Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Literárna veda MEČIAR, STANISLAV (1910-1971) - Strana 3

MEČIAR, STANISLAV (1910-1971) - Strana 3

Tlačiť
Obsah článku
MEČIAR, STANISLAV (1910-1971)
Tatry v slovenskej a poľskej poézii
2. časť
3.časť
Celý článok

To je nebývalá, nová a silná vízia a transformácia básnického letu vo videní nad pozemskom. Dotýka sa vysokých miest a málo možno klásť po bok týmto veršom v slovenskej poézii o Tatrách ba až u Hviezdoslava možno vravieť o podobných vystupňovaniach a v poľskej poézii u Nowického a Tetmajera paralelný motív vysokého odhmotneného letu.

Kuzmány však zaplatil svoj groš slovenskej tatrologii. 0slovujúc „Tatriu", prostredníctvom ktorej hľadí na Sláviu a mlaď Tatier povzbudzuje do práce, do služby národa a oduševňuje láskou a heslom pravdy zveľaďovať osvetu Tatrie (ib. 217). Kuzmány od Slovenska prechádza k Slovanstvu a velebí ho s tou dobovou precitlivenosťou, ale umelecky je tu taká vycibrenosť a taká jasná myšlienková vyspelosť, že treba zasa siahnuť až k Hviezdoslavovi, aby sme mohli porovnať hodnoty.

Popri chvále slovenského rodu velebí Kuzmány s výšav tatranských („Slawjm tě, došlý od Vltawy břehů...") český národ a prednáša proroctvo, že budúcnosť mu prinesie vzrast, očistu odhováraní a krivého posudzovania a že cestou kultúry prispeje na oslavu človečenstva (cit. 219-220). Pozoruhodný súd, ktorý nezostal nevypočutý a neplatný. Okrem problémov dobovo príznačných díval sa Kuzmány celkom ľudsky na Tatry ako na prírodný úkaz, ba dokonca živelne prečkával udalosti tejto prudkej, divej prírody. Jeho obraz nesie čosi z toho protikladu a rozporu neba i zeme, máchovskej túžby uväzneného sveta v ohraničení a v bezmocnosti dostať sa k výškam. Človek sa musí uspokojiť svetom okolo seba a okrášliť si ho podľa stavu citového rozpoloženia a hľadieť naň očami múdreho pozemšťana, najmä tu pod Tatrami a uznať za krásnej mesačnej noci, keď vidno „cestu Boha Hospodina na jeho nočnom nebi slncami svetov vysypanú", že podobne ligoce sa vtedy „anjelmi vy tkaný plášť... po svätých Tatrách rozostretý" (Sokol I, 88),

Živelná sila prírody tatranskej našla priliehavý výraz v poézii Kuzmányho nielen v Ladislavovi (Hronka 111,147) prozaickým slovom, vzdáva jej hold aj umeleckým zvratom a chváli krutú krásu nivočiacej búrky a pasie sa tým otriasajúcim pohybom živlov:

Krásne je mračno na krídlach víchrice,

keď súdu svojho úžas rozrachoce

a Tatier hlavy ohňom divých mlatov

a črepy rozráža: zajajká temnota

dolín kriváňskych, rozručaným jekom

valí sa potopa v druzgotavom skoku. (Spisy I, 96.)

Po takomto burácaní básnik očakáva jasnú zoru, čo odhalí temný závoj zakrytej Tatry. Básne Kuzmányho o Tatrách sú ďalším usvedčujúcim dokumentom, že Tatry v 19. storočí boli symbolom Slovenska, ba hranolom, cez ktorý lámali sa všetky národné a slovanské myšlienky a city. Boli ako prorocký kameň,. obracali ho básnici vo svojich rukách, aby z nebo veštili, aby v ňom skúmali a videli zjavenia budúcich dní. Na Tatrách sa trieštili ich proroctvá, cez ne museli prehliadnuť a preskúšať oprávnenosť každého tušenia - a nakoniec Tatry boli fetišom, ktorý dával vieru ako predestinačný bôžik ich trvácnosť mala prečkať slovenskú porobu a korunovať pod baldachýnom nebies víťazný úsvit. V tomto nazreli štúrovci vlastne do samého základu problémov a neskôr iní básnici, ba sám Hviezdoslav, už len opakujú v novom obohatenom a zreteľnejšom vydaní. A v slovenskej poézii už dávno pred poľskou je vypracovaný obraz Tatier v plnej ideovej a umeleckej tvárnosti.

Lyrický pomer k Tatrám mal i Ľudovít Štúr. Tatry sú mu suverénom slovenských hôr a lesov, k nim dochádzajú všetky ohlasy a sťažnosti ony sú zhromaždiskom, akumulátorom všetkých slovenských vzdychov, vzlykov, hlasov a predzvestí. Básnikovi zahľadenému do budúcnosti zdá sa, že všetky tie hlasy, „šepoty bór, lesov a strání znejú Tatrám zvukom trúby zmŕtvychvstania" (Tatranka III, 10). Jeho túžby ( sa napínajú v blízkosti a pri vzdávaní pocty „slávnej modle našich Tatier". Pri pohľade z ich štítov vidieť na sever „Poľsko nešťastlivé" a na juh „trúchlivé vrchy Slovenska" a východisko z biedy národnej označuje vierou, že ako Kriváň v mračnách víťazí nad mrakmi čím je symbolom slovenského sveta, tak i my nesieme sa svetom v búrke, a čo je Kriváň Tatrám, to my budeme svetu (Nitra I, 138-9).

