Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Literárna veda MEČIAR, STANISLAV (1910-1971) - Strana 2

MEČIAR, STANISLAV (1910-1971) - Strana 2

Tlačiť
Obsah článku
MEČIAR, STANISLAV (1910-1971)
Tatry v slovenskej a poľskej poézii
2. časť
3.časť
Celý článok

1. Tatry v slovenskej a poľskej poézii

Medzi Tatrami v slovenskej a Tatrami v poľskej poézii je zásadný rozdiel. Vyplýva už z významu, aký mali Tatry pre Slovákov a Poliakov, a potom z polohy a rázu, ako sú spojené s ostatnou pôdou Slovenska a Poľska. Tatry nad Slovenskom sú iba vyvrcholením toho postupného stúpania do vyššej polohy, ako to vystihol Hviezdoslav veršom: breh, vršok, bralo, hoľa, Tatier štít. Preto v nich vidia slovenskí básnici strážcov celého Slovenska, predobraz sily a trvácnosti národa, ktorý pod nimi žije. Vzhľadom na poľskú zem sú Tatry čímsi novým, zvláštnym a rozdielnym. Rovinu, nížinu obkolesuje karpatský múr a Tatry stoja nad Poľskom ako strmý komplex granitových pomedzníkov. Pre poľských básnikov znamenajú teda celkom nový svet, nie sú nerozlučne spojené s poľskou zemou, ako u Slovákov. Sú skôr krásnym prírodným zátiším, parkom a zväčša len estetickou zvláštnosťou, zapaľovačom duševných konfliktov a sú médiom čistých básnických a umeleckých nadchnutí. Národná tendencia prejavuje sa iba v tom, že do Tatier umiestňuje rytierov, čakajúcich na chvíľu, aby sa zobudili a pomohli oslobodiť poľskú zem.

Slovenským básnikom sú Tatry „matkou Slovenska a Slovanstva" upierajú k nim zraky v biede a zlých chvíľach národného života, vkladajú do nich vieru v budúcnosť, ktorá má svitnúť s ich pomocou.

Tatry majú pre Poľsko asi taký význam, ako Kaukaz pre Rusko. Kaukaz, ospievaný Puškinom, Lermontovom, Nadsonom a inými, má pre Rusa osobitné kúzlo. Na Kaukaze nejedna myseľ zapálila sa za krásno a dobro. A nie je to len náhoda, že Tolstoj svoju literárnu činnosť začal na Kaukaze. Kaukaz pozdravil i Adam Mickiewicz a v jeho básniach odzrkadľuje sa prvý bezprostredný dojem, akým vysoké horstvo účinkuje na obyvateľa roviny. Od údivu zatajuje sa mu dych, reč je neschopná vysloviť nával citu púhe: A! (Czatyrdah) prederie sa mu cez pery, a to vraví viac, ako celá báseň. Podobný je vzťah poľských básnikov k Tatrám. Tu však prichádza, v úvahu charakter hôr vôbec a ich pôsobenie na duševný prerod. V slovenskej i poľskej poézii je zaujímavý spoločný rys, že Tatry sú uznávané za arcidielo a sídlo Boha a pociťujú jeho blízkosť prostredníctvom hôr. A v jednej i v druhej poézii upína sa k Tatrám prometheizmus (Hviezdoslav, Kasprowicz, Tetmajer). Toto je zložka, ktorá sa hlbšie viaže so zástojom hôr, lebo už prometheizmus gréckeho typu je rodom z hôr. Predstava a obraznosť, ktorú vyvolávajú hory, bola kolískou mnohých náboženských predstáv. Len básnici náboženského typu sú schopní prepodobnení Prometheových. V horách zjavuje sa básnikom Boh so všetkými atribútmi konečnosti aj nekonečnosti. Tamhore človek, unesený na krídlach radosti, že prežíva svoju individualitu stretá sa nielen s Bohom, ale aj s trestom za svoju pýchu. Tam prekonáva človek mravný prerod (Z. Wasilewski). Jasne to badať na poézii slovenskej a ešte viacej u poľských básnikov, ktorí s väčšou duševnou kultúrou prichádzajú do styku s Tatrami, zatiaľ čo u Slovákov to bol viac prirodzený a čistý vzťah, z čoho vyplýva, že prometheovský odboj nebol taký zásadný a nekompromisný, ako u tamtých.

Pre kultúru obidvoch národov majú Tatry veľký význam, lebo v obidvoch hrali dôležitú úlohu. Slovenskí básnici, počnúc Kollárom a najmä štúrovskou družinou, v 40-tych rokoch minulého storočia ospevovali Tatry ako kolísku Slovanstva a Slovensko 19. storočia, končiac Hviezdoslavom, vidí v nich pevnosť národnej budúcnosti: tam je sídlo Boha, Tatra-mať miluje svoj ľud a Tatry svojou mohutnosťou upevňujú charakter a vytrvalosť v prenasledovaní. Bez nich nemožno si ani predstaviť slovenskú poéziu. V poľskej literatúre píše sa o Tatrách od počiatku 19. storočia; ale iba v 70.-80. rokoch preniká ich meno do obecenstva. Od Chalubinského, Witkiewicza a Asnyka Tatry osviežujú poľskú poéziu čerstvým prameňom. Vtedy do Tatier chodia ľudia od Baltu; z moravských rovín, z lesnatej Litvy; z bahnistých dolín pruských, ukrajinských stepí, z Podolia a nájdu sa pred celkom iným svetom. Natrafia na ľudskú rasu a svojskú kultúru, ktoré od prvého stretnutia udreli ich svojráznou odlišnosťou. Po bližšom poznaní odokrývali stále hlbšie a cennejšie prvky žitia Zem, nebo, voda, zver, rastlinstvo, ľudia a ich náhľady, ich život, všetko to silne účinkovalo a často ukázalo krajné protivy so životom v dolinách. Toto stretnutie sa dvoch rozdielnych elementov zanechalo hlboké stopy a zmenilo aj podtatranský svojráz, ale pritom mocne vplývalo aj na prichádzajúcich. Celkove sa tento príliv sústreďoval v Zakopanom a Tatry i Zakopané majú svoje významné miesto v histórii poľskej kultúry (St. Witkiewicz).

