Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Literárna veda MEČIAR, STANISLAV (1910-1971) - Strana 4

MEČIAR, STANISLAV (1910-1971) - Strana 4

Tlačiť
Obsah článku
MEČIAR, STANISLAV (1910-1971)
Tatry v slovenskej a poľskej poézii
2. časť
3.časť
Celý článok

Hrdý je na podtatranský kraj a keď by ho aj všetko opustilo vo svete a v ľudstve, nezúfal by: mám Tatry, Váh, mám hole, Hron!" Detvan, sloha 107) - je pyšný na vlasť, „kde Dunaj nosí slovenské vody a v ohromných putách nad nimi čušia Tatier žuly" (Spisy 219), je hrdý na tú mohutnosť, hoci tie kraje sú v zakliatí cudzej zlovôle. Sládkovič však už nielen že verí vo vzkriesenie, ako verili všetci pred ním, ale aj verí, že „ozve sa hlas kukulienky z Tatier rodinných - čo puk nový práve ženú" on už zachycuje ozvuk vzkriesenia vo veľkom hrobe Tatier (cit. 468).

To je prvok, ktorý nenachádzame u predošlých veštcov budúcnosti, toto je plus, ktoré umocnil po Sládkovičovi Hviezdoslav v skutočný hymnus vzkriesenia ako dovŕšenie prorockej misie a r. 1918 potvrdil vážnosť tejto veštby pečaťou skutočnosti. U Sládkoviča sa ukazuje, aký bol v poezii o Tatrách kryštalizačný postup od zážitku k prežitku a na tomto rozhraní saj ukazuje, nakoľko rozdielny bol nový odhad pulzu tatranských symbolov už u Sládkoviča a po ňom u Hviezdoslava.

Medzi Sládkovičom a Hviezdoslavom v poézii Tatier stojí ešte Svetozár Hurban Vajanský svojím odchylným chápaním, trochu archaickým i prozaickým, ale ideove istý myšlienkový okruh v tomto obore dovršujúci a v nejednom motíve priebojný.

Keď hovoríme o archaickom chápaní, treba si uvedomiť, že Vajanský tvoril nielen svoju poéziu, ale aj ideológiu slovenskej zachovalosti, v časoch veľmi neprajných Slovákom, keď sa nemohlo postupovať, lebo bolo treba brániť aspoň to, čo ešte bolo. V takom stave vecí najlepšie, najľahšie bolo použiť zbraní, aké boli naporúdzi, nehľadiac na to, že neboli moderné a že vo všetkom neznačili krok napred. Mnoho stariny treba týmto spasobom vysvetliť a ospravedlniť aj u Hviezdoslava.

Vajanskému - ako mnohým pred ním - sú Tatry hradbou okolo slovenskej krajiny, hradbou, kde sa znášajú a usadzujú dusné pary a stadiaľ za jasných dní vidno ďaleko do sveta, skadiaľ sa bôľny výkrik rozlieha ďaleko a naširoko (ako u Sládkoviča). Hurbanov výrok, že Tatry chodia so Slovákom ako tieň s človekom, vyslovuje Vajanský básnicky a rozširuje ho o významovú zložku tvrdiac, že ani odrodilec nemôže sa zbaviť obrazu a kúzla Tatier, ktoré nikdy v ňom nevyblednú a ani renegát nezabudne nikdy na Tatier

večne milý tichý horský kút.

Platónska láska: ľúbi Tatier granit

i kryštál jazier a nevie ho brániť.

V symbolickom označení „Tatry a more" vyznieva ešte slovanská orientácia

(nedarmo sa pýši Tatra v svojej výši,

42

hlas jej v krátkom čase i celým svetom strasie -

očakáva sa deň, kedy sa spoja bratské národy slovanské, aby zhodili jarmo otroctva, až príde chvíľa, že „hromom zadunia Balkány - a ohlási sa im Tatra" a vtedy zotrú sa zo skál Tatry mečom vyrúbané znaky otroctva. Preto treba rozhIásiť pieseň, ktorej „hromová ozvena búrne udrie o Tatier temená", zahluší „ozvenu od mŕtvych Tatier bokov" a zmetie Černoboha, čo tyransky vládne Tatrou, nad ňo už zrada porfyrom sa pýši (Diela [Bežo] VII, 141).

Húževnaté pripútanie k Tatrám dokumentuje sa aj u Vajanského. Nech by bolo slovenské plemä hoc i tisnuté z dolín, je preň miesto: „tu pod Tatrou svätou!" na bralá ktorej sme priľahli hruďou a „nik nás viacej od nich neodtrhne - nás magneticky drží Tatry skala a silný vietor iba plevu zvrhne". Ak by sa však stalo, že by malo nad Tatrami zvládnuť iné plemä - to ich radšej prekliať. Ak nemajú stáť ako stráž archanjelov nad národom, to radšej nech zhynú, nech sa zrútia „v peklo strmým pádom jestli viacej (nemajú byť) slovenčiny hradom" (176).

Umelecky najrýdzejšie a najhlbšie i najvznešenejšie zvládol Tatry Hviezdoslav, ktorý v slovenskej lutne zapäl všetky struny pred ním rozihrané, spojil ich v mohutný chór a sám svoj spev povzniesol na výšku závodiacu so štítmi, ba prevyšujúcu ich vrchovce.

U Hviezdoslava však nemožno vystačiť s mierou, kladenou tu na ostatných básnikov. Ako spomenuté doklady o Tatrách charakterizovali jednotlivých básnikov len čiastočne, vo všeobecnosti však sa ukázalo, že to bola myšlienková esencia poézie všetkých, u Hviezdoslava možno povedať, že celá jeho básnická tvorba vybúšila z toho prameňa, o ktorom sa vraví, že ho Boh dal človeku darom do duše a priviedol ho k bránam svojho raja, aby mu dal vďaky za všetko stvorené. Hoci Hviezdoslava postavil u dverí raja, nikdy sa nemajúceho otvoriť, vzbudiť v duši svojho vyvolenca hymnus tým veľkolepejší, čím krásnejším bolo očakávanie vnuknutia.

Hviezdoslav celým svojím dielom oslávil Stvoriteľa, a to v jeho najbližšom a najkrajšom arcidiele v Tatrách. Ich prostredníctvom dúfal sa dostať pred tvár Stvoriteľa a vysloviť mu všetku svoju lásku i žalobu. Všetky svoje túžby chcel mu tak predložiť a odísť od nebo s poverením oslobodiť a odkliať národ, v ktorého lone sa zrodil a ktorého strasti a utrpenie doráňali mu dušu, čo mala večne iba chválu spievať svojmu Pánovi. Hviezdoslavov pomer k Tatrám je najšľachetnejší v celej poézii slovenskej ale nejdeme ho v tomto porovnávať s nikým mimo Slovenska, lebo by to bolo bezúčelné. Ako bolo o ňom povedané, že v slovenskej literatúre stojí osamote ani kosodrevina v Tatrách tak stoja Tatry v jeho básnickom pretvorení jedinečné. Básnik, ktorý bol svojským v najvšeobecnejších látkach, akými sa len zaujal, ktorý ostal nenakazený filozofickou skepsou a v niečom úmyselne a v inom osudne zanedbal svetové závodenie, tento čistý a číry výkvet slovenského ducha vyspieval Tatry, ako mu ich Boh predstavil a odovzdal národu s hĺbkou ich tajomného a zádumčivého majestátu v strážení slovenských dolín a ich ľudu, s vtelenou šaľbou premien plášťa Arymana a Oromaza, s hymnou, čo sa prejavuje v hudbe hájov, riek, kvetov ale aj so žiaľom najčistejších sŕdc, ktoré v jej lone hynú zhubnou a spurnou presilou pošliapané a znechutené.

Tatry nemožno u Hviezdoslava zisťovať chytaním za slová, vypočítavaním, kde a koľko hovorí o Tatrách. Jeho pomer k nim bol hlbší, bol taký tesný, že jeho dych má rytmus ich polôh z nižšej polohy do vyššej, z chladu na úslnie, zo zimy k jari a z tmy k svetlu. Pôsobivá krása tatranských štítov v smutnom vypínaní sa k nebu, podobá sa veľmi nešťastnému tomuto básnikovi, ktorý osihotený, s bôľom v duši, vystiera ako veľkňaz národa ruky k Stvoriteľovi a žaluje na biedu a na poníženie. Ako Stvoriteľ svojím slncom osvetľuje Tatry, práve tak duchom Hviezdoslava osvetľoval pustý slovenský kraj, ako lúče onoho slnka sú predzvesťou jari, tak lúče jeho poézie boli predpoveďou vykúpenia.

Je čosi mystického v Tatrách, čosi z metafyzického dychu a v styčných bodoch takéhoto charakteru je Hviezdoslav s nimi spojený. Taký fond vrel v jeho duši a takým plameňom vyrážala jeho hymnická lyrika - a to v samých vzchodoch jeho poézie. V Tatrách nie sú len štíty, skalnaté vrchovce a doliny, sú aj priepasti, morské oká, hole, údolia a zátišia, čo všetko tvorí celok. Keby sme chceli dôsledne sa riadiť vzorom prírody, povedali by sme, že ani u Hviezdoslava nie je všetko len vrcholným prejavom a výbuchom jeho lyriky, ale sú aj reflexie, epické básne, piesne a balady. Všetko to treba dobre preskúmať, aby sme to mohli rozumieť - ako nestačí vyjsť na jeden štít a povedať - poznám Tatry. Všetko ponavštevovať, všetko si zamilovať a obdivovať môže len ten, kto vie milovať mnoho a kto má miesto nielen pre senzáciu a parádu, ale aj zmysel pre skryté krásy, často hlboko skryté, ale hodné obdivu.