Štúrov osobný lyrický vzťah k Tatrám poznáme z listu, ktorý poslal Hroboňovi po vychádzke do Tatier r. 1844. Píše medziiným: „Ožilo vo mne tisíc a tisíc citov pri pohľade na tie naše Tatry velebné a tajomné. Ťažko opustiť tomu tento kraj, kto ho raz videl, a ťažko Slovákovi odtrhnúť sa od svätýň tatranských. Hoci by si sa i kamkoľvek obrátil, myseľ sem ubehuje, sem, kde príroda vedie život prekrásny a kýva príchodu iných šťastnejších vekov nad naše. Boli sme v Prosečnej a pri Štrbskom plese. Nevysloviteľné nadchnutie uchvátilo ma pri tomto. Čo to za hĺbka pokojná v tých vodách, čo to za pokoj svätý a velebnosť v tých vrchoch ohromných?! S Bohom, pleso, ozvalo sa vo mne, ty miesto pokoja svätého! Slzy ma poliali a prechumelilo sa sto myšlienok cez hlavu... kto vie, či sa uvidíme viac." (Sb. M. Sl. V, 130-131.) Málo slov, ale ani báseň! Predtucha bola tým tragickejšia, že bola pravdivá a vo svojom vyhnanstve mal Štúr pre potechu už len spomienku na tie krásy, ktoré ho toľko vzrušovali a oduševňovali a v blízkosti, ba uprostred ktorých pocítil skutočné chvíle šťastia, uchyľujúc sa „do výšok otvorených zlatým slnkom ožiarených". Z toho útrpného a ťažkého boja tamdolu prichodil hore, na výšiny, kde je voľnosť, široký priestor na rozlet, kde možno si vydýchnuť a siať boží mier, ktorý na tieto výšky stvoriteľ zoslal.

Len si vetry povievajte

a po horách šepotajte:

tu na týchto horách rodných,

na výšinách na slobodných,

jak tu milo, jak tu voľno,

jak tu dobre, jak pokojno!

Tu vystihol Štúr lahodne a pritom hlboko tú sviatočnú vzácnu náladu, ktorú len zriedka poznali štúrovskí pracovníci. Natrafil tu na tón podobný melancholickej nálade spevov Janka Kráľa.

Ľudovítov brat Karol Štúr v básnickej knihe Ozvěna Tatry (v Prešporku 1844) zachycuje motívy svojej doby v nazeraní na veci národné I slovanské a zaujíma voči Tatrám stanovisko, ktoré je v zhode s Hurbanovým. A podľa nebo Slováci sú nevšímaví voči svetu, oddávajú sa tichému spánku v krajoch takých krásnych a plných života. Sused búcha na brány, dom sa rúca a Slovensko len spí. Mnohí Slováci hromadne opúšťajú všetko národné i svoju reč, takže ani nie sú hodní bývať v tých milých krajoch, a, keby sa predkovia pobudili, nechcelo by sa im byť na svete, lebo ich dedičstvo bolo znehodnotené. Ale je ešte nádej, je ešte niekoľko vrelých sŕdc a kým tieto bijú, „dom Slovenska pustý nezostane" (43-5). Karol Štúr prináša skoro súčasne s Hurbanom názor a presvedčenie, že myšlienka musí Tatry oživiť. Tatry „dávna kolíska Slovákov" sú mu svätyňou, ktorá je naším krovom už oddávna, ale tak sa zdá, ako by sa nám už mala stať hrobom, pretože myšlienku tie „hrobové úžasy" času a poroby mätú. Treba však v sebe rozplameniť silu ducha a plameň srdca, lásku k národu a jeho poslaniu, zaskvieť sa vierou, a tento vrelý plameň prejaví sa aj v horách, aj z nich vyšľahnú strážne ohne (Swatyně, str. 37-9). Krásna báseň, patrí medzi prvé, najlepšie verše o Tatrách v slovenskej poézii.

Janko Kráľ nazerá na Tatry ako na mohutnosť, ako na silu pretvárajúcu nápory, ako na hradbu pevne stojacu a vzdornú, smejúcu sa násiliu, čo by chcelo jej zákony prevrátiť.

A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:

„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!"

T. j. zahatajte Dunaj - báseň napísaná r. 1844, keď Štúr musel opustiť Bratislavu so svojou družinou a protivenstvá sa hrnuli na Slovákov čo raz väčšie. Práve v takýchto chvíľach ako aj iní básnici Janko Kráľ stavia Tatry za vzor húževnatej vzdornosti a podľa ich postoja hlása nebojácnu vytrvalosť:

Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme,

len my v našich Tatrách jak tie Tatry stojme!

(Balady a piesne, str. 80.)

Táto viera v pôvodnú, živelnú, víťaznú moc prírody prejavila sa najkrajšie a najširšie v básni Slovenom, básni to trvalej a odvekej pevnosti slovanských (slovenských?) hôr v tieni ktorých drieme a neprebíja sa k činu slovanské pokolenie, a táto prírodná mohutnosť, húževnatosť a odolávanie nepohodám, búrke i živ lom má byť Slovanom povzbudením odolávať a veriť v svoju silu, preporodiť sa, stať sa vzdorným a neoblomným, vzkriesiť svoje poklesnuté ľudské sebavedomie a trvať na pevnom, ušľachtilom cieli. Lebo čas prejde a bude trestať človeka za jeho zbabelosť zahynutím smrťou, pokým ten prírodný majestát hor a vôbec zeme pretrvá pokolenia a veky. (Podobným duchom o víťaznej, život človeka pretrvávajúcej sile zeme je preniknutá i krásna báseň V. Dyka: Země mluví).