Slovenským básnikom stávajú sa Tatry časťou duševného sveta a národného osudu. Primkýnajú sa k nim a vyjadrujú svoje duševné útrapy pomocou úkazov prírody. Byron v Childe-Haroldovi podáva úchvatnú scénu Alp za búrky a užíva obrazov zo zúriacej prírody na vystihnutie svojho rozbúreného vnútra. Rezumuje, že hory, vlny, mračná sú časťou jeho bytnostI, ako on sám sa pokladá za ich čiastku. Podobný je pomer slovenských básnikov k Tatrám. Je v ňom dosť rétoriky a osobitného výkladu funkcie Tatier. Ide nám o zachytenie významnejších etáp vo vývoji slovenskej poézie o Tatrách, ktorá vyvrchoľuje aj pri tejto téme ako vôbec v Hviezdoslavovi. V poľskej poézii pôjde o syntetický výklad, o skratku a ostré videnie Tatier v básniach popredných milovníkov a vo vrcholnom zjave K. Tetmajerovi.I.

V slovenskej literatúre najstarší doklad o Tatrách nachodíme v Poezyach B. Tablica. Ale iba v jednom obraze pri rozlúčke priateľov, vydávajúcich sa na cestu (1,106), keď títo pri odchode dojatí sú smútkom, že opúšťajú svoje rodné doliny a už v diaľke, „kedy do modrého povetria vznesú sa Tatry", pozdvihujú k nebu ruky a za kričia ostatný raz zbohom zemi a zanechaným bratom. Ostatný výkrik ako by sa chcel zachytiť na štítoch a svietiť teplým kúzlom ako svetlý bod až do nedozernej vzdialenosti opustených zákutí. U Tablica sú to Tatry ako najvyššie horstvo nad slovenským krajom nemajú u nebo ešte jasného charakteru, chápe ich celkom zemepisne. Nemá ani prítulnejšieho vzťahu k prírode vôbec, tonúc v pseudoklasicistickej škole rétorických oslavných básní, nenašiel ani pre Tatry teplého tónu a výrazu.

Od Tablica poézia núka dva druhy básnického nazerania a hodnotenia Tatier. Prvé je Kollárovo a druhé je v tatranskej ideológii Hollého, Hurbana, štúrovských a poštúrovských básnikov.

Ján Kollár uznával Tatry za kolísku Slovanov, ale jeho pohľad je ďaleko od tých rojčivých apoteóz, ako ich temer po celé storočie vyspevovali slovenskí básnici. Jeho idea: Všeslovanstva hľadela k Tatrám (k Slovensku) ako k časti celej koncepcie, nie prvoradej časti. Iba v tom dáva Slovensko na prvé miesto, keď uznáva v Rozprave o vzájomnosti slovanskej, že „Tatranskí Slovania nemali dosiaľ skoro nič v literatúre vlastného a preto bol i prvými, ktorí svoje ruky pozdvihovali objať všetkých Slovanov". Slovenské nárečie uznával „v mluvnickom a zemepisnom ohľade za stred všetkých slovanských nárečí: lebo Tatry sú a zostanú kolískou všetkých Slovanov". Výslovne však a s dôrazom postavil sa proti „tatranskej patetike" štúrovcov a „polieval ju chladnou satirou". Bol proti „Tatrami hýbaniu, potriasaniu a burcovaniu", ako to až priveľmi robili štúrovskí básnici. Proti týmto vyslovil sa prudko, najmä proti ich temer fatalistickej úcte a zbožneniu Tatier a očakávaniu od nich spásy národa postavil reálnejší náhľad: „Od Tatier ako takých nečakajte spasenia a slávy nášho kmeňa a ľudu slovenského, ani od ich ohromnosti a nebotyčnosti. ... ony nám nepomôžu, jestli nie my im, napriek všetkému ... našincov o tom mudrovaniu a prorokovaniu. Videl som na vlastné oči tie najväčšie a najvyššie vrchy v Európe Apeniny, Alpy, Mont Blanc a videl som na nich a okolo nich často tie najmizernejšie, najslabšie, najnevzdelanejšie kmene." Výsmechom dokonca odbavoval „kľačanie (štúrovských básnikov) pred oltárom paromotrónnych Tatier, bohov a duchov ich zaklínanie..., aby pod slovenským práporom Tatry pretvorili na stredisko Slavianstva, Európy, zeme, slnečnej sústavy a všehomíra". Až poznáme celé a často umelé „tatrovanie" štúrovcov, uznáme, že tieto prísne slová boli v mnohom oprávnené, správne a osožné.

Ale veľmi dôležité je, že Kollár sa dotkol Tatier už umeleckým zrakom, narazil na ne krídlami svojho letu v lyrickom zanietení a dal im výraz aj v lyrickom prepodobnení. Možno povedať, že v slovenskej poézii Tatry umelecky zachytil prvý Kollár, ba platí to vôbec v lyrike o Tatrách teda bol prvý nielen v slovenskej poézii, ale dávno aj pred poľským umeleckým zvládnutím Tatier. Tatry, to je ako mať-Tatra, ktorá mu je raz útočiskom, kam beží nariekať, inokedy zdá sa mu hluchou a neprístupnou jeho spevu, ktorý sa odráža „od zdi Tatier... bez ohlasu". Vidí Tatry ako „hradbu chlumů, jejichž hlava zelená v oblaku se a hvězd cesty míchá" (Slávy dcera, Praha, 1862, Kober, str. 157). Má k Tatre takú silnú dôveru, že chce k hej preložiť „i hor slavských všelikost".

Majú preň Tatry aj hlbšie kúzlo a vzácnejšie porozumenie. Kráľovstvo Slávie rozkladá „od Uralu Tatrám na temeno". V osobnom poznaní prvá radosť mu skynula v Tatrách, tam ju pocítil po prvý raz, keď zazrel „zrumenenú žiaru Tatier", a toto prírodné kúzlo rozochvelo jeho bohaté citové vnútro. Krásny je umelecky hlboký účinný obraz, opisujúci východ slnka nad Tatrami:

Těžko zřiti ovšem, když se v krásy

zlaté na Tatrách den obléká,

um se tu v cit, tělo člověka

v peruť mění, na ach! jeho hlasy. (18)

Výrazom akéhosi nevysloviteľná prírodnej krásy a mohutnosti celkom sa podobá Mickiewiczowmu a!, ktoré vyjadruje celý rad dojmov á ohromujúci prvý pohľad na Kaukaz v sonetoch krymských (Czatyrdah).