Tatranská príroda sa odzrkadlila v diele Hviezdoslavovom najpestrejšie, lebo on jej bol najbližší a vnútorne najbohatšie disponovaný pre jej zvláštnosti a krásy.

V mnohom obraze nie je síce pôvodný, lebo v istých zložkách vychvaľuje práve v ňom patetičnosť štúrovských básnikov, z ktorých nejeden rys dostal sa do jeho tvorby. Slovensko aj on vidí ako zem obrúbenú „velebnými Tatrami". Ich obruba ho sťa „veniec údol opletáva" (Spisy XI, 222) a básnikova viera viaže sa s tou, čo je založená v poli a k nebi vyvrchoľuje chlumom Tatry (XI, 97), alebo ho púta tá, „čo v studniach Tatry vrie" (97). I Hviezdoslav hľadí na Tatry ako na stred slovanského zjavenia, ako k Sionu, kde všetci sa majú zísť, aby Hospodinovi z „množstva oltárov tam vznešených k vatrám pohotove" vzdali vďaku a vzývali jeho záštitu, pretože On kedysi „zoslal archanjela k Tatre v bleskote polnočnom, by zaniesol blahovesť mocný na Velehrad" (II, 18) a posol boží stúpil na Tatry, kde stáli ešte na štítoch zbytky starých modiel, porúcal ich do priepasti, zjaviac šírym vôkol národom nové učenie a nový zákon boží. Svätí vierozvestcovia golgotský kríž „zasadili na vrchol Tatry, tam v stržeň žuly pevný skiaď nevykýva ho búra ni sveta svevoľnosť" ako znak spasenia bude tam žiariť „čo maják ohňom nehasnúcim" (ib).

Ale nájdeme uňho aj viacej videní reálnych. Časový zástoj, osudová zložka spoločného charakteru s postavením národa, spájania s Tatrami - našla u Hviezdoslava bohatý ozvuk a v mnohom on definitívne vyslovil to, čo trápilo predošlú generáciu a čo bolo len príležitostne a väčšinou iba náhodne naznačené. To všetko Hviezdoslav uvedomele a sústavne ustanovuje. Ukazujú sa mu Tatry ako kedysi Hurbanovi smútkom zatienené, ako by na jeseň „do lona Tatry pohrobili slnce" a ono tam vyhaslo nad nimi iba Choč stojí ešte v tichej výške „jak pomník slávo-hrobu velebný". Ako Hurban videí kraj pod Tatrami zahalený do tmy ako veľký hrob - ani čo by nad Slovenskom videí „cez náhrobník zvesený čierny flór".

Prísny odsudok toho hlivejúceho plemena v kontraste s Tatrami, s ich dôstojnosťou vyslovil Hviezdoslav prudko, až hnevlivo, keď v Slovenskom Prometeovi v osobnom trpkom sklamaní vyhlasuje, že radšej mal ostať pri pluhu, keďže za všetky útrapy dostáva sa mu urážok, rúhania. Zato, že sa podujal „dvíhať toto padlé, podlé plemä blankytným výšinám...", tie „tupé hlavy, srdcia pusté, mŕtve duše! k ľudskému vyšinúc ich majestátu nad brloh krčmy, hoviad chliev na škvrkot večne hladných čriev; že ľud ten, jeho stav i mrav storakú zoblečúc s nich špatu chce odieť v krásy zlatohlav... za toto trpí tiež, jak nikto dosiaľ iný nie - ani veľký Prometej... smrteľne trpí, našský na Kaukaz -- pribitý..." (V, 403.) Vidí sa byť prikovaný k tatranským skalám, teda Tatry stávajú sa mu väzením, miesto toho, aby ako šťastný boháč ich prírodných krás spieval hymnu svojmu darcovi. A z jeho úst vychodia nielen žaloby, ale aj hrozby a prekliatie.

Máloktorý básnik o svojom národe vyslovil sa tak prísne. U Hviezdoslava to svedčí popri chválorečiach o veľkej láske, ktorú mal k národu. On nielen upozorňoval na prednosti, ale aj rezal, bičoval a zatracoval, chtiac posotiť vývin napred a pozdvihnúť ľud a národ na stupeň pravej dôstojnosti medzi národmi. Nebol v tom iba osobný hnev, tu prehovoril básnik, zodpovedný za svoj ľud, tu vravel veštec, varujúci pred skazou a poukazujúci na zhubné príznaky. Vidno z toho, že Hviezdoslav nebol len sviatočným básnikom, že neospevoval len pekné dojmy, ale neštítil sa ani každodennosti a pozrel sa jej do tvári a vyčítal farizejstvo, podlosť, lož a zanedbanosť. Takto hovorievajú iba básnici z božej milosti, u malých národov tým významnejší, že oni jediní sú predstaviteľmi celého plemena a na ich pleciach leží bremä zodpovednosti. U nás zaľahla ešte minulosť a Hviezdoslav videl príliš hlboko do duší, a preto hovoril úprimne z duše.

K Tatre prichodí aj on ako k „mati drahej" a v pokľaknutí žaluje pred ňou na krivdy, beznádejnú temnotu a vymieranie národa a prosí, či vôbec niečo má a môže vzkriesiť ten národ. Pýta sa, aký osud a pád očakáva tých, čo pod jej záštitou od vekov veria vo „všedobrého Boha". Rozuzlenie je tu celkom nové. V takýchto žalobách sa obyčajne dostala odpoveď, že netreba tratiť nádej, že všetko sa zmení, mraky zmiznú sponad Tatier a svitne deň spásy. Takto oddávali sa básnici hmlistej nádeji. Hviezdoslav však odpovedá, ako to dávno malo vyznieť - a uňho odpoveď Tatry zneje: „viac pracujte a menej modlikajte" (XI, 294.) Ani čo by nadväzoval na triezve slová Kollárove. Reálnou cestou, pozitívnou prácou treba očakávať príchod povzdvihnutia slovenského národa onen príchod triumfálnych lodí, čo „zakotvia v Tatier prístave" (XI, 446).

On vkladá do Tatier osobitný výklad, inak precizuje ich zástoj, pokúša sa o ich rehabilitáciu, určuje ich pomer k slovenskej zemi, zaľudňuje ich novými krásami poézie, vychutnáva ich kúzlo novým nazeracím fondom, svetelné efekty premieta do nového spektra, rozhodené po žulových plátnach a pásy ich reflexov vidí na slovenských chalúpkach a vysvetľuje viditeľnú stopu Tatier vo všetkých zvláštnostiach slovenskej prírody.

Zhoduje sa so starými, že jestli Slovensku svitne nejaký znak spásy, to iba prostredníctvom Tatier (II, 102-3). Slováci majú byť húževnatého základu, ako „vrchov našich nerozborné zrázy". Musia zlomiť všetky prekážky (bo máme vlohy: údy z Tatry a v duši krídlo orlove, XI, 88). Odchod do sveta má byť odhodlaný, pretože Slovák odchodí ako zo „slávneho dómu", ktorý tu Hospodin pozdvihol z kvádrov až hore „nebies do povaly". Slovák, ako posvätením sprevádzaný, má si byť istý pri každom kroku sprievodom božej milosti (II, 107).

Jeho pochvala Tatier je plná vrelej prítulnosti. Badať z nej, ako nerozlučne bol Hviezdoslav spätý s prírodou Tatier, keď vyčítal z nich ono tajomstvo, čo sprevádza človeka životom. V Hájnikovej žene vypozoroval paralelnosť a závislosť ľudského života od premien i síl prírody, jej vplyv na dušu a jej utvárnenie. Keď opisuje krásu velebných svojich Tatier, nie je to len chvála rodného kraja a apoteóza milovaných hôr - to je hlas niekoho, kto oceňuje istú doplňujúcu stránku svojej duše, svojho bytia, stránku, ktorú v tých horách stelesnil staviteľ v podobe nehybnej, ale zato živej a pôsobiacej krásy.

V svojom samotárskom živote túži „aspoň po tých Tatrách", lebo ostatné radosti sú mu odoprené, túhy poťahujú sa patinou smútku, zlej suďby a beznádeje. Jedine Tatry mu svietia, blýskajú tvárami (ako ostrovy z vĺn oceánov - končiare Tatier zakryté blanou zlatou z tmy sa vypínajú XI, 125). Po ich kráse túži, lebo sú mu jedinečným miestom, bohatstvom, akého niet viac na svete. Tatry sú arcidielom Stvoriteľa,

s úsmechom tieto, nie slovom stvoril,

On tak nad nimi raj roztvoril

a vylial Olymp krásy.

On zostavil ten raj z lúčin, holí, hájov, ale nezanechal ho prázdny, postavil tam ľud hodný tých krás, ktorý ich nádheru prejavuje už i v prostom slove, v ľudovom speve a v ňom vďačí sa za toľké čary svojej prírody.

Hoci často márna je túžba k Bohu a zavisne nad Tatrami bez splnenia, ba ani na horách nehoria vatry, čo by označovali život aspoň len mládeže, a tak sa vidí, ako by to plemä, ktorého bolesť je taká vysoká ako Tatra,

tak párajúca vozvysok

a žalosť! taká tmavo-modrá, „

jak zrelnice . . . morských ok (V, 392),

ale to je len zdánlivosť. Príďte dolu, medzi ľud a všimnite si jeho drobného bohatstva. Hľaďte, tie malé chalúpky, kde ten národ býva, aké sú vzácne! Veď vznikli z Tatier a nič to, že niet u nás múrov, palácov, kde, niet národa, ale iba „cudzopasné býľa na strome svätom Tatier života!" (XI, 340). Tatranský pôvod chalúp slúži za náhradu, je to ich zvelebením. Však

tie končiare, tie štíty, viechy, veže

na Tatier budove: to chalúp lesk!