U Janka Kráľa v citovanej básni popri spomenutých zložkách dominuje melancholický, ťažký smútok, ktorým je napojená jeho poézia, a badať i vplyv osobného osudu a opustenosti ľudskej i básnickej. Slovenské hory nachádza pusté, čo však podáva v symbolickom zahalení:

Tisíc hájov, tisíc hor mám,

predsa v nich slávika nemám.

Hory, hory, divé skaly

slávikov si pochovali. (Cit. 84.)

Markantnejšie sa motív osihotenosti v spoločnosti prírody zrkadli v básni Orol vták, kde sa básnik ako často aj inde pokladá za časť prírody a vplieta svoje mysle do jej okruhu, do jej zmien a slávnosti, pravda, vždy s istou tragikou Prostredie Tatier vidí sa mu najprimeranejším jeho nepokojnému duchu, jej divokosť podobá sa divokosti jeho citového života a jej fantastické obrazy sú adekvátne s jeho rozorvanou dušou a pustota ich pyšných skál s pustotou života, do ktorého on taký skvelý, vznešený duch je zasolený a v ňom zakliaty, ako tie skaly a granitové pustatiny do neba bezradne, s otázkou sa pnúce.

Tatra pusté doliny,

ja váš vtáčik rodinný,

jak prst osamotený,

letím v blesku hrmení! (92.)

Janko Kráľ zachytil pravda, iba fragmentárne najhlbší, najjemnejší tep osudnosti, nielen osobnú tragiku vystihujúc, ale podal prejav najkrutejšieho zápasu, akým bojovala ľudskosť slovenského národa s nepriateľským živlom a vystihol, ako krása prírody a jej kúzlo musí pretvárať pohromy živlov zhubných a neúprosných. Žiaľbohu, urobil to len fragmentárne, lebo nebolo dopriate slovenskej poézii, aby vyslovila už vtedy to, o čom snil a čo vytkol jej za povinnosť J. M. Hurban v svojich úvahách o duchu, ktorý svoju prírodu ešte neprenikol a nevťal do nej znak svojho charakteru. Ale Janko Kráľ bol tam najbližšie a jestli možno vravieť o tom - a isteže smelo možno - v čom sa až prejavil slovenský duch v bytostnom vzájomnom pomere so svojou prírodou, tak Janko Kráľ je z prvých a najgeniálnejších jeho tlmočníkov a predstaviteľov, a to nielen vo fragmentoch o Tatrách citovaných, ale aj v zlomkoch svojho básnického diela vábec. Tu prichádza po ňom v úvahu len hymnus a žalm Hviezdoslavov a poézia dediča Kráľovej lýry Ivana Kraska. Beznádejnosť slovenského národa Kráľ, pravdaže, nevedel vysloviť a nemohol vypovedať s takou osudnou odvahou, ako to urobil o jednotlivcovi, o sebe, privolávajúc svojej nešťastnej vlasti:

a tvoj vták v krutom boji

. . . . .

radšej zhynie na poli

nežli by žil v nevolí. (52.)

Bolo v tom i mimo vole kus tragiky a zlej predzvesti celého národa, ktorý strácal miazgu, lebo mu podrezali korene a mladé korienky ničili už vo vývine, takže až zákon prírody a zákon boží mal byť prevrátený.

I pri všetkých útrapách a bezradnosti slovenskí básnici v národných veciach boli utvrdení vierou v budúcnosť šťastnejšiu a očistenú. I Janko Kráľ ju mal ako záblesk v temnotách. Melancholický tón slovenskej beznádeje vylúdil vedľa Kráľa v osobitnom nazeraní a v inej polohe Samo Chalupka, ktorý zároveň vyslovil i pevnú nádej, že príde úsvit podtatranským poliam.

Nad Tatrou sa nebo kalí,

kalí mraky hromovými:

mútny sa V áh i Hron valí

krajmi žiaľom uvadlými.

. . . . . . .. . . .. . . . . . . . . . .

Matka Tatra smútok nosí

jej deťom do hrobu zvonia.

. . . . . . . .. . . . . . . . . . . . . . .

Nesmúť, Tatro, milá mati!

Zlož so seba šat ten tmavý:

Hoj, Boh zradu tú prevráti

zradcom na ich podlé hlavy.

(Spevy, II. vyd., str. 701)

Protikladom Tatier a Váhu i Hrona dvoch najdlhších riek, krížom brázdiacich Slovensko a rozdeľujúcich jeho horstvá, vystihol Chalupka zvrchovaný patronát Tatier ako matky, zahalenej v tmavý plášť, stojacej nad čiernou priepasťou zrady, do ktorej sa márne prepadá slovenská obeť, lebo nemôže ju vyplniť. Akoby nadviazaním na smernicu tejto básne je verš ,Bolo i bude kde začiatok je smutný spev nad zemou „od Tatry k Dunaju", ale báseň konči zasa optimistickou slohou: „ako stojí Kriváň nad Tatrami, tak bude Slovák čím bol medzi národami" (cit. 98).

Pri vypracovávaní slovanského motívu, slovanskej zdatnosti a hrdinstva (Mor ho!) začína, vychádza z Tatier (zleteli orli z Tatry...) a tu sú mu Tatry nie uplakanou matkou, ale pyšnou hradbou slovenskej hranice, kde sa kladie „kolíska dávna synov slávy" (8).