Vo vyjadrovaní milostného nepokoja a útrap siaha k Tatrám ako k dôraznému prirovnaniu, pretože iba ich veľkosť možno porovnávať s mukami jeho srdca, ich trvácnosť s trvácnosťou jeho lásky. Keď má vysloviť ťažkosti svojej tvorby, použije porovnanie, že ospevoval radšej úžasy Tatier ako lásku. Alebo keď má vystihnúť trpkosť svojich dní a beznádejný údel túhy po milenke, usudzuje, že

v Tatrách zlata více nezraje

co mé oko, ztrátu pykaje,

každičký slz večer navylévá. (189)

Milenke svoju vernosť najlepšie dosvedčí a dokáže tým, keď povie, že skôr stromy na Tatrách prestanú sa rozvíjať, ako by sa mala stať, aby on na ňu zabudol. V tomto nadraďovaní ľudského vnútra, jeho búrok, útrap, premien nad zjavy a búrky prírody je poznanie, že vnútro človeka ovládajú silnejšie mohutnosti, ktoré prevyšujú silu prírodných úkazov to Kollár temer celé storočie pred Tetmajerom uzákonil v poézii slovenskej.

V tomto umeleckom zvládnutí stojí Kollár, žiaľbohu, osamote a nikto takýmto tónom v jeho stopách nepostúpil. Nebolo tu básnika takého horúceho vnútra, ktorý by bol vedome a sústavne pokračoval a obohatil toto dedičstvo. Nechýbajú síce ani u štúrovských básnikov vrelé a umelecké tóny v poézii o Tatrách, ale viacej len príležitostne a fragmentárne, nenájdeme medzi nimi ľahko básnika veľkorysejšieho, hoci Kuzmány, Chalupka, Janko Kráľ majú v tejto poézii dôležité miesto.

Po Slávy dcére v poézii iba nadšené slová a dosť doktrinárske náhľady zastupovali poetický prejav. A práve slovenská ideologická podstata stvorila obraz Tatier svojím hodnotením sub specie slovanského predurčenia.

Ján Hollý už pred Hurbanom zdôraznil základ onoho národného vlastníctva, že Slovensko a Tatry sú kolískou Slovanstva. Básnické výroky v tomto znamení vedú celé pokolenia poetov. Hollý to zbásnil tak, že z prvotného svojho sídla z Indie Slovania pre morskú povodeň a preľudnenie museli sa vysťahovať. Osadiac sa najsamprv u Boristena, nárazom surových národov od Čierneho mora musia sa pobrať ďalej, dôjdu až pod Tatry a tu pod nimi osadia sa medzi Tisou a Dunajom. Hollý označuje Slovensko ako Tatransko (Slováci-Tatranci) teda v básnickej reči splývajú mu v jedno Slovensko a Tatry, ktoré stávajú sa mu predobrazom všetkého.

Vo Svätoplukovi podáva majstrovský opis Tatier od chvíľky, kedy zachycuje príchod Slovanov „a pod prázdné s rodinú svú Tatry doťáhli", kreslí prírodnú scenériu, vrchovce (Triglav, Kriváň, Babia hora), určuje sídlo božstva, vy toky riek a od tohoto predstavenia osobuje Tatrám zvrchovanú moc nad kmeňmi slovanskými, lebo v Slávovi vyhlasuje, že dokiaľ Váh bude tiecť a dokiaľ stáť budú na svojom základe veliké Tatry, nikdy tak slávné a památné nezhyne méno". Patronát Tatier nad Slovanmi zdôrazňuje aj v Žalospevoch, keď vraví o Konštantinovi a Metodovi, že vyprosení z Carihradu „sem Tatri došli učiť" (I, 88) teda nie Slovákov či Slovanov, ale Tatry, ako by to bol pojem nadradený a spontánne prijatý i zrozumiteľný.

U Hollého vôbec nenájdeme lyrických jemnejších výrazov o Tatrách. Jeho citové silnejšie partie sú kvílením nad osudom Slovanov. Kvílenia tieto vkladá do úst Matky Slávy, ktorá „tam hle nad ohromnú, jako mój zrak spatruje Tatrú na staveném v modrej obloze mračně sedí" (II.) a raz hrdá, že podarených synkov pod Tatrami dala na svet a chváli svoje sídlo Tatry („národu mého prvá Tatry kolíska boli", II.), inokedy zasa v plači nad odrodilými synmi rúca na nich obžalobu a hrozbu i ľútosť, že lepšie by bolo bývalo pri príchode na svet im „krk vykrútiť aneb kosti na Tatru pribiť" (V.). Tatry, ako vyššia moc nad slovanskými zemami, roznášajú tieto sťažnosti na široko-ďaleko, zväčšujúc ozvenu svojou mohutnosťou. [Tatry kolem trúchlé trúchlý roznášely ohlas; les lesu odpovedal, dol dolu, kopcu kopec. (V.)]

„Nariekanie Rastislavovo", Matkou Slávou tlmočené, rozširuje toto sklamanie, lebo v žiali odvracia sa od „krajiny Tatrancov" i od Tatier, ktoré nič mu neznamenajú, hoci sú ohromné ale sú temné, ležia v tme aj s pokolením v nich bývajúcim. V tomto už Hollý načrtol myšlienku, že je rozdiel a či priepasť medzi tým majestátom Tatier a životom ľudu pod ich úpätím žijúceho, čo rozšírené nachodíme u štúrovcov, najmä u Hurbana. Hollý Tatrám nedáva ani básnického okrášlenia menuje ich len „radem pnúce sa do hvezdnej oblohy Tatry" mimo citovaných dokladov uvádza Tatry na prirovnanie s odbojnosťou a neústupnosťou bojovníkov a či naopak, keď v Cyrilo-Methodiáde vraví o nich, že „neústúpia, ako hrozné skalisko na Tatrách". Ale už tento doklad svedčí o tom, že Hollý čo aj nedefinoval, aspoň tušil a naznačil spolupatričnosť, ba akúsi závislosť, vplyv prírody, leda v tomto prípade odraz húževnatosti prírody v húževnatosti jej obyvateľa človeka, čiže vycítil jednotu Tatier a slovenskej duše. V tom zasa Šťúrova škola tieto intencie rozviedla a vypracovala.