Z nich v hodvábe hmly úsvit veje na ne,

a géniov poslaných z nebies blesk

tou strumou sa spúšťa k nim . . .

Nuž pokrov chalúp predsa nebu blízky. (XI, 340.)

To je ozrejmenie vety, že v chalupách sa rodia sveta spasitelia, tam nasajú životnú miazgu z rúk prírody a potom pretvárajú svety.

Sám obyvateľ tých biednych chatrčí je zrastený so zemou, do ktorej Tatry natrúsili kamenia. Roľník obchádza chudobné medze a vyoráva požehnanie, čo skromne skynulo z neba. Ale nevie sa od Tatier odtrhnúť, je k tým horám pripútaný; pre roľníka platí u nás:

tvoj večný Ararat toť tieto hory,

a tvojím, čo v nich, medzi nimi väzí -

nu - údel tvoj, hľa pluh i so železy!

Tak jednou pluh a druhou Tatier chvoje

.držiac. . . neboj, že ťa bieda zmorí

a zaujme ti diabol hony tvoje!

Ach, tvrdá zem. . . však žili znej predsa stále.

i budeš žiť, bo živí preds i ona;

a vedz, že život tvoj priam nedokoná

len preto, zo svoj koreň zaryl v skale! (II, 386.)

Tu sa dotkol Hviezdoslav otázky sociálneho postavenia ľudu pod Tatrami. Hoci básnik za ľud pod Tatrami pokladá celý slovenský národ, jednako v jeho opisoch ide zväčša o roľníka oravského, teda o ľud asi toho charakteru, aký je v poľskej literatúre v románoch Wł. Orkana. V poľskej spisbe už oddávna venovali podhalanskému ľudu mnoho pozornosti, a to v otázkach špeciálnych, týkajúcich sa nielen svojráznosti ľudového umenia, stavby, obyčajov, hudby a spevu, ale aj psychologického založenia medzi poľským človekom z hôr a roviny. Venovali sa tomu poprední odborníci a urobili dokonca akýsi smelý sloh staviteľský na základe ľudových stavieb (Witkiewicz) a sociálne pomery ľudu boli opísané vo viacerých prácach (Orkan, Tetmajer), takže aj duša horala odzrkadlila sa v umeleckom spracovaní. U nás sa týmto otázkam nevenovala pozornosť. Iba Hviezdoslav zachytil vo svojich eposoch a epických básniach osobitný charakter oravského ľudu a horalského, prostredia. Hviezdoslav chápal ťažký boj ľudu o každodenný chlieb a za náhradu, za ľahší život pokladal nevyčerparleľné bohatstvo prírodných krás, ktoré, pravda, nezabraňujú vysťahovaleckému prúdu. A samého básnika veľmi bolestne sa dotýkalo, že práve z toho kraja bola vždy taká silná emigrácia.

Za takých ťažkých okolností básnik iba útechou mohol uspokojiť rozsmútené srdcia i seba. Oslavou domáceho krbu, skromnosti a odtískaním znepokojujúcich vplyvov, obranou zatvoreného okruhu spokojného žitia sú niektoré jeho básne (Náš kozúbok, Pri stole, Preč!), ktoré možno nazvať priam ódami na domácu, tichú spokojnosť, uskromnenie sa najnevyhnutnejšími potrebami. Nenájdete im rovných pri tejto téme ani v poľskej poézii.

Jednoduchý svoj život obohacoval, keď pohľad na Tatry vyčaril mu v rozvlnenej duši obrazy nového života, veku, ktorý „ako Tatier štít sa vztýči v hrot, zostrí sa v zub: hrot sponáhľa sa rozlomiť vražedných krídel brk", t. j. krídel kuvika, čo by chcel nad Tatrami ohlásiť zánik tých vencov tých „šiatra nad nami hrdých stĺpov, tam tej Tatry", na ktorej sa to jagá, svieti, sťa by to bola „Lampa Slovenska". Stojac tak na vrchovcoch a prenasledovaný odvekými zlými predtuchami o budúcnosť národa tamdolu utešuje ho odkaz dedov:

Vedzte deti,

tie vrchy tam, to vašej zeme méty,

to pomedzniky! Kým tie čnejú hore

čo stráž: ver nik vám zeme neodorie! (II, 390)

Pri rozhľade s Babej hory po slovanskom svete uvažuje o súčasnosti i budúcnosti slovanských národov na západe (Česko), na severe (Poľsko) a na východe (Rusko), odkiaľ očakáva ríšu spasenia pre Slovanov (slnce v oriente, východ slavianska ty sieň) a v nadšení tejto viery obracia sa na juh a sťaby v zasnení a v rozrušení očakávania budúcich úkazov vidí Tatry v neslýchanom obraze, vidí v nich: - kýsi iných svetov zlatoskvúci odraz - je mojím snom, čo dumy mojej obraz! - Na juhu zazrie takýto nádherný obraz:

Na juhu Tatier ťah.

Ha, ká to divotvorná spräž

obroznou kmitla podmoľou

- blesk nad sebou sťa biča kráž -

a v cval sa dala vzduchu priestorou!!

Viď, vrch za vrchom, hora za horou -

aj všetkých štyriadvadsať vrcholov,

jak paríp dvanásť párov

(v ich hrivách svitá to i mrká)

sa po zenit v chod pohla rovnou čiarou...

Tak idú, letia na východ.

Vznešená Lomnica a veľkolepý Gerlach:

to prvý čudesnej spräže pár.

Hra večná nôh - vo výši hrdé hlavy -

tak letia, vezú - Choč, ten kočiar slávy!

V tom koči sedí „mladušskom vo venci - panna zakliata" a čakajú sa mládenci, čo by povyskočili na koč zachytiť pannu a niesť z výšiny „v rodné doliny", lebo ona privedie slobodu. Záprah cvála ďalej a Slovensko (panna zakliata) rúti preč a nikto nikde nejde skutkom pomôcť, iba vidiny básnikove odrážajú sa do nízkych svetov.

Takýto plastický obraz (gogoľovský záprah) a mohutne pochopený symbol i umocnenie Tatier celkom fantasticky zostavené, ukazujúce umeleckú obrazovú kombináciu básnikovu, sú vôbec jedným z vrcholných poetických poňatí Tatier. Tu úzky pomerne terén, na ktorom spočívajú Tatry, umiestňuje sa pred nedohľadný priestor, po ktorom akoby osudom hnané majú sa stratiť a zapadnúť Tatry, t. j. národ má zahynúť v hrtane maďarizácie. Hviezdoslav rozuzľuje problém tak, že zväzuje jestvovanie Tatier so Slovenskom a verí, že prípadným zánikom Slovenska, prepadli by sa aj slovenské hory - Tatry.

S chimérou národného zániku musel zápasiť v svojej poézii po celý život. Raz sa mu obraz vyjasnieva, raz príšery zahalia celý obzor a odznova sa treba prebíjať k jasu. Hymnus „K Tatrám" zachycuje takýto boj a víťazstvo viery v budúcnosť. Tatry mu pripadajú raz ako stĺpy zasadené k hlbinám - „na nichž klenba odpočíva jasný nebies baldachýn" - druhý raz ako oltáre „na nichž slávia obeť práve" - a inokedy akoby boli pomníkmi „na nich hviezdny nápis krátky: tu spočíva národ ten . .". Ale obraz a predstava tejto pohromy je zažehnaná vierou, že „nikdy, pokým svieti deň", Tatry nestanú sa jatkami národa, ale bude v nich večne „slnka zôrne lože" (II, 45-6).

Hviezdoslav zakončil svoju pieseň o Tatrách takým vyrovnávajúcim harmonickým tónom, ako všetky svoje piesne. Ostatné jeho struny nepretrumfly tú jedinú, čo veštila budúcnosť národu - aj teraz vyznievanie tejto charakterizuje jeho let prostredníctvom Tatier k vyšším rozlohám. Tento charakter jeho spevu zabránil zároveň, aby Hviezdoslav pretvoril Tatry na vyšší, absolútnejší prvok, aby sa sám vzniesol ich čarovnou mocou podnietený do prostredia čistého, odhmotneného, povedzme, číro poetického. Jeho zrádzal od tohto a zrážal z letu, z extáze podobných letov rinkot reťazí, ktoré cítil na sebe i na národe, ktorému sa posvätil.

Po Hviezdoslavovi Tatry v slovenskej poézii blednú. Tu bol prekročený zenit a zostup bol taký náhly, že temer pádom našiel sa celý problém bez ďalšieho riešenia.