Synov slávy ochraňujú od vekov Tatry Tatra ako „stolebá" mať na svojom lone ich odchováva a mocné štíty ich ochraňujú ako to svojej vlasti prisudzuje August H. Škultéty. (Nitra I, 166.) Aj náladu Slovenska, toho, „kde Tatra vyjasneným okom naďalej (po šírom) ohliada sa kraji", vystihuje pomocou symbolu Tatier. Ponurosť osudu slovenskej hrudy nahradzuje obrazom trúchlivej noci, ktorá Tatry ticho ukolíše do sna a bez znaku všetko trudne pod nimi odpočíva (Básne 75). Osud svojej vlasti vyzvedá od samých Tatier. Národné utrpenie predstavuje mu Tatry ako starú mať, stratenú v hustom mraku, údolie pokrýva hlboké ticho a mĺkva nehybnosť vládne všade vôkol. Ale Tatry nespia ako strážny anjel strážia všetko a v symbolickom obraze zjaví sa a priblíži k nim deva (Slovensko) a tlmočí žiaľ nad tým, že celý :kraj už príliš dlho je pohrúžený do nečinnosti a bolo by načim ho prebudiť, vzkriesiť a Tatra mať prenáša slová o úteche a vytrvalosti, ktoré slová oznamuje deva všetkým, ktorí ešte nestratili vieru, ale ochabujú -slová, že po ťažkom dlhoročnom spánku prinesie im pozdrav šťastného rána (Tatranka II, 9).

Vieru v slovenskú budúcnosť najvšeobecnejšie vyjadril Janko Matúška v hymne Nad Tatrou sa blýska. Jemu sú Tatry tiež pevnosťou, kde sa rozuzľujú spory a je to preňho aj mocnosť, kde sa rozhodne osud. Búrka nad Tatrami je symbolicky zachytená, dobovým vyjadrovacím prvkom a skratkou každému zrozumiteľnou. Podľa neho zástoj Tatier je v priúzkom vzťahu s národom aj jeho osudom a pretože sú akýmsi prestolom, všetky Slovensko trápiace a príznačné akcie odbavujú sa pri nich. Ponad Tatry lietajú krkavce, čo otravujú holubice, treba sa preto ozbrojiť a, brániac svoje, vykynožiť zhubcov, lebo keď tí sa stratia, Tatry sa vyjasnia a znova skvitnú. (Spisy 41-2.) .

Tatry to sú nielen tatranské štíty, skaly, vodopády, ale aj všetky slovenské kraje, hory, lesy, rieky a z nich je šum, ktorý „tvorí tajné báje" tatranských nápevov. Rieky z nich vytekajú a sú voľnými liekmi utrápených sŕdc. Imponujúce sú tie dumné skaly Tatier, keď búrka valí sa nad nimi, ale duševne je človek pred nimi bezradný, cíti sa ako ubitý, pretože sa nehýbu. Sú vždy rovnaké, nehybné a nemé, na nič neodvetia a iba cit ľudský ich oživuje, človek ich musí oživovať, aby vedel a mohol v ne skladať svoju nádej a dôveru. Ľudovít Želo stojí vedľa Tatier v hrdinskom postoji, presvedčený o vzdornosti kamenných pŕs, pŕs ako z ocele

mať naša Tatra má prse z oceli,

odrazia od nej jedovaté strely

zlobe na hlavu sa zas. (Sokol 1862, 249.)

S udatnosťou bojovníka nebojí sa strachu, že by, „tmy skameneli nad Tatrami" (D. Maróthy), lebo verí trvalo a neochvejne, že „nad Tatrou... duch boží sa v svete vznáša", že Tatry vyjdú von z mrákoty a nad nimi vzíde ľúbezný deň (Básně 1842,49). Taký obraz ukáže sa, pravda, iba v časovom zablysknutí, ktoré je však istou predzvesťou príchodu svetla, kedy „nad priepasťou Tatier búrky sa rozídu" (Rimavský). Básnik (Žello) priamo vyzýva Tatry, aby sa pripravili, pristrojili na túto slávnosť. Aby sa nazreli do Hrona i Váhu, lebo to sú ich jasné zrkadlá, aby si vzali zlaté klasy na temeno, za ňadrá ratolesť svätej lipy, na obrubu ako pásy perál aby si položili zlaté rudy (Básne 17-18).

J. Francisci-Rimavský osvetu Štúrovej doby obrazne sprevádza ako zore, čo sa zapálili „tam nad Dunajom" a ich odraz „rozstrelil" sa naraz po celých Tatrách. „V tých zorách Slováci ruky si dávajú, v tých zorách pred svetom ligotať sa majú" (Iskry zo zaviatej pahreby, 12). Básňou Obeť predpovedá vykúpenie Slávie, ktorá pred oltárom chrámu, čo sa vypína veľký, rozložitý, sťa by „miesto stien tatranskými štíty zo všetkých vôkol strán bol ohradený" (22) - očakáva spasiteľa, očakáva slnečné lúče, ktoré by osvietili chrám a v nádejeplnom očakávaní naskytne sa chvíľa, kedy sa odblesk sna prejaví zreteľne vo videní, že ono svetlo okrášli chrám a každé znamenie bôľu a trpkosti mizne a na tvári očakávajúcich „rozhostí sa božská radosť, rozviažu sa ľudstvu jazyky" a ono zaspieva pieseň vykúpenia (33). Týmto predobrazením zaujatý, zachvátený dostáva básnik odvahu roztrieskať putá, vyničiť tyranov a svoju zástavu víťaza zasadiť na Tatry, aby stadiaľ rozvievala cez celé veky do všetkých strán sveta ako večná sláva, ako sväté pamiatky ľudu, ako nádeje (78).