V tematike Tatier ťažko je kutať po tom, či a kde odrazil sa vplyv Hollého v poézii a na tomto mieste bude dôležité len to, že nejedna rozšírená formula tatranskej koncepcie nachodí sa už v Hollom. Či tu bol vplyv priamy a či časová konklúzia tých istých problémov v jednej rezultante nie je ani dôležité rozstrihovať. Vtedy, keď Hollý tvoril svoju poéziu, iní zároveň s ním tvorili svoje ideály a idoly národné a! len vo veľmi prezieravých prvkoch možno poukázať na spoločný základ. Látka to robí sama za seba a doklady usvedčujú svojich tvorcov.

Po Hollom slovenská poézia až do Hviezdoslava nasiakla tatranskou ideológiou natoľko, že možno vravieť o akejsi „tatrológii" slovenských básnikov školy štúrovskej i poštúrovskej leda pred polovicou 19. storočia a po nej ako sa v poľskej poézii, pravda, najmä v lyrike na konci 19. a počiatkom 20. storočia hovorí o „tatromanii". No obidva termíny, tatrologia a tatromania, sú ďaleké od spoločného významného základu.

Slovenskí básnici milovali Tatry, ako ich nikto nemiloval, ani viac nebude a tak, ako nikto nikdy žiadne hory nemiloval. Pre nich boli Tatry božstvom, oltárom, boli uzlom všetkých túh i žiadostí, modlitieb i zaklínaní, útočišťom i východiskom. Boli jadrom ich poézie a spolu s ideou národnou a s ideou, že Slováci a Slovensko zastávajú celú Sláviu a budúcnosť, ktorú utajujú vo svojom Ione, dodávali slovenskému národu odvahu a vytrvalosť čeliť maďarskému náporu. Bez tejto viery a idey dosvedčuje A. Denis (Slováci, 155) ťažko by sa bolo mohlo stať to, čo je dnes. Naši básnici poznali Tatry z autopsie. Poznal ich Hollý, Kollár, Hurban, Ľ. Štúr, Kuzmány, Chalupka, Kráľ, Botto, Nosák, S. Hroboň, P. Z. Hostinský, i K. Štúr, A. H. Škultéty, Matúška, Žello, Sládkovič, Vajanský, Hviezdoslav a potom aj tie básne, čo v časopisoch nachodíme od menej významných autorov tej doby (J. Jančo, Miloslava, D. Maróthy, Divinkov-Svedernický, J. Slota, Dumný, Francisci-Rimavský a iní) svedčia o blízkom pomere, o poznaní a láske vrelej a nadšenej. Ako hlboko držal sa v dušiach symbol Tatier v mládeži štúrovskej možno vyvodzovať i z toho, že aj terajšia slovenská hymna, ktorá vznikla v štúrovských časoch, začína sa slovami o Tatrách.

Podstatné prvky štúrovských básnických skratiek o Tatrách zhrnul vo filozofickej forme J. M. Hurban, a to prvky vnútornej formácie i vonkajšiu tvárnosť najkrajších hôr v strednej Európe, ba podľa niektorých všetkých európskych horstiev. Pred Hurbanovou úvahou poznáme krátke ocenenie vonkajších Tatier ako horstva karpatského, ktorého rozloha sa ustaľuje od hranice moravských Slovanov a Maďarov, odkiaľ v dĺžke 200 míľ ťahajú sa Tatry, najdlhšie európske, hoci nie ani nie najpamätnejšie hory (pohoria), najprv len ako vŕšky , potom ako hory, konečne ako hole a večným snehom pokryté vrchy skál, Moravu, Sliezsko, Poľsko a Uhorsko deliace a stále na východ bežiace, až zrazu chýlia sa k poludniu a sú hranicou uhorskej zeme proti Sedmihradsku (Tatranka I, 3, str. 53). Oveľa neskoršie vychádzajú úvahy D. Štúra o geologicko-geografickej povahe Slovenska, kde sa Tatry symbolizujú, že vysielajúc rieky, nimi ako mohutnými ramenami časť Slovenska v náručí svojom vznešenom objímajú" (Sokol 1862). O pôvode mena Tatra dozvedáme sa tu, že náš ľud menom Tatrou pomenoval najzreteľnejšiu masu slovenských holí. Hranicu „ohromných a velikánskych Tatier" vedie D. Štúr až na východ, do doliny Popradu, kam spadajú veľmi strmo.

J. M. Hurban, jeden z najdôležitejších činiteľov 19. veku, zúčastnený na každej národnej práci, najmä ako redaktor „Nitry", dával popudy národnému snaženiu a bol slovenskému duchu svojej doby najbližší. Preto o Tatrách, ako o idole svojich básnických rovesníkov, povedal slová najpovolanejšie a dal im pečať zmýšľania generácie. Zhrňuje v tomto obore snahu nielen prítomnosti, ale aj nedávnej etapy, ba z výsledkov predchodcov vyvodzuje nové premisy a prenáša isté hranice na ďalšie rázdelie pomocou ich závažnosti. Že aj Hollého myšlienky prepodobňuje a povyšuje, svedčí aj to, že ho sám cituje.

Na dvoch miestach Hurban predstavil svoje názory o Tatrách a ich zástoji v slovenskom živote i v Slovanstve: v „Prítomnosti a Obrazoch zo života tatranskieho" (Nitra II.) a v článku „Slovensko a jeho život literární" (Slov. Pohľ. I.). V Prítomnosti a Obrazoch v rozhovore Vladimíra, s učiteľom rozvinul sa páví chvost štúrovských nadchnutí a rojčenia nacionálneho s vyšším posvätením a s pečaťou doby. Druhý článok sa prvým doplňuje, ale prvý je viac reflexívny, druhý viac opisuje a vývody obidvoch možno zhrnúť v sústavu, ktorá je i časovo ohraničená, lebo obidva články vznikli temer v tej istej chvíli, takže názory si neodporujú, ani vývojová dištanc nie je patrná, čo dokazuje, že Hurban už v prvom náčrtku podával doklady a vývody vykryštalizované, jasné, pretvorené širokou filozofickou základňou a ustálené v platnosti. V mnohom podaný je subjektívny náhľad, ale jeho odzrkadlenie vrhá reflex časovej charakteristiky.