Do ríše akejsi báje chcel Tatry povzniesť J. Kovalík-Ustiansky (Báj Tatier, Trnava 1926, sv. 1.-11.). Báseň napísaná vraj r.1892 zaležala v rukopise a objavená vyšla len ako dokument starých časov. Formálne i obsahovo úplne závislá od Hviezdoslava, prináša o Tatrách suché popisovanie, náhľad starej školy, že Tatry - zemí slávskych diadém - sú - srdcom Slavian - sveta - večné tam svetlo Slavian - svetu horí - staromódne klapancie všelijaké - Tatrohory - „Choč-pyramída" - lesahojný - smrekoháj, - striebroštít a pod. Ešte aj Kovalík si deklamuje, že - Boh Slováka v Tatru vsadil: kto by mu tu bývať vadil? - a celé jeho dielo je vlastne iba traktátom a kde-tu slovo o Tatrách, vidí „Tatro-spräž" - celkom podľa Hviezdoslavovho obrazu zo Spomienok (XI, 176). Jeden obraz z Tatier je nový a to prirovnanie, že Gerlach - to je - ako kostol svätého Petra v Ríme - a hneď verš ďalší: - „no Tatry dóm budoval Boh - by on i ľud mal skrýšu v ňom" je už z Hviezdoslava (II, 107).

Jednako Ustiansky prvý v slovenskej literatúre podáva veršovou formou obšírny a detailný opis Tatier - robí to počas „vetroplavby" po Tatrách (Báj T. II, 50-70), a to nielen po slovenských, ale aj poľských. Máme tu však iba geografiu a nie poéziu. Podrobný opis slovenských i poľských Tatier podal u nás prózou český učiteľ Karel Drož (Tatry, Ružomberok 1897). Kniha je cestopisom a mala slúžiť ako pomocný sprievodca po Tatrách, vzbudiť záujem a nadchnúť za krásu Tatier. Práca 18. rokov svedčí o úprimnej láske k Tatrám a je to v dobe, keď práve aj o poľské Tatry začínajú sa hromadnejšie zaujímať i vzdelanci.

V českej literatúre o Tatrách básnickú účasť mali A. Heyduk (Cymbál a housle), R. Pokorný (cyklus Z potulek), V. Schulz (Na Tatrách a pod Tatrami), Svätopluk Čech (báseň Tatrám) - všetci, pravdaže, iba príležitostne. Heyduk a Pokorný vylúdili kde-tu čistý tón, viacej však všímajú si všeobecnejší slovenský ráz. Schulz starým nádychom poetickým vidí Tatry so Slovenskom, ako bratský národ s českým, podobne Sv. Čech hľadí na Tatry ako časť národa československého.

V slovenskej poézii po Hviezdoslavovi niet nových obrazov a videní. Tatry stoja naďalej ako strážcovia a predobraz sily. Tatra je ďalej symbolom, hromozvodom, ktorý sťahuje búrky, a znej svitá úsvit oslobodenej zemi (Horal, Rázus Roy). V poprevratovej poézii ešte i Ján Smrek vidí, ako sa v Tatrách nahromadilo slovenské bezprávie a strela musela praštiť do nich, aby sa putá zlomili (Štefánik).

Celkove chýba slovenskej poézii ono vyššie, absolútnejšie videnie Tatier, nezakalené v prepodobnení osudodovosťou národného zúženého problému. Nemá ani v tejto symbolike hlbšej reflexie všeľudskej, zo všeľudskosti vyberá vždy len vlastné národné osudy, od ktorých nedostáva sa na riešenie ďalších - iba ak tým, že sa najmä sprvoti vidí v Tatrách budúcnosť a osud Slovanstva.

Na širšej základni vybudovaná je poézia Tatier v poľskej poézii a nevdojak pozdáva sa, ako by poľská literatúra v tematike začínala tam, kde slovenská končí a pokračovala v ceste až do dôsledkov. Slovenskej literatúre časové oneskorenie a neprekonaný vývin nedovolí pokračovať a rozriešiť problém tatranskej poézie tak, ako to urobila literatúra poľská s kultúrou oddávna a oveľa vyspelejšou.

 

Tatry v poľskej poézii

Od vzniku Tatier jestvuje na poľskej strane podanie siahajúce do čias tatárskeho vpádu. Keď Tatári vpadli a našli tam len jednookého žobráka a, omilostiac ho, pýtali sa na kráľovnú Kingu (prezývka kráľovnej). Žobrák nepovedal nič, len rukou ukázal na Vislu. Pochopiac, že je tam, dali sa Tatári v tú stranu. Uvideli kráľovnú, ako uteká do Uhorska, kde panoval jej otec. Zbadala ich. Nevedela, ako im uniknúť a temer v zúfalstve vytrhla si prameň vlasov, ktoré uchvátil víchor a rozvial po zemi. Z tých vlasov hneď vyrástol ohromný les. To prekvapilo Tatárov, ale prenasledovali ju ďalej. Boli už blízko nej, keď tu spadol jej modrý pás a zmenil sa na rieku Dunajec. Ona ušla ešte kus cesty, kým jej prenasledovatelia prebrodili rieku a holi by ju istotne chytili, keď tu už celkom na hraniciach rozplietli sa jej vlasy a hrebeň z nich vypadol. Z toho hrebeňa vraj povstali Tatry a Tatári ostali ohromení a ohlúpení stáť a museli sa vrátiť naprázdno (Orkan: W Roztokach).

V poľskej literatúre už počiatkom 18. stor. nachádzame zmienky o Tatrách, ale iba etnografické. Spomínajú sa Tatry ako „Karpat góra", ktorú Nemci nazývajú Snehovou horou, - „Wengry Tarczal, Polacy Tatrami, iž ku krajom tatarskim nadała się; nazywają się i Beskidami". (Karpat góra pomenované vraj podľa latinského slova carpo, pretože tam obyvatelia zbierali a zbierajú rozličné minerály, alebo vraj je to podľa mesta Carpis, mesta starodávnych Bastarnov. Je to opis čisto geologický a geografický, nezaoberá sa Tatrami ako zvláštnym zjavom v prírode, a tieto kusé správy boli získané len od ľudí, ktorí sa v Tatrách museli skrývať pred stíhaním tribunálov (J. Kantor: Tatry, str. 11).

Záujem o Tatry sa prehlbuje. až v 19. stor. Spočiatku je to zasa len interes o ľud, jeho piesne, zvyky a pod. Musel prísť do blízkosti Tatier Ukrajinec "Lach" básnik Goszczyński, etnograf L. Zejszner a básnik geograf V. Pol, aby krása a čarovná moc tatranskej prírody prebudila hlbší vzťah a záujem, aby im otvorila oči. Tu je prológ spevu o Tatrách. ! Títo Kolumbovia ukázali cestu, za ich príkladom prichádzajú ! ďalší hostia., aby stále nové a nové bohatstvo odkrývali v dosiaľ neznámych a zakliatych dolinách.

Prví pevci Tatier v poľskej poézii holi romantikmi. Pre nich majú Tatry plno neskutočného, vybájeného kúzla, zaujímali ich ako skrýše zázrakov, vil, divých žienok a rozličných bytostí, ako ich ľudové podanie zachováva. I ľud podhalanský opisujú s istou dávkousentimentality a nepodáva sa pravý obraz divej sily prírodnej, chaotickej a nepokojnej. Tatry do svojej poézie hľadali Adam Mickiewicz a Juljusz Słowacki. Mickiewicz začal tam drámu "Konfederaci barscy", Słowacki vplietol Tatry do fragmentu drámy o Beniovskom. Ani jeden, ani druhý Tatry nikdy nevideli. Słowacki ich zaľudnil Huculmi, Mickiewicz si Tatry poplietol s krakovským predhorím, a to, čo napísali, obmedzuje sa na pár slov, a tie treba spomenúť len preto, že sú slovami Mickiewicza a Słowackého (K. Przerwa-Tetmajer: Szkice).

Prvým z pevcov Tatier v poľskej poézii bol Seweryn Goszczynski. Veršom, epickou slohou ospieval Tatry ako miesto rozprávkových bytostí a kraj zdravého, silného, svojrázneho ľudu na Podhalí. (Má i báseň O Jonosiku, hetmanie zbójnickim). Jeho veršovaná povesť Kościelisko spracováva bohatý materiál, nazbieraný básnikom na vychádzkach po miestach vtedy v Tatrách prístupných. V jeho veršoch sa po prvý raz nachádzajú mená vrchov (Lomnica, Krywań, Baba = Babia gora, Giewont) a už u nebo nachodíme vypravovanie o skalách ako skamenených postavách. Opisom týmto však chýbajú struny lyrického okúzlenia, niet v nich teplého tónu .a Tatry ešte nevedia týchto prvých pevcov rozpáliť k duševnému preporodeniu, k vyšším dumám, hoci ich múzou bola romantická poézia. Na tomto teréne počínali si nesmelo, bojazlivo a iba v rokoch osemdesiatych rozliala sa vlna pravého lyrického zvládnutia Tatier.

Wincenty Pol vo veršoch „Z podróžy" postúpil síce v tematike ďalej, hlbšie ho schvátila' "bezuzdná rozkoš" slobodných výšin ale výrazovo nedostal sa ďalej, nástroje lyrických prvkov v poézii nevypracoval na stupeň priebojnosti. Jeho význam ostatne nie je v poézii, ale v próze. Veršovaný denník, akým je spomenutá práca, obsahuje zväčša len opis Tatier, pozastavuje sa nad zmenou, že kedysi Tatry a ich okolie boli inakšie, keď ešte „Dunaj oblieval Tatry" a morské ryby plávali v tej hlbine, kde teraz tečie Orava a Dunajec.

Odvtedy už prešlo veľa času a ľud sa osadil v tom kraji a oživuje svojimi povesťami tie hory, s ktorými "myseľ sa nikdy nezblíži, ako sa nezblíži s večnosťou" -len úsmevy ľudských sŕdc a ľudových piesní rozjasňujú ich chmúrne mlčanie (widok ogromu byl by bez pociechy bo duch pojmuje tylko, ducha tchnienie). Pre obyvateľa Tatier zdajú sa mu prístupnejšími, ich život je akosi zrastený s tou divosťou a hoci nieto chleba a bieda je privilégiom, majú náhradu za to v tom, že bývajú tam, "gdzie z aniolami sam Pan Bóg mieszka".