Zaujímavú syntézu tatranských zjavov podáva v novom smere Peter Z. Hostinský. Arcidielo prírody tatranskej Boh dokončil so zvláštnou pečlivosťou a osobitne ho zasadil nad slovenskou zemou, aby Slovák mal za matku hradbu Tatier (Orol Tatr. I, 121). V deň stvorenia sveta Boh večným slovom vyvolal do boja zmútené živly a z lona vecnosti vystúpiac, z chaosu vyčaril podoby svetov. V tom momente v duchu zo živlov prírody vybudoval arcidielo tatranské obory, na ktorých duch boží vymaľoval svoje podoby a vyryl do žulových skál svoje obrazy a znaky, výrazy všetkých farieb vtlačil v ich formy. Na týchto tatranských zboroch sa v malom odzrkadlili ako v kryštáloch sily duchova prírody a na ich hradbách večne hrajú chóry živlov, lomcujú víchrice, hučia mrákava hromy prerážajú diaľky oživujú ich závany vetrov a lety orlov, ich priepasti osvetľuje blesk a vo výške nad nimi jagá sa zlaté slnko.

Duch tvoj, o, Tatra, jako mlha na plese,

sedá na vodách, vetrami sa nesie,

mrakom sa dvíha a hučí víchricou,

hromami chrapští, svieti blýskavicou:

o ty duch Tatier, zajasaj iskrami,

zažni deň veľký žitia nad rodami! (lb. 89.)

Majú Tatry nielen majestátny význam v prírode a v živelnej sile, ale aj duchovnú nadvládu v svojich prejavoch a premenách, nadvládu, ktorá sa prejavovala od stvorenia, ale dosiaľ nezapálila kahan priebojníkov ľudskosti, drieme a pripravuje veľkú chvíľu akejsi povznesenej, veľavýznamnej inkarnácie ducha. V Tatrách zatajujú sa v Dej nielen udalosti minulých vekov, ale skrývajú aj posolstvo vekov budúcich, a toto posolstvo má od nich prevziať bohatier z bór a má ho rozniesť ako zjavenie vzkriesenia.

Čím ste v pravekoch boli Tatry naše?

Kolískou národov.

Čím budú svetu sväté hradby vaše? -

Myšlienok východom.

Kto vašich duchov tajomstvá vyveští?

Zrodený syn Tatier.

A kto zrozumie slová tých povestí? -

Vybraný bohatier.

Čo vaše víchry, blesky, vady, šumy? -

Chóry piesní ľudu.

Čo vaše túžby zostanú len dumy? -

Hlasom žitia budú.

Čo vaše blesky rodom tým zasvietia? -

Jak nočných hviezd zbory.

A vaše duchy po nich sa rozletia?

Jak šum vetrov hory. (Cit. 89.)

Privlastňuje sa im vzácne poslanie, a to nielen v slovenskom národe, ale i v ľudstve tým, že chóry Tatier v piesni ľudstva zaspievajú naše slová, ktoré vznikajú zo živlov prírody a zo slov tvoria sa piesne ľudu. Veď i reč naša je vysoko povznesená a žiari s výšav tatranských.

Slovenčina naša, ty vták zlatoperí,

čo visíš nad Tatrou na zlatej reťazi,

perá tvoje svietia sťa zory bez miery,

jak jánové mušky krásnejšie sto razy. (Cit. 97.)

U Hostinského nachádzame skvelé pasáže z prvkov tatranskej prírody, z jej úkazov, symbolov a živlov, nájdeme už uňho premietanie stavov, rozpoložení duševných do prostredia a krás prírody. Pri významnejšom, nádej poskytujúcom prejave a či akcii za slovenskú slobodu pozdáva sa mu, ako by sa z výšin ozvala mohyla, ktorou zdajú sa byť Tatry v beznádeji národa. Na ich zvesti a na radostný prejav celé Slovensko a všetko sa rozveselí, ba i vtáctvo ani čo by roznášalo jej predzvesť (cit. 97). Za dusných a mračných dní opäť sa zdá, ako by sa Tatry skrývali a odďaľovali v stále černejšom tieni a zlovestne zmĺkli na mĺkvy prázdny ozvuk. Osamotený človek nad tou prírodou rozpína dúhy svojich túžob snov, kresli si fantastické deje, ktoré prevyšujú aj smútok, čo zaplavuje a preniká dušou a je mocnejší a víťaznejší než prírodné moci:

Hrozný hnev je Tatier mojich, veľká sila ich bleskov,

hroznejšia je moja túžba, väčšia sila mojich snov!

Dumal tichá, duma svätá! Ty kochanka mojich snov!

Ovej smutnú dušu moju sťa tatranských spev vetrov.

(Cit. 137.)

Adekvátny výraz a zvrchovanosť duchovného sveta nad prírodnými silami, doložené tu u Hostinského v slovenskej poézii už v rokoch 50-tych 19. storočia, prichodí v poľskej poézii až koncom storočia u Nowického a Tetmajera. Slovenská poézia prv dosahuje štítov v Tatrách, pravda, v polohe časovej a kultúrnej diferencovanosti.