Ako aj iní básnici svedčia, pri zblížení sa s Tatrami, pri pohľade na Slovensko, na „túto svätú zem otcov našich, na tieto sväté oltáre kráľovských Tatier obživí sa duša (človeka), v poklade tom leží večne čerstvá sila silu rodiaca. Sú to tu na Slovensku zakliate zámky svätých, vnútorných, duše slovenskej svetov" (Slov. Pohľ. I, 19). Pri pohľade na Slovensko duša sa vzkriesi zo sna, duch sa vznesie, ak bol v nízkosti. Hocikto by sa tešil večne pohľadom na Tatry, ale my, súc synmi nešťastného národa, ktorý ešte iba hľadá svojho odklínača, „hlivejúc vo snách mŕtvoly a slúžiac Bohom aj rodom cudzím k večnému svojmu zármutku, nesmieme ani len na chvíľu hľadať svojej rozkoše" (ib.).

„Tatry sú skamenelá, v tvrdej hmote vtelená idea Slovenska; lebo tá velebnosť, moc, sila, to ozornuo, to veličiznuo zrutno, ktoruo hľadí na Teba, kriesi v duchu slovenskom temný akýsi cit velikého povolania" (ib). Z tohoto stanoviska opisuje ozrutný výzor Tatier, ako sa javia od slovenskej strany a od „zeme krásnej horúcich Poljakou" a dojem pohľadu „na tieto sokorce ozorné, nad sokorcami ozornými sa víťazne vypínajúce, naplní tvoju dušu velikosťou, srdce preleje citom búrnym, velikým, temným, ale silným a činným" (ib). Pri takomto nadšení nad zjavom, „kde príroda utváraňia svojho prvé šľapaje zanechala, v tých našich Tatrách tajemných zjaveňia mnohé v novšom čase prostávajú a zachádzajú; jako by sa čosi naozaj zjaviť chcelo ale zasa zapadlo, nemohúc kôru svojho zroďenia sa prelomiť ." (Nitra, II. 49.) Ešte by sa, z Tatier nemohli vypriasť romány a drámy, lebo čosi sa len chce zjaviť, čo by mohlo niečo podobného vyvolať a doniesť. Zvláštnym je a zaráža Hurbana to nadovšetko, že duch týchto mohutných a silných hôr, ktoré sú výtokom všetkej sily a vznešenosti prírody (II, 63), nenašiel v tomto kraji svojho tlmočníka, ba táto príroda, z ktorej toľký ozrutný svet vznikal, priamo kričí na človeka, aby ako jej syn ju vyjadril, vyspieval, vyslovil, na svetlo vyniesol z priepadlísk a temnoty, aby ti, čo v Dej bývajú, boli duchom to, čo ona je sama v sebe a aby boli v histórii to, čo ona je v prírode (I, 65).

Človek sa musí zhroziť, keď si pomyslí, čo by bolo, keby tento ľud, toto plemeno pod tými horami bývajúce vyšlo z karát, z pálenky, chleba, hnusoty telesnej, z toho zvieracieho živorenia, v akom dosiaľ hnilo a mala byť duchom svetu duchovného tým, čím je táto príroda svetu dočasnému. Srdce na desatoro preráža skúsenosť, že táto naša príroda je ešte nepreniknutá ľudským duchom a myšlienkou. Co len robil tento ľud od toľkých nesmiernych stáročí, keď nie je ešte ničím viac, ako tieto mŕtve hliny, hrady a skaly, kamene a zvery, čo sem a ta blúdia? Jesenný smútok Tatier tak sa človeka dotýka, ako žiaľ uväznenej myšlienky, ktorá by rada von z týchto skál, ale nemôže, pretože lúdia skameneli, skameneli ti, ktorí by predovšetkým a najlepšie mali poznať moc svojho ustanovenia a to, čo len možno vytvoriť, vyviesť z týchto dumných, šedivých, skalných a zlatých Tatier. Až na zblaznenie to privádza, že sme my ako my nič a naše Tatry sú nesmierne mnoho v kráľovstve prírody. Naša povedomosť je neprimeraná k tejto obrovskej moci a sile Tatier (Nitra II, 65-66) .

Tento prísny súd a či odsudok mohol vysloviť duch taký povznesený a ideálny svojmu národu otvorene, hoci nie bez trpkosti a takýto súd je dôležitý aj tým, že dáva svedectvo hodnoty vodcov slovenského národa, ktorí vedeli odhadnúť hodnotu toho, za dobro ktorého šli do práce s toľkou láskou. Svedčí to aj o tom, že vodcovia národa nehladkali ho len, ako by sa zdalo, ale práve najväčší z nich vyslovili sa o ňom prísne, ba temer záporne, čo v Poľskú urobili napr.: Mickiewicz, Slowacki, Žeromski a iní, u nás okrem Hurbana i Hviezdoslav, Krasko, Lajčiak aby národ upamätali a priviedli na pravú cestu, ktorá musí viesť vyššie od denného života a potrieb.

U Slovákov to bola vždy nejaká idea, konštantná a upätá na niekoho a či niečo, ktorá dodávala odvahy a sily k borbe a hýbaniu sa. Nevedeli sa nikdy vo veciach duchovných a v zápolení umeleckom a kultúrnom vôbec uspokojiť obmedzenou, zemitou požiadavkou a ňou sa riadiť. Bolo im treba akéhosi metafyzického vanu alebo myšlienkovej opory, ktorá často bola nereálna, aby vzniklo významnejšie hnutie. A že Tatry pútali tak plne, nebolo to od počiatku len mohutné horstvo, ale básnici upínali k nemu istú hodnotu (tu všeslovanskú kolísku) , aby svojím vlastným svetom ducha pohli. Sami sa k tej hodnote stavali najbližšie, sebe osobovali prvenstvo, zvrchovanú pravdu a utajenú moc. Aj Tatry si vysvetľovali tak, že vrstvami svojich žul šikmo od východu na západ sa skláňajú ako akýsi veľký čln, ktorý sa zdá prekračovať jedným bokom, a to síce k poludňajšej strane na dokaz, že sa Tatry ozaj len nám Slovákom klonia. je to Noeho koráb, na ktorý sa v rozličných potopách Slovania od juhu a od západu „ljepali" a ratovali a z ktorého v najčasnejších dobách aj holubica vyletela a s radosťou doniesla peruť plnú vône slovenskej (slovanskej) vzájomnosti (Sl. Pohľ. I, 20).

