1861, teda nedlho po národnom shromaždení memorandovom v Tur¬čianskom Sv. Martine, zdôrazňujúcom politické a národné požia-davky Slovákov a v roku vzniku Francisciho Pešťbudínskych ve¬domostí, bola na Kriváni zas veľká národná vychádzka na ktorej sa zúčastnil Štefan Marko Daxner, neohrozený bojovník slovenský v revolučných rokoch a osnovateľ martinského „Memoranda", so svojou paňou Pavlínou, básnik Daniel Bachát-Dumný, zberateľ slovenských porekadiel Adolf Záthurecký, spisovateľ Pavel Kuzmány, vlastenci z Gemera, Zvolena, hlavne, pravda, z Liptova atď., medzi nimi i hodne dobrovoľníkov z r. 1848/49. Východiskom bol Važec a smer cez Priehybu. Na samý vrchol Kriváňa vyšlo 32 osôb, z toho 6 dám, ktoré pri tej príležitosti voľky-nevoľky museli si vymeniť módne vtedy krinolíny jednoduchým vychádzko¬vým oblekom. Horkokrvná slovenská mládež vtedy rozmetala zbytky mohutného obelisku, ktorý na pamiatku výstupu saského kráľa Fridricha Augusta na Kriváň roku 1840, postavili s veľkým ná¬kladom roku 1841 na samom vrchole Kriváňa a ktorý už pred rokom 1861 rozdrúzgala náležite hromová strela. Urobili to preto, lebo ich urážalo, že na slovenskom Kriváni stál pomník, na ktorom boli len latinské, nemecké a maďarské nápisy, ale ani slovíčka slovenského. Vracajúcich sa účastníkov vítal pod Kriváňom povestný starý Piťo s čarovnou hrou slovenských trávnic. Bolo to na samom počiatku novej, sľubnej, bohužiaľ nie dlhotrvajúcej éry, ktorá dala nám Maticu slovenskú (1863), tri slovenské gymnázia (v Revúcej 1862, v Turčianskom Sv. Martine 1867, v Kláštore pod Znievom 1869), ženský spolok Živena (1869) a v ktorej na stolici županskej sedel v Liptove Slovák Ján Francisci-Rimavský (1864) a keď gemerským podžupanom stal sa vodca spomenutej vychádzky, Štefan Marko Daxner (1861) atď.
Po krátkom vzplanutí národného života nastal v 70-tych ro¬koch 19. st. znova veľký úpadok, ale národný duch nedal sa trvalo udusiť, časy ochablosti, malomyseľnosti nemali dlhého trva¬nia. Začalo sa skoro znova brieždiť, ľahšie dýchať, osviežujúci vánok zavial zas Slovenskom, keď na národnom kolbišti zjavila sa silná, výrazná generácia, nadväzujúca na generácie predošlé, keď na obzore slovenskej literatúry vystúpila už sľubne slávna lite¬rárna trojica Vajanský - Hviezdoslav - Kukučín. Národný život stal sa zasa rezkejším, čulejším, túžba vymaniť sa z područia maďarského stala sa všeobecnou a hľadali sa nové cesty. Okolo Živeny, ktorá zo slovenských kultúrnych ustanovizní jediná prežila strašnú po¬hromu 70-tych rokov, počal sa znova rozvíjať slovenský národný život spoločenský. Jej roku 1879 obnovené augustové výročné zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine (spojené od r. 1895 s val¬nými zhromaždeniami Muzeálnej slovenskej spoločnosti v celonárodné „martinské slávnosti"), stáli sa čoskoro východiskom ďalších ná¬rodných vychádzok, nakoľko dohovor o nich stával sa tu medzi účastníkmi so všetkých strán Slovenska. Prvá z nich bola po slávnostiach Živeny (5.-7. augusta 1884) 23. augusta 1884 , v roku oslavy 50. výročia vzniku hymny „Hej, Slováci", a vtedy až na vrchol Kriváňa vyšlo 35 ľudí - medzi nimi Pavel Socháň, Jonáš Guoth, Ján Ružiak atď. a 9 dám - kým ostatní pohodlnejší a menej zdatní účastníci ostali v nižších polohách. Vychádzka táto bola z prvých manifestačných prejavov znova prebúdzajúceho sa a potom už viac neutíchajúceho národného života slovenského.
Národné vychádzky stávali sa potom už častejšími. Nešli, pravda, všetky do Tatier (napr. vychádzka na Likavu 20. augusta 1886 s asi 500 účastníkmi a v Tatrách nie vždy na Kriváň (napr. vychádzka na Rysy v auguste 1913, na Končistú 30. augusta 191S). 0 väčšine nezachovali sa, bohužiaľ, nijaké záznamy a preto upadli do zabudnutia. Za národné vychádzky pokladať môžme konečne i každoročné spoločné vychádzky „Pod Stráne", ktoré bývali záverečným bodom programu martinských slávností.
20. augusta 1907 bol na Kriváni so spoločnosťou 22 hláv počítajúcou, nedlho pred svojou smrťou, staručký, 66-ročný Andrej Kmeť, rímskokatolícky kňaz, rodoľub, spisovateľ, botanik, zakladateľ Národ¬ného múzea v Turčianskom Sv. Martine a predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Posledná národná vychádzka na Kriváň pred prevratom bola 20. augusta 1912 , keď výhľadom s chochola Kriváňa kochalo sa 62 účastníkov z Liptova, Oravy, Turca, Nitrianskej, Trenčianskej atď., kým ostatní, na čele s nezabudnuteľným Jurajom Janoškom st. ostali v nižších polohách. Netušili ešte, že blíži sa míľovými krokmi naplnenie času. Bolo to v časoch, keď prišla k slovu a pri¬brala sa do práce i nová, agilná generácia, ktorá siala na národnej roli dedičnej, zoranej, skyprenej hlboko predchádzajúcimi gene¬ráciami, v očakávaní bohatej žne. Rachot žandárskych pušiek, po-sledné stony umierajúcich v Černovej (1907), plamenný protest veľkého Nóra, Björnsona a sústavná práca našich zahraničných priateľov a priaznivcov zobudila vtedy už svedomie Európy a obrá¬tila jej pozornosť na ťažkú borbu malého národa o svoje holé bytie.
Potom skoro prihrmela vojnová víchrica. Už schyľovalo sa takrečeno ku koncu, keď bola posledná predprevratová národná vychádzka do Tatier, nie však na Kriváň, ale na Končistú. Uspo¬riadala ju slovenská mládež obojeho pohlavia (51 účastníkov) so všetkých strán Slovenska 30. augusta 1918 , hneď ako zakázali a rozohnali brachiálnou mocou výročné martinské slávnosti, zvolané na 27. augusta 1918. Na početných bojiskách svetovej vojny príšerne hrmeli vtedy ešte delá, smrť kosila, vyhášala v nebývalej miere ľudské životy, ohavné stroje ničili nepretržite hmotné zdroje a ma¬jetky ľudskej kultúry a utrpenie zmučeného, krvácajúceho ľudstva na ceste tŕnistej dosahovalo vrcholu. Ale hradby otrokárov sa vtedy už pukali, rúcali, ich bojovné šíky sa klátili, rozpadávali v ničotu a duše účastníkov vychádzky ovládla podivuhodná pred¬tucha veľkých dejov, pocit blížiaceho sa vykúpenia, kýženej slo¬body a v diaľavách ako by bolo vidieť už sľubné zore nového, krajšieho života.

In: Slovenské pohľady, 1933, s. 743-750



 


Copyright © 2019 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.