Takým hlbokým a preduchovneným pomerom bol zviazaný s Tatrami už v 40-tych rokoch Samo Bohdan Hroboň. Čarovná moc Tatier nedáva ani v cudzine zabudnúť na rodný kraj a jeho strážne hory, ale núti ho premýšľať o ich ťažkom údele a hľadať východisko z poroby a zakliatia. Hrozí už totiž, že Tatra, „svätá mať", mala by zaniknúť a skloniť sa do hrobu a preto prv, ako by sa zlovestná táto predtucha, mala splniť, volá básnik jej synov do boja k bohatierskym činom. Viera v silu slovanského plemena dáva záruku, že nestane sa podľa zlej suďby, pretože „Tatrania" ako orli vzletia, švihom svojich krídel zhasnú blesky hromu a na zaiskrenie ich očí stíchnu víchry, takže slnko sa usmeje na svätú Tatru a z nádeje vykvitnú nové svety. (Tatranka! II, 14-15.) (Pozdravení Tater, pozn. rkp. S. Mečiar, pozn. Ľ.R.)

Každý Slovák syn Tatier, ktorému „sa Tatry duša večnomladá jak miláčkovi zjavila" (Orol Tatr. I,1), má sa vynasnažiť pôsobiť na svoj národ blahodarným vplyvom a má „odklínať duše tatranské" (O. T, II, 289). Obdivuhodná je sila odvahy, s akou sa púšťa básnik do tejto činnosti. Hoci má dušu zahmlenú žiaľom:

moje myšlienky ozorné skaliská,

a moje žiale bez dna priepadliská

zo všetkých svetov chmáry priťahujú (ib.)

jednako ako záblesky z vlastnej nevôle a neslobody hlása víťazstvo budúcich dní, posmeľuje mládež k vytrvalosti a s mickiewiczovským entuziazmom mladosti privoláva novej vlasti vo videní:

Tisíc jej zo skál Tatier zdvihneme oltárov,

do neba sa ponesú chrámy svätokrásne. (Nitra IV, 221.)

V básnickom videní sa javia Tatry všetkým našim básnikom ako sídlo nielen živelnosti, ale i ducha, ktorý má ovládnuť budúcnosť a zahnať smútok vládnucej zimy a tmy. Táto duchovná sila často sa rozprestiera vo viere, že od Tatier príde spása Slovanstva, ktoré z nich vyšlo. Táto stránka slovenskej nádeje je jasom, ovlažujúcim utrápené tváre. Bohuslav Nosák z tohoto stavu ponímania utvára radostný nápev, pieseň mladosti, ktorá kvetmi a spevom chce odviesť pozornosť „Matky Slávy" od strasti (Nitra I, 164-5)

Jozef Jančo však o tom duchu, skrytom v Tatrách, vyslovuje sa skepticky, ba priamo pesimisticky. Celkom ho zapiera. Nadchýna sa krásou Tatier, preniká ho ten sladký pocit vznešeného ich ticha a tajomstva, keď dvojrohý mesiac tam v diaľke koná svoju púť a pozlacuje svetlom večerný šat Tatier (O. T. II, 185) a hrdý je na svoj zástoj, na poslanie Tatrína, na ktorého, Tatra „hádže sladkým okom", ale na volanie, aby činom Tatry nastala zmena v zlej situácii národnej, nedostáva odpoveď: „Tatra skamenelá hrobovým tichom synovi zavznela." Tu uznáva, že do tých skál, doteraz mŕtvych a zakliatych, treba ducha priviesť, tam ho osadiť i s myšlienkou a len potom ony ukážu svoju silu pretvorenia, len potom „ony život myšlienkou založia akým nevládli storočia zaviate" (O. T. II, 361). Uznáva, že spev napĺňa slovenské háje a hory, to však nie je všetko, tu je potrebná osveta, treba povzniesť i ľud a jeho postavenie, leda iba „myšlienka mŕtvu Tatru na chrám tvorí" (cit.).

Ani čo by Jančovi na vzdory Miloslava [Johanna Miloslava Lehotská, pozn. Ľ.R.] umiesťuje do Tatier zvrchovaného Ducha, vládcu slovenských duchov Kriváňa, Demänovskej, Vrátnej, Súľova, Javoriny, Dolnej zeme a pod. podľa Hurbanovej rozlohy slovenských zvláštnosti. Žijú vraj v Tatrách tajné moci „vo dne ako v noci v svetle ako v tmách" a mocní sú duchovia, čo prebývajú v Tatrách. Celá scéna tzv. Divadla duchov na Tatrách je iba traktátom o schôdzke s kráľom duchov s duchom Tatier. Duchovia prinášajú správu o svojom postavení a činnosti, osvetľujú svoj pomer k svetu a rozličným udalostiam a Duch Tatier na ich zvesti odpovedá, napomína ich !k svornosti a vernosti, ktorú Duchovia prísahou potvrdzujú. U Miloslavy však zazneje prísny hlas o tom duchovnom kráľovstve Tatier a upozorňuje na to, že od vekov stav v dolinách sa nemení, ľud stále hlivie, nehýbe sa, nepovznáša. (Zasa doklad Hurbanovej vety, že celé stáročia národ nečinne žil pod horami, ktoré v Slovanstve malý taký skvelý zástoj.) Časom svitne zora a život núka svoje dary, ale čo je to všetko platné, keď opar sa vkĺzne do dier a bude sa leňošiť v tých tichých sedliskách, a konečne čo je platné držať vo výškach duchovné zbory, ak nám ani jeden z nich neoznámi, či vydržíme a vytrváme? No ten starý refrén, tá viera v budúcnosť, temer príslovečná pre všetkých básnikov tejto doby, a najmä slovenských, žijúcich v porobe, rozrieši aj ten to spor. Neraz sa nám zdá, že je to viera veľmi pohodlná, keď zavesíme niekomu Tatrám, Bohu a či komu osud národa na zodpovednosť a sami pritom oddávame sa všednosti prichádzajúcich dní. Nebolo však vtedy iného východiska, dnes nemožno odsudzovať tých, čo prežili najkrutejšie roky a osudy a pritom zanechali dedičstvo hodné úcty a uznania, ale jednako len táto všeobecne jednostranná odovzdanosť a viera jednoznačne definovaná mali v sebe kus zrieknutia sa zodpovednosti a obľahčovali na povinnostiach, ktoré vtedajšie pokolenie malo pred sebou a malo ich splniť no nedalo sa a príčiny toho sú v trpkom osude jednotlivých osôb a osobností veľmi jasne vyznačené a zrozumiteľné.