No štúrovci neostávali len na tejto vonkajšej stránke, vždy odhadovali a určovali odraz ducha prírody v duchovnom utvárnení Slovákov, ich prednosti i vady vysvetľovali z úkazov tatranskej prírody. Podľa ich súdu príroda dala slovenskej obrazotvornosti bohaté vzory, divadlá, aby na nich vypestovali a vyostrili obrazy vlastnej mysle. Hlboké Demänovské a Agtelecké jaskyne, fantastické doliny (Prosiecka, Súľovská, Vrátila, a pod.) začarovávajú myseľ Slováka svojimi svobodnými útvarmi a obrazmi (ib. 21).

Z tejto závislosti a z akejsi bytostnej spolupatričnosti s duchom prírody chceli vychádzať v kriesení a zdokonaľovaní národného života, chceli povznášať z úzkosti a tak ako je duch Slováka presiaknutý tou kôrou života prírody, príroda podobne zaujatá, obsadená je tým duchom, hoci nie ešte tou zložkou duchovnou, lebo tou sa Slovák dosiaľ nevedel povzniesť, ale zostáva mu to za úlohu, a je to jediná podmienka, aby v budúcnosti z nebo niečo bolo - t. j. svoju prírodu preniknúť, podmaniť si ju, priraziť na ňu štemple svojho ducha, prekrižovať ju priemyslom a osláviť povedomosťou (ib. 21).

Duchovný vzájomný vzťah slovenskej prírody s dušou Slovákov chápali veľmi dôsledne, až priveľmi dôsledne. Verili, že tatranská príroda Slováka mocne zasahuje, vtláčajúc sa na jeho ducha so všetkou svojou rozmanitosťou. Slovák je jej živý odblesk, opravdivý ohlas tých tajných v hmote tatranskej ukrytých hlasov. On je aj v mravnom a duchovnom ohľade vysoko k nebu sa vznášajúci Kriváň, on je hlboká Terchovská dolina. Raz je tvrdý ako tatranská žula a zrazený v sebe („takí pedant zakrňalí"), inokedy zas ľahký ako krásne, von do sveta vybiehajúce Považie, často ľahkomyseľný švihák a sveták „ťalafaktujúci" so svetom. Hneď je fantastický ako fantastické výtvory súľovských, vratnianskych a prosieckych pieskovcov a pohybujúci sa v maľovanej ríši obrazotvorného sveta, hneď je zas hlboko temný, zádumčivý a mrzutý ako posmuhlé priehlbiny Agteleckej a Demänovskej jaskyne: rozspieva sa so slávikmi porozletovanými po javoroch, rozdumá sa s tatranskými sokolmi, je ako títo vyletujúci či už z javora na kríčky a či so sosien a dubov k slnku živej obrazotvornosti. Keď sa napije Slovák z kéresa, mysli a vraví váhavo; ale keď omáča ústa v krištáľových prameňoch Váhu, v perliacich sa stokách a studienkach tatranských zvoní jeho hlas dolinou a jeho pieseň, to je živa reč prírody a jeho reč je spev života, zvŕta sa na päte a tancuje u zeme a nevie sa dosť navyzhovárať (ib. 21).

Slováka si nemožno bez Tatier ani predstaviť. Jemu sú Tatry životom, sú mu večným spojivom jeho života so svetom. Bez nich je Slovák to, čo ryba bez vody. Na dokaz toho uvádza Hurban fakt, že každoročne vracajú sa vysťahovalci do svojej „skúpej a chudobnej, ale silnej a zdravej" vlasti pod Tatrami, lebo so Slovákom ide jeho Tatra sťa tôňa s človekom (ib. 21). Vo všetkých bájach a povestiach slovenských žije Tatra ako večný Anjel Zmierca. (Z tohoto možno vysvetliť harmonické zakončenie každého ideového i životného rozporu v slovenskej poézii.) Lebo veď i v samom kresťanskom modlitebníctve vie Slovák osláviť svoju prírodu. V modlitbe Slovák svoju vrúcnosť k Bohu a patričnosť v jeho blízkosť zvyšuje myšlienkou na Tatry a [tak sa spojujú dve ríše duchov, tá zakliata, kde sú duchovia stuhnutí s tou živou, kde je povedomie jasné, kde kraľuje opravdivý život. A v tom leží sila slovenskej nábožnosti (ib. 21).

Túto slovenskú nábožnosť aplikuje Hurban na Slovanstvo vábec, uvádza to do súvislosti s budúcim poslaním slovanských národov. Ako vychádzajúce slnko osvecuje najprv len ľadové štíty Tatier, potom skaliská, potom stromy a len potom strechy domov tak i budúcnosť ľudského pokolenia osvecuje najprv tie národy, ktoré sú najmladšie a majú v Dej žiť. Západné národy nie sú už povolané viesť a, preto u nich náboženstvo upáda. Slovania sú najpobožnejší a preto budúcnosť ľudského pokolenia ich najviac osvecuje a majú byť svetu teraz tým, čo sú tatranské vrchovce iným vrškom a horám tatranským (Nitra II, 61-62).

Ani čo by protikladom toho prísneho odsudku plemena pod Tatrami na tomto mieste pozdvihuje Hurban vysokú cenu a úroveň ducha vrodeného, nepoškvrneného, sviežeho ako po stvorení, ktorý kultúrou ešte len začína dosahovať výšky vzdelanosti v ľudskej spoločnosti. Lebo veď kto si uvedomí a kto videl všetky krásy Tatier čo len raz, musí si vedieť t. j: vysvetliť hlbokú pobožnosť Slovákova vie si predstaviť, aký to môže byť ľud, ktorý je odkolembaný takouto hudbou prírody ,a takýmito obrazmi vznešenosti (Slov. Pohľ. 1,22). A že duch v Tatrách pôvodom preráža už tú hrubú kôru a predstavuje sa svetu v svojej veľkosti a zvláštnosti možno poznať v Slávy dcére, v Starožitnostiach, v básniach Hollého, v našich národných spievankách. Čože sú tlelo diela iného ako myšlienky týchto Tatier, duch týchto diel ako ten čistý, zosobnený myšlienkou, stelesnený spevom duch Tatier. Ako v Slovanstve je len jedno tatranské horstvo, tak v celom Slovanstve je len jeden Kollár, len jeden Šafárik. To je taká pravda, ako že slnko svieti. Nech to kto chce, ako chce naťahuje, je to laik, a že je to takto nie je náhoda, ani nejaká osudná príhoda.. To tečie z večného života sveta, v ktorom je i naše Tatransko. Kam to až vyletel Kollár, tomu porozumie len ten, kto šľakom myšlienky kráčajúc vyjde hore na slnečné vrchovce Tatier nebo dosahujúcich a vo večných ríšach jasného neba a v nekonečnosť rozliatej oblohy nebeskej svoj zrak topí a tam vidí vešteckým duchom napísané všetko, čo bolo a byť má v národe našom. Kam to zostúpil Šafárik, tento veľký šafár tajomství starých vekov, tomu porozumie len ten, kto zostúpi duchom Kollárovým rozohriaty do tatranských dolín. V týchto hlbokostiach vysokých a vysokostiach hlbokých uvidí v hrubosti prácu Šafárikovu, alebo lepšie, túto hrubosť hlbokosti a prevedenej hlbokej dokonalosti vidí zmyšlienkovatenú, k svojej pravdivosti a jasnosti vyspýtanú v prácach a dielach Šafárikových. Tu bolo treba tatranských výšok a orlích letov, tu bol o treba neprehľadných hĺbok a železnej sebavedomosti a trpezlivosti (Nitra II, 66-68).