Pol všíma si bližšie aj ľudu na Podhalí a prvý má porozumenie pre jeho odchylný, svojský charakter, pre biedu, trpkosti jeho života a háji gorala od nákazy, ktorú mu prinášajú mestskí filistri, hrajúc sa s ním ako decko s hračkou a kazia: jeho prirodzenú podstatu, jeho mravy, kalia vieru a otravujú jeho bohatú dušu.

Popri takýchto úvahách a opisoch podáva Pol prvý vo svojich poéziách takýto krásny obraz v poézii o Tatrách:

Jak potopu swiata Jale

zamrozone w swoim biegu

stoją nagie Tatry w sniegu

by graniczny stup zuchwale!

Biodra Tatrów las osłania;

ponad nimi stoi chmura

a po halach wiatr pregania

uronione orle pióra.

Swiat to chlodny - a Lomnica

świeci polskiej ziemi do dnia

nad Tatrami, jak pochodnia

a na pelni, jak gromnica!...

Kaźda skala z tobą gada,

wiatr, co w róvniach ledwo wieje,

z nóg tam garnie- deszcz, co pada

to juz w turniach sniegiem sieje.

Edmund Wasilewski prichádza do Tatier pookriať, rozveseliť sa, zaspievať veselšiu pieseň „v prostote nepoškvrnenej prírody", zapadnúť na čas do snov „v tom zlatom veku zabudnutého sveta". Každý verš jeho sloh (Marzenia v Tatrach) teší sa pohľadom Tatier, príroda sa mu v oku maľuje živou a veselšou, každý úkaz, novovidený kúsok lesa rozochvieva ho radosťou a celý jeho skromný, nenáročný hymnus na Tatry vyznieva apoteózou a nadšením, ktoré vyvrchoľujú v nevysloviteľnom. Básnik celý ten kraj chcel by vziať do objatia vyobjímať ho ako decko lono matky a tulák prah chaty, v ktorej sa narodil.

B. Z. Stenczyński ("Tatry") ospevuje Tatry nie ako celok ale jednotlivé ich zvláštnosti a čas ti, vrchy, vodopády, jazerá doliny. Tieto jeho kresby a opisy sú majstrovské (Lomnica) a tým, že jednotlivosti opletie osobitným kúzlom a pozdvihuje ich hodnotu v celku dostával úplný obraz Tatier sýtejší kolorit, plnší obsah. Napr. Lomnica, ktorá u Pola "svieti poľskej zemi do dňa nad Tatrami" ako pochodeň u Stenczyńskeho je pojatá, ako kráľovná, čo si zasadla "na tróne zo snehov a ľadov" a "na rozhraní dvoch oddelených národov" pyšne sa pozerá a vydávia rozkazy, prísnejšie a hroznejšie nad výrazy všetkých jazykov. Vládne odtiaľ, má hromy blesky a búrky, od jej vole závisí, kedy príde jar, leto, zima', ako dlho budú trvať a aká bude ich priazeň či nemilosť. .

X. Maniewski (Podtatrzanin) vyciťuje v Tatrách blízkosť Boha a prosí za právo zeme, za jej povznesenie z neprávosti, v ktorej tonie. Túži stať sa orlom, aby mohol žiť na slobode chcel by sa vymaniť, striasť telesnú schránku, aby mohol povedať, že je kráľom, že zem je jeho panstvom. Takáto túha, pravda, láme sa' hranou skutočnosti a povedomie, že tu na blízku je božie kráľovstvo, mení človeka a robí ho pokorným a jeho duch poddáva sa vyššiemu majestátu (Na szczycie -z knihy "Tatry"). V Tatrách kladie otázku - no nie, aby sa pýtal na nadpozemské taje, veštecké súdy, ale spytuje sa, čo je zakliate v tých Tatrách. Nedostáva odpovedi. Chce vypočuť a rozlúštiť tú smutnú, ale pamätnú povesť o bojovníkoch Boleslava Smelého, zakliatych v Tatrách i s vodcom, ktorí teraz po celé veky odriekajú pátričky a slzy ronia nad tým, čo popáchali zlého proti Bohu. Nemôžu sa však hnúť a vymotať z kamenných pút. Maniewski sa tu dotkol témy, ktorú v plnom umeleckom rúchu rozviedol a vypracoval Wyspiański.

Signálom mohutného, pravého a vysoko sa vznášajúceho spevu o Tatrách - bol cyklus básní W Tatrach od El . . .y z r. 1879. Od tohoto roku datuje sa silný príliv záujemcov o krásy Tatier, v tých básniach opísaných. Otvorilo sa tu žriedlo bohaté a zázračné, očarilo všetkých, opojilo a preporodilo nejedného stroskotanca, ba stalo sa večne čerstvým a nevyčerpateľným, ku ktorému sa vracali ti, čo raz už boli na ňom zúčastnení a neobchádzali ho ti, čo sa nimi mohli stať. Pod pseudonymom El . . .y skrýval sa známy básnik Adam Asnyk. Predovšetkým príroda, a to všeobecne, zračí sa v jeho poézii o Tatrách. Obdiv prírodnej krásy, štítov, dolín, vodopádov, stromov (Kościeliska, Limba, Noc pod wysoką), ale od nebo datuje sa línia syntetického umocneného výrazu a prepodobnenia Tatier u pozdejších básnikov (Nowicki, Jedlicz, Tetmajer).

Hlbší lyrický tón ozval sa u nebo v cykle sonetov Morskie oko, kde podal krásne apoteózy tohoto najviac z Tatier v poľskej lyrike ospievaného (najmä r. 1902) rozkošného zákutia Tatier. Túto veľkú báseň, poému prírody, možno pochopiť len vtedy,

gdy na skrzydłach tęsknoty dusza leci trwoźna

i nakrywa się własnych marzeń swych blękitem.

Ani čo by svet zamrzol pod temným zrkadlom jazera, v ktorom rozhliadajú sa štíty a pretínajú vlastné tiene a do šerosvitu hučia kdesi v diaľke vodopády a zvyšujú strašný výzor divej prírody. Zračí sa v nej tvorivá myseľ. V zasypaných priestranstvách zdá sa to, ako miesto boja, kde. bojoval! medzi sebou bohovia a pili z čaše, ktorá rozbitá spadla do jazera. V ničom niet tu naokolo zmiernenia, divokosť, ošarpané chrbty hôr, skaly, snehy, surová veľkosť, pred ktorou sny človeka, čo stojí ako decko pred skamenenou epopejou dávnych bohov stávajú sa malými a slabými.

Noc nad týmito úkazmi vykonáva svoju čarodejnú moc, keď zvyšuje ich silu, keď mesiac leje striebro, ako vodopád cez štrbinu skál a v priepasti mizne zaraz s vlnami a kotlina vynorí sa sťa obraz čarodejnej knihy, zatým čo

czarne wody w plomienne rysu się pręgi,

przypominają piekieł dantejskie okręgi.

„Ráno v horách" prebúdza nový výhľad a mení tvárnosť Tatier, hory vychádzajú na slnce ako z kúpeľa, všetko sa leskne, hra prelietavých farieb a tieňov zaberá stále väčší kruh, riavy prehadzujú strieborné peny, okruh lesa usmieva sa na dolinu a akási rozkoš vhupne do srdca, závan šťastia' a slobody. Rozširuje sa hruď a duša od nadšenia temer vyskakuje z očí, spitá, a predsa nie do sýtosti, lebo ju pohýna túha letieť zo zakliatia a celú krásu sveta vyobjímať.

Dolina Kościeliska mu je najkrajším miestom v Tatrách, je to „tatranská selanka" a všetky vzácne prednosti vychvaľuje s jedinečnou záľubou, s optimistickým prepodstatnením tých miest, na ktorých spočinula s láskou ruka stvoriteľova. „Noc pod vysokou" odhaduje suverénnu moc nočnej tatranskej prírody, kedy je človek taký útly a bezmocný, že by chcel ustupovať pred ňou

przed rozeslaną na przepaściach nocą,

przed skrytych potęg gwaltownym objawem,

przed nieblaganem bezlitosnem prawem,

przed rozpasanych źywiolów odmętem,

przed nieświadomem... tajnem... nieujętem...

Rozplynúť sa v zátiší prírody, kde tichá pieseň plynie v hviezdnaté sféry, v nekonečný priestor,

gdzie wszytkie piesni zdąźiają i toną

i tam się wiąźe i zlewa i brata

z całą harmonią zaziemskiego śvjata.