Tu sa potvrdzuje zároveň to, že hory v svojom lone vychovávajú pokolenie, čo svoje duchovné rozruchy nerozleptáva a nerozkrvavuje v bezútešnom pustošení, v pesimizme, v tlaku záhuby a ničoty, ako pokolenie dolín, ktoré je viac náchylné k deštrukcii i vo viere a upiera svoje zraky hore, k horizontom vrchov k nebil sa pnúcich, kde aj ono skladá svoje osudy a svoje trpkosti mierni očakávaním nadpozemského zjavenia. Uctieva leda zvrchovane berlu božiu, aj v zdanlivom protivní sa a povstaní oproti božej pravde a zákonom zostáva napokon pokorným a skloní sa pred žiarou istotu poskytujúcej vyššej moci. To je esencia celej slovenskej poézie i vo vrcholnom prejave u Hviezdoslava. R. W. Emerson potvrdzuje, že „vplyv krásnej krajiny, prítomnosť hôr miernia našu podráždenosť a povznášajú naše priateľstvo".

U nás v poézii o Tatrách je pri tom všetkom zaujímavé a charakteristické, že počas celého temer storočia nemožno určiť presne čiaru, ako básnické videnie stvárňovalo Tatry.

V istom období silne sa prejaví najviac podľa časopisov niektorá zložka, či je to raz všeslovanský stred, či Tatra ako mať, či Tatry ako majestát a arcidielo prírody a či ako schránka duchovnej, dosiaľ neprejavenej, ale obrodu sľubujúcej sily, ale v nasledujúcom období alebo v novom časopise, hoci o štvrť storočia neskoršie, nájdeme ten istý citový pomer, tie isté poklony a úcty k tatranským výšinám. I to nesústavne, nedôsledne, len tak epizodicky, príležitostne. Nemožno teda presne ustáliť vývinovú čiaru a nemožno sa vo vysvetľovaní „tatrologie" ubrániť opakovaniu aj viacnásobnému tých istých prvkov u viacerých básnikov. Nemožno ani básnikov brať presne v poradí vekovom, ani významovom, lebo mnoho ráz významnejší básnik všeobecne v téme o Tatrách je chudobnejší, ako autor ktorý o nich píše epizodicky. Dá sa však určiť, že behom času je zjavný pokrok v stvárňovaní tatranskej látky. Sprvu najviac sú to rozjímania národnostné a slovenské, postupne prichádzajú do toho prvky čisto lyrické, subjektívne, s onými späté, a ešte neskôr nachodíme i čisté lyrické skratky a básne vrúcneho tónu osamostatnené od „tatrologie". Bolo to vidno už u Konára, Kuzmányho, Kráľa, potom u Hostinského a neskoršie i u Graichmana a Dobšinského nachodíme taký čistý, vycizelovaný básnický výraz o Tatrách. Pravdaže, táto poézia vyvrchoľuje u Sládkoviča a Hviezdoslava.

Jakub Graichman ešte roku 1860 nevyrovnal sa s Kriváňom (no Vajanský i Hviezdoslav ešte po ňom sa ho dovolávajú), celkom v zmysle starších, už spomenutých lichôtok sa mu prihovára, oslovuje ho ako stoletú pamiatku, stánok našich ideálov, starého svedka našich rán, velikána ktorý sa pozerá v zrkadlách v Tatrách a tatranské hory sú mu záhradami a Kriváň je vraj dôkazom velikánskej moci.

Cyklus básní „U Tatier" svojou subjektívnou lyrikou, naladenou na tón tichého reflexívneho kľudu zahrňuje nielen dumy o Tatrách, ale i domáci spokojný život za zimných večerov, sviatočné chvíle po práci a šťastné hodiny očakávania krajších dní. O Tatrách samých je tu akýsi rys ubíjajúceho dojmu, akým na básnika pôsobia, keď sa díva na ne s Krivaňa, žasne, tŕpne v tom pohľade, dojatý strachom, lebo zdá sa mu, ako by hľadel na zakliaty svet. „Strašnopusté mŕtvotiché čudodesné končiare s hrozbou na mňa upierajú tupomeravé tváre. Skloním hlavu, ucho oprem o kruh skalín ozrutný a načúvam, jak pulz zeme dnu pracuje mohutný" {Spisy I, str. 136-7). Tatry mu tak prichádzajú ako starý obraz, „obraz, ktorý mŕtvy v chráme božom visí na oltári" (141). Pozná aj Temné Smrečiny jediný ich spomína v slovenskej poézii, ale nemá pre ne podobného výrazu a tónu, ako poézia poľská u Kasprowicza, a Tetmajera.