Správne však poznamenal a rozsúdil už Hurban, že príroda nie je všetko, lebo tu musí duch obživovať hory a len ich predobrazom sveta vonkajšieho vo svete vnútornom má si vytýčiť tým vyššie ciele a ideály. Teda tá vzácnosť a mohutnosť prírody má byť akousi métou závodenia. Hoci uznáva, že naše Tatry a ich plemeno budú svetu spolu to, čo najslávnejšieho sa len maže myslieť, jednako uznáva aj to, že také rozbrázdenie prírody, rozdelenie na zákutia, vrškami a dolinami od sveta oddialené, kam nemôže vniknúť silnejší, sústredenejší a, produktívnejší život a ruch, ani mestečko v takom odľahlom položení nemôže sa stať centrom, no ani nepriateľ vraj nemôže tak rýchlo a pohodlne vniknúť a preto platí pieseň:

Hej, vy naše Tatry,

vy ste naše hrady,

od vekou Slovákov

mávaly ste rady

Ale je pravda, že kultúra ťažšie vniká na takéto miesta, ako správne Kollár poznamenal. No na druhej strane ich prednosťou je, že takéto uzavreté kraje môžu dávať, podľa slov filozofa, silné impulzy, vyvierajú tam, vyrážajú výstupky síl, hoci predsavzaté plány na, takejto zemi nemožno vykonať. To značí však zároveň, že cudzinci niekedy v takomto zvláštnom kraji nemôžu uplatniť svoju nadvládu a pretvoriť ľud, lebo húževnatosť kraja všetkými koreňmi bytostne púta človeka a len jeho rukám podáva a zveruje svoje bohatstvo.

Toto boli náhľady mužného Hurbana v prvom rozbehu jeho literárnej tvorby i úspechu. Zásadne boli kodifikované aj v rokoch nasledujúcich a v ďalších jeho prácach, ba stali sa akousi legitimáciou, boli všeobecne prijaté a dokumentárne ešte i r. 60-ho. Sám Hurban, ktorý popri Slovensku mal na mysli Slovanstvo a, preto definoval vždy svoje výroky zo širšieho hľadiska, lebo zatým, čo r. 1846 písal o Tatrách „prešťastnje Tatri vi srjedok Slávie", Nitra III, 181), že ďalekí duchovia Tatier budúcnosti vyslali predkom úkazy vrúcnosti, podal r.1862 Rozdelenie úlohy slávskej" skratkou:

Mysli Tatra, Ural jedná, vstáva Krkonoš, hriech

Visla pyká, s Baltom Adria pomstu hučí (Sokol I, 93).

Myšlienku, ducha, ktorý je hýbadlom, regulatívom života, prisúdil Tatrám. V národnej práci ľutoval odchod, smrť každého pracovníka, ktorý mu bol „zeleným listom lipy slovanskej na Tatrách" (Nitra VII). Hájil do konca života postať, ktorú zaujal na začiatku. Veď musel sa dožiť aj výroku „niet slovenského národa", na ktorý reagoval svojím prorockým slovom o veky pretvárajúcej moci poslania slovenského národa: Slovenský národ je praobyvateľ kráľovských Tatier. My sme tu pod Karpatami od nepamäti. História nás tu nachodí od najdávnejších dôb. Požehnanie božie je s týmto národom, hoci aj osudy božie zjavovali sa na ňom (Nitra VI, 397).

Ku koncu svojho života, keď už mrak zanášal sa stále nižšie nad národom a životné dielo malo sa stratiť v priepasti cudzej samovôle, Hurban sťaby svoju labutiu pieseň zanechal báseň „Uplakaná tvář", svojho druhu najkrajšie slohy, čo o Tatrách boli napísané za celé desaťročia tým viac, že ich zakončenie vyznieva pointou až nadľudský mocnou. Tu vycítil Hurban básnickým zrakom a hĺbkou to, čo inde filozofickým vývodom zachycoval a celá tá beznádejnosť slovenskej hrudy a jej ľudu v melancholickom rytme jeho básne dostáva prenikavý výraz. Tá večná premena, že

slunce zapadá a zase vycházi
po Tater sličných uplakané tváři!

nesie slovenskému srdcu len žiaľ nad tým, že slovenská zem prechádza v cudzie, nepovolané ruky, že cudzie živly, chrústy, pandravy sa rozšírili a ti, čo by mali byť zvestovateľmi života večného vžili sa v kôru menlivej časnosti, necítia v duši ducha svojho národa, ich hruď kde srdce bije je preľaknutá, len kde-tu smelšie sa ozve niekto, no nedokáže nič a bezradne sa opakuje len „děj lichých metamorphos". Obdivovať treba silu viery, keď básnik tu končí veršami plnými nádeje a viery:

Vyjasni se zas Tater sličných tváře

a nevyhyne víc ta lauč ze země,
když opět vstanou z rumů svých oltáře
a bohatýrské vyjde z hlubin plémě. (Nitra VI.)

Po Hurbanovi mnohí básnici zaujímali sa o Tatry. Nie je však možné presne označiť fázu vývojových formulí, lebo sa uberá celkove podľa definícií Hurbanových. V slovách, obrazoch a videniach jednotlivých básnikov nech je viditeľný vývoj v nazeraní a stvárňovaní Tatier.