Po Asnykovi novým a od predošlých odchylným výrazom i poňatím rozpína svoje ambície nad obrazom Tatier Franciszek N. Nowicki. On udáva tón celej tej škole, ktorá otvára' Tatry duchovnému svetu a či duchovný svet Tatrám, predstavujúc ho v širokej škále jednoznačného významu a zástoj a v škále neutuchajúceho smútku toho pokolenia, ktoré podľa slov Nowického bolo prežraté až do koreňa neverou vo všetko, dokonca i v neveru. Takému rozrušeniu podliehala celá básnická tvorba o Tatrách, lebo v poézii poľskej sa odráža taký stav vecí, že básnici prichádzajú do Tatier zradení životom tamdolu, v meste a duševne sú až tragicky a beznádejne vyšinutí na koľaj úplného pesimizmu a nudy. To nie je ako v slovenskej poézii, kde dotyk bol zdravý, duše naplnené vierou a láskou vidia v Tatrách čosi iného, ako pochybovačný duch, ktorý sa k tomuto svetu blíži v presvedčení, že nič ho nemôže viac zaujať, rozrušiť a potešiť. Ale práve za takýchto okolností ukázala sa sila Tatier temer zázračnou. Na tieto duše ich vplyv bol taký silný, že nebolo ani jedného, ktorý by bol odišiel z Tatier sklamaný alebo nedotknutý, ale všetci odchádzali zotavení, ba celkom obrodení a premenení. Možno si to vysvetliť i tým, že ich prejemnené duše, rozochveté nervy viacej, intenzívnejšie a omnoho subtílnejšie reagovali na každý vplyv a zjav tatranskej prírody, každý jej obraz i kúzlo vedeli hlbšie pochopiť, pretvoriť a umeleckejšie pretaviť. V tom je diametrálny rozdiel medzi poéziou Tatier v slovenskej literatúre, ktorá celkove chápe Tatry národnostne a skoro tendenčne, a medzi poľskou poéziou, ktorá Tatry vidí poetickejšie, umeleckejšie, leda vyššie v zmysle absolútnejšej a čistej poézie. A práve Nowicki udal základný akord celej tejto školy.

Ale vonkoncom jeho poézia je v tomto ohľade kusá a práve Nowickému nepodarilo sa vyčariť z Tatier najhlbší a najlyrickejší spev, preto jeho básne sú iba prelúdiom. Jeho poézia sa síce prejavila len tu v Tatrách a jeho básnický fond tu sa aj vyčerpal a či vlastne natoľko bol svetom tatranskej prírody otvorený, že len na jej pokyn mohol sa rozprúdiť, len v jej prostredí mohli sa rozvinúť a uplatniť jeho schopnosti a bohatstvá. Odchodí z Tatier a. jeho lyrika je u konca, jeho celý záujem sústredil sa na Tatry a tie ho strávili.

Po väčšine sú to aj u Nowického iba obrazy jednotlivostí, nákresy, medailóny, zátišia, scény, tieto vyčerpávajú tému ako by sa básnik rozličných miest a zorných uhlov pozeral na "pustynie tatrzańskie". V takýchto drobných maľbách odráža sa spodný úder jeho lyriky, melancholický, až pesimistický smútok, ktorý ho neopúšťa, keď sa vráti z Tatier medzi ľudí. Jeho sonety sú sformované v precízne slohy, sú jasné a dokonalé, ako krymské sonety Adama Mickiewicza.

Pri prvom priblížení sa skamenený húf velikánov „s hviezdami na šišakoch" pripadá mu ako temný múr, chladný snehový kraj, veľký svet, ako sny mladosti, kraj, kde kráľ búrok - „halný" vietor blúdi v mrakoch a orlie hniezda visia nad priepasťami a kde tvorca „majster sveta" má svoj žulový trón. Sem k Tatrám letí myseľ cez stopy túh, sem do tej kamennej pustatiny, pretože iba. tu, na tomto kuse celej úbohej vlasti sú ešte "oltáre slobody". V dostupných výškach, skadiaľ vidno ,dookola celý svet kúzla a tajomna (stawy czernieją, jak piór pawich oczy) - a hore zneje hudba stvorená nadpozemským duchom. Pred sebou vidíš skamenený sen stvoriteľa, pieseň, napísanú runami granitov a štíty planú do výšin, až do hviezd, keď sa za noci krútia nad ich obrazom. Noc zastihne ťa v zadumaní a chceš preniknúť tie veľkolepé myšlienky, tu - skamenené, chceš rozlúštiť zmysel odvekého tajomstva a vhĺbiac sa čo najhlbšie za melodického povievania vetra, čo ľahkým prstom dotýka; sa strún spomienok a snov, cítiš, ako sa tratí, bledne v srdci tieň ostatnej príkrosti a chcel by si tak sedieť, načúvať a rozjímať bez konca (Zawrat).

Pred vodopádom porovnáva básnik pád vĺn a kvapôk, ktoré vznikli rozbitím vín, s pádom sĺz, ktoré smútok bez konca vytíska z očí a ktoré padajú do hlbiny, kde ozýva sa stále tá istá ozvena plaču a smútenia. A v sebavražednej mánii nazerá do priepastí otvorom zamrznutého jazera, ale strach a tvár smrti odvracajú ho v úzkosti a vypudzujú hore, na priestranstvá voľného rozjímania.

Skamenejú púšť oživujú vodopády, búrky, slnečné lúče v rozmanitých hrách a v tisícich farbistých premenách a v noci prizerá sa mesiac zemi, niekdajšej svojej milenke, ktorá ho oklamala so slnkom, preto mesiac uniká pred denným svetlom, nemaže však zabudnúť na milenku mladosti a' vracia sa k Dej a vyblednutý hľadí za ňou, ako prchá pred ním v klamnej hmle. Človek, milenec v podobnej situácii, s dávkou iného ešte sklamania, márne bude kričať tým skalám a vravieť im o pekle svojich múk a prosiť ich o porozumenie, o súcit, o spoluúčasť, lebo nič mu nepomôže. Iba echo bude znieť: „bez rady!... bez rady!..." Plač nad zmárnenou mladosťou, nad útrapami a osudom je tu zbytočný, budú ho opakovať len skaly a zamrie bez stopy, ale je tu aspoň echo kdežto u ľudí niekedy nebýva ani toho. Ľudia sú často turejší ako skaly, nedostať z nich odpovedi a márne budeš sa zvíjať pred nimi a prosiť, nedostaneš ani slova.

Noc a deň, dvojaká tvár v premenách osudu, ukazuje sa so štítov v zrejmejšej úlohe. Noc záclonou mesačného šera zacloní priepasti a roztriasa po okolí kvety ilúzií, zakrýva zívajúci strach a bázeň z pustoty, za tým čo deň „okom slnca prebieha nad svetom" a odhaľuje záclonu noci, odokrýva priepasti a chladné štíty, skadiaľ sa to prv zdalo jagať farbami sveta snov. A stojac pred zjavením veľkého zimného sveta, kde naokolo samý chlad, priepasti, nevľúdne steny, zdá sa ti, že to všetko je proti tebe, pasie po tebe, aby ťa zatratilo niekde vo svojej hĺbke, cítiš sa prenasledovaným, opusteným, lebo tu striehne ticho smrti. Ženie ťa neznámy, podvedomý pud k tým, od ktorých si odišiel, vraciaš sa k ľuďom a hoci zasa sám, začneš hľadať lúč tepla v prostredí ich tvári (Zmarzly staw pod Garłuchem.)

Sem sa budeš i naďalej vracať, k obrazom krásnym a neblednúcim, budeš sa obdivovať sile a moci prírody nad životom tvorstva, sile, čo rúca a láme, ničí bez pardónu, zaberá celý priestor v obratoch svojho besnenia (Wiatr halny), ale tvoje miesto je medzi ľuďmi, lebo žiješ iba do času, zatým čo tam hore zjaviská trvajú, v obmenách vracajú sa. v novej kráse. Človek umiera a hynie, tíchnu jeho ohlasy a spevy, príroda "v lone časov" pretrváva nad žitím tvorstva, nad jeho tragédiami, ktoré sa vyrovnávajú novou metamorfózou jari.

Zatým čo Nowicki odchádza z Tatier s bôľom, ktorý chcel zanechať tam v skamenenom svete, druhý z veľkých milovníkova velebiteľov Tatier v poľskej poézii Jan Kasprowicz našiel v Tatrách vyriešenie všetkých bytostných, ľudských i básnických sporov a problémov. Vodca "Mlodej Polski" vyslovil smútok a dezilúziu svojej epochy, rozvlnil taký široký kruh pálčivých a dravých trýzní, beznádeje a disharmónie, že jeho Hymny zrútili ostatný stĺp sveta, ktorý už práchnivel a uviedli pred východ do nového vzácneho prostotou, pokorou a vyrovnaním. A práve toto východisko, táto zmena, ba priamo stopercentný zlom, preporodenie stali sa a dokonali prostredníctvom Tatier, ich silou, ich vplyvom v prírode a tvorstve.

Kasprowicz prišiel do blízkosti Tatier, ako syn Veľkopoľska, Kujavy, z roviny a prvotný jeho pomer k Tatrám bol. napojený bolesťou a smútkom, ktorý tu v horách dostáva u neho svoj špecifický charakter. V duši mu búrili vreli predohry výbuchov, rodili sa Hymny, bol nasiaknutý až do kostí rázom svojej rodnej krajiny, nedozerných rovín, kde "driemu bôľ i pochyba", kde je človek slabý, bezmocný a skrýva sa pod ochranu vyššej moci, ktorá však akoby nepočula jeho prosby, trestá ho nezaslúžene. A takýto biedny život vlečie sa s pokolenia na pokolenie, ľudia' mrú a celá zem zdá sa už ako cintorín, kríže vid no v hustých radoch a nad nimi vznášajú sa kŕdle vrán. Takéto obrazy, vyvolané duchom a charakterom roviny, zo spomienok na detstvo, na biedu a borbu ľudí, v prostredí ktorých bol vychovaný, umocňujúc svoju duchovnú dilemu na stupeň všeľudskej tragiky, premieta Kasprowicz do priestoru Tatier.