Mocné čary Tatier zaúčinkovali na Graichmana nebývalou silou a jeho výraz, hoci skromný, nesie sa lahodným rytmom, precibrenou a účinnou formou. Jeho Noc pod Tatrami má v sebe, pravda, zjavný oneskorený rys máchovského lyrizmu a apostrofa má podobný charakter.

Ó, noc! jemná. ligotavá!

Ó, noc! nevidanej krásy!

Ale v tých krásotách predsa

len opakom života si! -

Zdvihni tmavú rúšku svoju,

ukáž vo dne Tatier krásu:

a porúšaj už tam skáľa

to, zakliate duchom času. (Sokol I, 100.)

Pavlovi Dobšinskému pri pocite ľudskej bezmocnosti, v uvedomení si strachu z pustoty, z desu, že „ticho je všade po sveta šírine, ľudstvo prežíva a hlivie", v akomsi strachu pred prázdnotou a uplývaním života, ktorý sa ukazuje márnym, a pritom v národnej nevoli značili Tatry útočište, miesto istoty, zátišia.

Čo ste vy Tatry v pustej piesočine?

Palmová oáza.

Čo ste vy Tatry vo sveta lúčine?

Vonných kvetou krása.

Čo ste vy Tatry na mori širokom?

Skaliny strmiace.

Čo ste v požiare tom plamennotokom?

Zlato sa čistiace. (Orol V, 162.)

Takéto prvky lyrických objemov popri menovaných pokusoch a dokladoch zhrnul, zdokonalil a povýšil na platnosť vysokého kurzu Andrej Sládkovič. On značí v poezii o Tatrách povýšenie tejto tematiky na úroveň, z ktorej viedla priama cesta k Hviezdoslavovi, ktorý Sládkovičovi v mnohom dlhuje. Pri tom všetkom poňatie látky a jej spracovanie má u Sládkoviča svojský osobitný charakter a mnoho nových drobnosti i nových videní starších obrazov priniesol do výkladu Tatier.

Nie je to náhoda, že jeho najkrajšia lyrická báseň Marína podáva najkrajšie vyobrazenia Tatier v prirovnaní k citovému a duchovnému rozpoloženiu. Svoj ideál Marínu už na začiatku básne vidí, ako „z výsosti Tatier... mu svieti" a jej krásu a hodnotu vystihnúť môže iba v súvislosti s rajom a zástojom Tatier v svete hmotnom, vonkajšom, pretože ona mu je čímsi podobne významným pre svet duchovný, vnútorný. Celá druhá sloha Maríny rozuzľuje toto dilema:

Jako vy Tatry, keď oblak zlatý

na hory svoje hodíte:

tak ona duchom spojím mi šatí

tône v života úsvite.

Jako vy tam hor, božie plamene,

svetiel ste žriedla, fakle, korene:

ona blesk myšlienky mojej! -

Jako vy, večné svetov zákony,

harmoníj božích čarovné tóny:

tak tá mne os, zenit koľaj!

Jedna z najkrajších slôh o Tatrách v slovenskej literatúre a vyrovná sa nejednej krásnej pasáži v poézii poľskej. Zachycuje nielen vonkajšie znaky, menujúc Tatry žriedlom svetiel, fakľami, koreňmi to zaiste v zmysle slovenského poňatia a privlastnenia, ale menujúc ich večnými zákonmi svetov a čarovnými tónmi božích súladov, vystihuje tým výsostné dielo tvorcu a zvrchovaný primát Tatier nad krajmi, pod nimi ležiacimi, symbol vševládnej dokonalosti, na čom si zakladali celé generácie.

Do Tatier prináša svoju ľútosť, tam vysiela ohlasy svojej lásky, ako do hája, ktorý ich rozozvučí a na juh i sever vystrojí a ony sa opäť vrátia k nemu Jeho obrazy sú plné kúzla hôr, vôd a prírodných krás a všetko mu je to známe pod jedným slovom tatranský kraj, miesta, ktoré sú len úlomkom veľkých Tatier a ich bohatstva, takže tie zvláštnosti vôkol, na blízku dýchajú ich vôňou, kúzlom, lebo ony sú prvotné a jedinečné v svojej kráse. Netreba hľadať svet lásky ani na Himaláji, ani na Kordillerách:

po peknom našom tatranskom kraji

nájdem ho vcelku i sčiastky (sloha 181).

Nechce ani to, aby sa vlasť jeho zmenila na Olymp, tu je všetko zvrchovane dokonalé, že nemožno si priať iného tvaru a stavu. Blíži sa k Tatrám ako k živým, zosobneným. (Ruky nám, duše drahé podajte! 283.) Z vrchovcov Tatier je ďaleký výhľad a zoznamuje ho so šírym svetom slovanským, až k Uralu a Kaukazu dosahuje zrakom a blízko je odtiaľ k Dubrovníku, Sáve, Visle, Otave - ba priam celú zemeguľu odtiaľ prezerá a na svoj pozdrav chce odpoveď, ohlas od pustých strán rovníka a od ľadov dvoch gigantických pólov (283).

 



 


Copyright © 2019 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.