Všeobecne však treba ešte pripojiť dokumenty, ktoré doplňujú a potvrdzujú výklad a vývody Hurbanove, a to v časovom rozpätí až do 80. rokov. Hurbanovu mienku, že slovenské plemeno len pred obrazom tatranských výšin môže, má svoj biedny svet rozšíriť, potvrdzuje Janka Rimavský, vyvodzujúc, že v slovenských Tatrách, tam, kde sa im už na v silné plecia nebo opiera a Tatry svojimi končiarmi hore, vyššie a vyššie sa vypínajú, ako by tam v nebi chceli vyčítať božie tajomstvá čím ukazujú svojmu plemenu, že len povýšením sa nad nízku každodennosť a večným pozeraním do neba nekonečných božích tajomstiev sa ich piesne uskutočnia (Nitra II, 293). D. Miloslav Dumný tlmočí, že pohľadom na v tie čarovné, stoleté Tatry uteší sa duša človeka a pohľadom na tie ich doliny zachveje sa mu srdce. Ale pohľadom na ten dobrý lúď v nich bývajúci rozraduje i rozsmúti sa jeho duch (Nitra VI, 217). Jozef Scheffel natoľko je pripútaný k Tatrám, k tomuto „zemskému raju, nám Slovákom Kristom za bydlisko vykázanému", že keby ho hoci diabol prišiel pokúšať ako Krista a povedal mu, že všetko vôkol mu dá, až sa mu pokloní a zabudne na svoj krížom okrášlený kraj vedel by mu s Kristom vzdorovať, vyšiel by na Tatry kľačať sa svojmu Bohu (Nitra VII, 43-44).

S Tatrami uvádza sa do súvislosti aj ústredný význam slovenčiny, lebo slovenská reč je stredom všetkých slovanských nárečí, ako sú Tatry stredom slovanských národov (Sokol 1862). Datuje sa to od J. M. Hodžu, ktorý uznával Tatry za slovanský jazykový stred (Větín 27). P. Z. Hostinský zmieňuje sa o spasení, ktoré nám otvorí tajomstvá slovanského slova, ktoré bolo na počiatku v Tatrách a ktoré slovo sú Tatry (Orol Tatr. II, 483), a Ján Belskydov opakuje výrok Kollárov o zástoji tatranských Slovákoch v slovanskej vzájomnosti a verí, že naše nárečie stojí v gramatickom a geografickom ohľade v stredisku všetkých slovanských nárečí, bo naše Tatry aj jemu boli a sú kolískou celého Slovanstva. Jozef Podhradský v titulnom liste drámy Holuby a Šulek charakterizuje slovenčinu, jej trvácnosť a starobylosť od dávnych čias ako „od vekov v Tatrách žijúcu" a v dobách štúrovských začal sa vraj nový typ tejto slovenčiny, keď sa vymaňoval spod neslovenského vplyvu.

No nie všetky hlavy tej doby klaňali sa Tatrám s toľkou posvätnou úctou. Zaznamenali sme prísny súd Kollárov, ktorý popieral zásadné prvky „tatrologie", najmä očakávanie spásy od nich, poklonkovanie im a vzývanie Tatier. V tom čase na vývody štúrovských básnikov temer hrubo útočí Štefan Launer, bije do snílkov a karhá ich romantické rojčenia svojím reálne rozpoloženým, skutočnosti sa chytajúcim výrokom: nelapať sa vidín, éterických preludov, ale pochopiť skutočnosť a s porozumením a pravdou napomáhať jej zdokonalenie.

Jednako predobraz Tatier príliš magneticky vábil a doba bola príliš ďaleká, aby sa na slovenskej zemi mohlo dariť pozitívnej práci pre seba a preto bolo treba útechy, posily stále mocnejšej a trvalej, živenej vždy novým zdrojom duchovných plodov. Podávajú sa plody neraz zatrpknuté, ale pieseň o slovenskej zemi, o Tatrách ako majáku, o utajených silách a krásach, skrytých pod Tatrami, a o ľude v tichých biednych úbočiach žijúcom, ktorý očakáva lepší osud. Táto pieseň zmocňovala svoj tón a prerážala stále vyššie, akoby k tatranským štítom, ktoré boli jediným istým a viditeľným, času a zhube vzdorujúcim vzorom. Vznešený spev o Tatrách nepredstavujú však oné filozoficko-tendenčné a prozaické výroky. Ten spev je iného zafarbenia a iného kúzla lyrickou skratkou otváral, odhaľoval a osvetľoval pozatvárané dosiaľ skrýše prírody a ducha ľudského na jej lone. Tento spev o umeleckej vzácnej forme prvý predstavil Karol Kuzmány. JehoLadislav" je rázu životopisno-cestopisneho a svoju metódu opisu prírody obohacuje básnickými slohami, v ktorých nachodíme vlastne prvý akord hymny na tatranskú prírodu v slovenskej poézii. Hymnus tento najvyššie vyviedol Hviezdoslav.

Kuzmány je nielen nadšený obrazom Tatier, ktoré ho svojou mohutnosťou privedú do vytrženia, aby sa na krídlach fantázie a citu povzniesol do sveta vyššieho, duchovného a čistého. Rozhľad z Tatier po krajoch slovanských oslobodzuje ho od „bôľne trudivého prachu" z nízkych priestorov a tam v horách hruďou mu preniká sladká a úkojná voľnosť, zdá sa mu, ako by mu v sluch udierala pieseň z raja, a srdce sa rozplýva sťa v ríši blaženosti. Rozbúrená a prudká myseľ blúdi v blankyte a preráža hmlistú rúšku, osudu, nečíta chvíle, stráca vedomie času a mohutnou silou duchovného tlaku preniká v kruh nečasovosti, v kruh večnosti... Zmocňuje sa vlády tvorivou silou ducha, stráca sa v premenení, ustáva mu tlkot srdca, zrak je stĺpom upätý a vtom ako by duch opustil telo hasne v preduševnenej sfére a bez slov ziera v názornom videní. A vznáša sa do diaľky let závratný, ale iba dočasný, pretože príde vytriezvenie, vášeň ochabne a biedny syn zeme opäť sa vracia pohľadom na okolité vrchy a doliny, z ktorých svoju púť podnikol (Hronka III, 212).

 



 


Copyright © 2019 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.