Prvý jeho pozdrav horám vyznieva smútkom (hej góryl zaklte góry! Tsknico mojej duszy!), ktorý neochabuje a "nad priepasťami" vidí vznášať sa vízie svojho rozbúreného, pochybovačného ducha. Ticho, ktoré sa nad štítmi a horami rozloží, je zlovestným, nenalieva mier do duše, ale štve, privádza stále väčší strach a pochyby. Väčšmi trápi bázeň o deň zajtrajší, o budúcnosť, otázka o zmysle žitia a otázka, prečo boli predošlé veky samým trápením, utrpením a či sa dá dúfať vo východisko z nich. Z toho veľkolepého ticha na poludňovom slnci ako by syčal had neistoty o márnostiach ľudského snaženia, o. smrti, ktorá prekračuje všetky kraje, kosí a bez zľutovania zaberá všetko do prázdna svojho kráľovstva. Prúd sĺz zaplavuje zem, sú ich už celé vlny a vlny stále rastú v nedohľadné more a chvíľa vykúpenia sa neblíži, niet ani vodcu, ani vesla:

bez lodzž, wžosel, w smutku dal pos{'pny orszak plynže

po tym bezmžarze slonych Jal,

po wzd{'tej lez gl{'bffiže. ' ;

Jasný, tichý horizont okolo štítov ukazuje svoje najkrajšie vzácnosti, priestor ako by sa strácal v nekonečnu, ale tam dolu zem, dolu sú priepasti a podobne je so životom človek biedny a slabý chodí okolo a nevie, akého sa dočká konca.

Ale Kasprowicz v tej prírode povznáša sa nad hmotný svet i človeka ako by rozdeľoval na dve bytosti, oddeľuje telo od ducha a ducha povznáša do krútňavy akéhosi panteizmu prírody. Iba ten, kto sa oslobodí od telesnej schránky, od osudu človeka, od bôľu a bázne a povznesie sa na stupeň duševnej voľnosti, jedine ten bude účastný na čaroch, na nadchnutí v prírode bdzie swiadomosé jasn mial bezkresowego bytu. Lebo nad všetkým vznáša sa neviditeľný stvoriteľ "On", ktorý žije v miliónoch, je v každom atóme, tvare, šume, ozvuku. J to, čo už dávno zahynulo, odišlo, zmenilo svoju tvárnosť vo svete i to žije v ňom neustále, je súzvukom v akomsi harmonickom vanutí, ktoré obkľučuje a preniká všetko. Všetko ovláda "večnosti veľký, hlboký, nedosiahnuteľný sen" a rozprestrel sa nad priepasťami, kde smrť so strachom preniká všetky veci, a keď časom i búrka sa rozvlní a po. ruší ticho vládnuceho Sila večnosti, zvíťazí, vnikne do všetkých kútov a tieň človeka je tiež len epizódou v kraji jeho nekonečného mocnárstva. Vyrovnáva všetky krivdy a spory, kladie na všetko svoju berlu nepremožiteľného vládcu. Veky ľudských snažení sú proti jeho moci a trvácnosti iba drobnými príhodami, od počiatku až do konca jeho vláda je jedinou a zvrchovanou. Vševládny Varuno zasadol na štítoch a hľadí na zem, na márny prach, na drobné tvorstvo, na levov i trávy, na plemeno vtáctva i rudí, na ich krvavý a bezvýznamný trud. A celý svet rúti sa napred a nevedno kam. Tu začal sa u Kasprowicza prerod, tu nad priepasťou temer beznádejného stavu našiel kľúč, natrafil na prvý akord svojich Hymien, ktoré vykúpili jeho ľudskosť. Ony ho previedli strmou cestou, po ktorej kráčal a zaviedli ho na' pokojnú cestu, vedúcu k Bohu. Ale napred sa bolo treba vybúriť, vyrovnať a vypovedať Bohu "Svätému, Mocnému a Nesmrteľnému" celú úbohosť, biedu a žalobu duší, aby pochopil tajomstvo jeho stvorenia, uznal jeho lásku a pokoril sa. "Varuno" je prvý akord jeho Hymien a útrapy, aké stravovali a spaľovali jeho dušu, kým našiel výraz pre svoje vnútro skončili sa na podnet v Tatrách zachytený a' pochopený. Tatry ho preporodili, ony mu otvorili nový svet, kde sa zmierne vyrovnal prométeovský odboj, a básnik, múdry a pokorný, "prestáva sa vadiť s Bohom" a oddáva' sa do jeho láskavej milosti. Do konca svojho života ostáva pod Tatrami a výhľad z obloka vedie ho k štítom, pri každom pohľade vidí "Lodowy wierch", ktorý mu je taký vzácny, ako Hviezdoslavovi Choč. Pred tvárou Tatier umiera "Na Harendzie" v Poronine pri Zakopanom a v kaplnke vedľa Harendy bude očakávať v blízkosti Tatier príchod nových pokolení a vekov. Pre Kasprowicza sú Tatry zvláštnym svetom, chápaným ako celok, chápe ich ako výslednicu, podáva ich jednotiaci a umocnený zástoj. Sú mu všeobecne horami, lebo tu vraví básnik, ktorý videí a pretváral obrazy z Alp, z mohutnejšej prírody, ale tatranská mu je akoby známa, je časťou jeho bytnosti. V Tatrách najvoľnejšie a najzodpovednejšie môže premietať svet svojho vnútra. Na štítoch opája' sa blanky tom, zhadzuje putá, čo ho viažu s bremenom všetkých trápení, zabúda na útrapy tamdolu trápiaceho sa celého pokolenia a voľný chce priamo strebať rozkoš ohromného blankytu. V Tatrách, ako to robil v Alpách, hľadá stopy prítomnosti Boha, rozjíma o význame prírodných úkazov a chce vyčítať ich tajnú úlohu, ich nemú reč no vidí všade iba tú černejšiu, tragickejšiu zložku. Aby vnímal prírodu a dal na seba účinkovať jej krásam, musí sa oslobodiť od dúm, od myšlienok a ponechať citu prijímanie a pretepľovanie toho, čo príroda bezprostredne zo svojho bohatstva núka.

S takým oprostením necháva na seba pôsobiť "halny" vietor a z jeho živelných pohybov vypisuje a pretvára taje prírody. Vyberá jemný výrok. hladkú slohu vrelého lyrického tónu, ako by chcel zachytiť aj najjemnejšie vánky, pohyby lístia, akoby chcel prepísať do slov i šum lesa, ktorý mu hovorí do duše a' s ktorým by chcel splynúť v jednej piesni, čo nevie, kde má začiatok a v pošumievaní je oslavou, hymnou do nekonečna vyznievajúcou. S toľkou láskou a úľubou -ako sv. František z Assisi skláňa sa nad každým kvietkom .a lístkom.

Vo večernom tichu (Cisza wieczorna), ktoré "od večernej zory zamkýna Tatry do svojich ramien", prezerá štíty, horiacu korunu Tatier a zdá sa, že vo veľkej sladkosti a éterickej ľahkosti ticha sám za' zmení a na papršleku zapadajúceho slnka doplynie kamsi do vesmíru. V súlade a súhre s prírodou vciťuje sa do zatajených skratiek tých hor, do zvukov, ,ktoré sa tratia' s reflexmi farieb na skalách, s reflexmi roztrasenými vo vejáre, ľahké ako vetrík, čo sa mení v opojné aróma večernej tichosti. Tichosti prejemnenej a rozsmútenej, ktorá zatvorí Tatry do svojich ramien, zaspí pritúlená k limbe, ako zaspia štíty v dlhom páse "od Lodowego do Krywania", ako utíchli púšte skál, jazerá a doliny. A takýto prostý, vyrovnaný pozdravuje svet a túli sa' k tým najbiednejším, a jednu z najkrajších kníh v poézii poľskej tohoto veku "Knihu úbohých" napísal pred tvárou Tatier, na denných prechádzkach osamote. Bez pretvárky a masky v ostatných svojich básniach "Mój swiat" (t. j. Podhalie) -!ako prostý gazda, človek očakáva nadelenie budúcich dní s odhodlaním, s otvoreným srdcom, lebo pochopil tajomstvo života a oddáva všetko svoje bohatstvo, svoj osud do rúk láskavého a' všemocného Boha. Nikde Tatry tak mohutne a blahodarne nepreukázali svoj liečivý zdroj, ako u Kasprowicza. Človek temer stratený, beznádejný našiel ich prostredníctvom úľavy vo všetkých strastiach, splynul s nimi a' z ich výšin dostalo sa mu omilostenia Boh posvätil a pozdvihol jeho ducha. Veľký záujem o Tatry odrazil sa' i v literatúre a poézia dokumentuje jednotlivé zvláštnejšie zjavy, ktorých pomer k Tatrám bol nielen epizódou, ale znamenal i kus duchovného prínosu a bohatstva do myšlienkového pokladu. Tak Maciej Szukiewicz vidí Tatry prostredníctvom rudu na Podhalí, jeho svojrázny temperament a bohatá duša učí ho hľadať v podhalskej prírode skryté zvláštnosti, ktoré na dušu tak hlboko vplývajú a premieňajú celého človeka. Dotyk žulových štítov pretína hranicu medzi skutočnosťou a tým, čo je zjavením a tajomstvom v žití, ktoré zas je rozhraním medzi tým, čo trvá večne, a tým, čo má minúť a človek pláva úzkym pásom toho rozhrania. Ale sila prírody v svojom prostredí nenecháva človeka stáť na jednom mieste. V tom raji zázrakov zdá sa mu, že len bohovia sú povolaní meškať a tvoriť nové zázraky na pustých štítoch, zničia staré podstaty a postaviť nové. Človek tu dostane tiež chuť a chce byť tvorcom a trvať bez počiatku v odvekej večnosti. Ale hlas, čo by mal odpovedať na takéto výzvy a nástrahy, neprichodí odnikiaľ a ticho stáva sa klamnejším, ako búrenie vĺn. A hoci cítiš sa malým a nepatrným, uchváti ľa neraz taká márna mánia, že chceš zrútiť blankyt a vziať ho do objatia, to nekonečne modré túliť k sebe a uzmieriť sa so všetkým. (O to sa snažil už Wasilewski, keď chcel vyobjímať Tatry ako decko lono matky.) Na všetky svoje ťažkosti nájdeš tu odpoveď, lebo keď pochopíš, aké zmeny prestála táto zem, tvoj vlastný zápas stane sa nepatrným oproti onomu a vraciaš sa domov k ľuďom lepší, pretože sa staneš pokorný ("Tatry", cyklus básní).

Franciszek Mirandolla (cyklus "in hac Iacrimarum valle" = v tomto slzavom údolí, Ľ.R.) nepretrpieva sa bolestne do sveta Tatier, skôr necháva sa uniesť prírodnou silou, k výšinám, pokoj ne prežíva duševne veľký sen, zdravý sen zabudnutia a osvieženia pod lazurovou klenbou neba. Prichodí sem na oddych, načerpať síl z prameňa, do ktorého jar nalieva vždy nové miazgy a' prúdy. Netrápi sa, že jeho sen iba hluchá diaľava zanesie do tieňov hmlí, pretože žitie sa nezmení na pokyn a hlas jedného človeka, lebo sa ono nezmení, ani keď sa prevalia vlny vekov.

Wanda Krzyzanowska hľadá v Tatrách tiež osvieženie, zabudnutie na útrapy a sklamanie tamdolu, na žitie pochybené a klamné. Chce sa tu na slobode ohradiť voči vtieravým spomienkam a žiť tu malé hrdinské žitie, načúvať tajomstvá uchádzajúcich sladkých chvíľ, nechať plynúť sny a nechať ich splývať v ružice voňajúce a čarovné a ducha vzmocniť silou nadpozemskou, aby ako silný, hrdý, divý a smelý orol prerážal svojimi krídlami slobodný priestor:

pójsé tam w turn;e! i do .\'kalnej sciany tulié o zory glowť w sen zapomnit1Íl,

by zaden, žaden glos stąd rozplakany

ne przyniósl echem ciemnych, smutnych wspomnien.

Všetci básnici odchádzajú z Tatier uspokojení, a to slovenskí i poľskí. Tatry otupia ostrvy životných krívd, tu človek stíchne, upokojí sa' i najdisharmonickejšia škála jeho duše. U básnikov poľských tým viac. Pre toho, kto príde duševne rozbitý k týmto pustým štítom, ponad ktorými vznáša sa oral tak kráľovsky a slobodne pretína povetrie svojím gracióznym poletovaním z polohy do polohy, pri náraze toho pritláčajúceho dojmu, akým pôsobia Tatry a vábec skalnaté hory na obyvateľov rovín jeho kontemplácia dostáva nový smer. .Jeho pochybami rozhlodaná duša napĺňa sa tu novým tajomstvom, ako by mu nové zjavenie zastúpilo cestu a nevie chápať, odkiaľ to silné kúzlo, ktoré celkom zaujme a neúprosne rozkazuje precítiť a prežiť nové prostredie. (U slovenských básnikov strach a neistota o národnú budúcnosť tu v Tatrách menili sa na nádej v lepší osud.) Každá pieseň o Tatrách, hoci aj pesimisticky ladená, vyznieva zmierlivo. Hádam všetky piesne o horách tak končia. Aspoň o Tatrách to platí všeobecne. Pesimizmus v prírode býva Často len pózou a romantickým gestom, ako ostatne pesimizmus v literatúre vôbec, najčastejšie rozširuje sa o ďalšiu dimenziu umeleckých možnosti, rozplýva sa v absolútne a mystike. A o Tatrách možno povedať, že ostávajú iba lyrickou apoteózou, zvolaním, hymnou v ústach i najzarytejšieho anachoreta i eremitu. Hory vôbec majú svoju zvláštnu moc. Koľko nocí len ľudia, obyčajní smrteľníci, prežili pri šume rozkolísaného lesa,. koľkí presnívali svoje najkrajšie chvíle života v bezpečnom útulku stromov a koľkých utíšili a vyliečili hory z nervóznej podráždenosti! Nie je bez významu, že hora má vôbec akúsi zatajenú moc v dobrom i zlom zmysle. Veselosť dostáva v hore svoje špecifické farby vyššieho stupňa; ozvena v hore má iste v sebe čosi tajomného, čo niekedy dráždi, niekedy rozveseľuje, ale nikdy nie je bez účinku. Divo, ba najdivšie jasať a vykričať sa na plné pľúca možno iba v hore.

Zvláštna moc hôr a lesov súvisí akiste s tým, že ľudia málo bývajú v prírode, lebo sú odkázaní na mestá a roviny. Tie. je zasa rubom celého problému a zachmúrená hora má v sebe čosi strašidelného. Táto zložka desu a strachu v hore našla svoje najširšie miesto v romantickej poézii. Ako deň v hore nadchýna, obrodzuje a upevňuje, tak noc ubíja, väzni, štve, ba i vraždí. To sú dve krajnosti, ako dobro a zlo, svetlo a tma, dve dimenzie krajných rozdielov, ktoré v prírode sú bohatšie a uplatnia sa častejšie a skôr, ako podobné rozdiely u ľudí, ktorých zákony života hatia pred extrémami a vedú, zatým čo príroda svojím prísnym slnovratom natoľko neobmedzuje, ba uvoľňuje divy a úkazy. U ľudí tieto krajnosti prejavia a uplatnia len božskí nespokojenci, vyvrheli a géniovia a nevie chápať, odkiaľ to silné kúzlo, ktoré celkom zaujme a neúprosne rozkazuje precítiť a prežiť nové prostredie. (U slovenských básnikov strach a neistota o národnú budúcnosť tu v Tatrách menili sa na nádej v lepší osud.)

Každá pieseň o Tatrách, hoci aj pesimisticky ladená, vyznieva zmierlivo. Hádam všetky piesne o horách tak končia. Aspoň o Tatrách to platí všeobecne. Pesimizmus v prírode býva Často len pózou a romantickým gestom, ako ostatne pesimizmus v literatúre vôbec, najčastejšie rozširuje sa o ďalšiu dimenziu umeleckých možnosti, rozplýva sa v absolútne a mystike. A o Tatrách možno povedať, že ostávajú iba lyrickou apoteózou, zvolaním, hymnou v ústach i najzarytejšieho anachoreta i eremitu. Hory vôbec majú svoju zvláštnu moc. Koľko nocí len ľudia, obyčajní smrteľníci, prežili pri šume rozkolísaného lesa, koľkí presnívali svoje najkrajšie chvíle života v bezpečnom útulku stromov a koľkých utíšili a vyliečili hory z nervóznej podráždenosti! Nie je bez významu, že hora má vôbec akúsi zatajenú moc v dobrom i zlom zmysle. Veselosť dostáva v hore svoje špecifické farby vyššieho stupňa; ozvena v hore má iste v sebe čosi tajomného, čo niekedy dráždi, niekedy rozveseľuje, ale nikdy nie je bez účinku. Divo, ba najdivšie jasať a vykričať sa na plné pľúca možno iba v hore. Zvláštna moc hôr a lesov súvisí akiste s tým, že ľudia málo bývajú v prírode, lebo sú odkázaní na mestá a roviny. To je zasa rubom celého problému a zachmúrená hora má v sebe čosi strašidelného. Táto zložka desu a strachu v hore našla svoje najširšie miesto v romantickej poézii. Ako deň v hore nadchýna, obrodzuje a upevňuje, tak noc ubíja, väzní, štve, ba i vraždí. To sú dve krajnosti, ako dobro a zlo, svetlo a tma, dve dimenzie krajných rozdielov, ktoré v prírode sú bohatšie a uplatnia sa častejšie a skôr, ako podobné rozdiely u ľudí, ktorých zákony života hatia pred extrémami a vedú, zatiaľ čo príroda svojím prísnym slnovratom natoľko neobmedzuje, ba uvoľňuje divy a úkazy. U ľudí tieto krajnosti prejavia a uplatnia len božskí nespokojenci, vyvrheli a géniovia. Vo veľkých komplexoch sa tieto úkazy v prírode ako a Tatrách kombinujú a zvyšujú svoju tajomnú mystiku, mystickú moc a mocnú nadvládu. Jeden básnik zdôrazňuje ich tajomnosť, druhý ich živelnú vášeň búrok a otrasov, iný zasa slnečnú pohodu čistých diaľok, priezračných vôd a zreteľných kontúr.

Živelným úkazom obdivuje sa i Leopold Staff Jeho obraz hor (Na górach) je vizuálno-živelný, priam fyziologicky vstrebávaný pocit burcovania prírodných síl a premien, opustenie, pozbavenie sa telesnej schránky a prestavenie sa do iných možností (bić zywem setcem w niebo, jak o dzwon spizowy!). Duševná transformácia, vidieť celý vesmír, mať účasť na bleskoch a nadľudských zjavoch a pocítiť to šťastie sám kričať do hukotu a chytať echo, keď ako mŕtvola roztrieskaná o prilbice štítov valí sa do priepasti, toto všetko je v živelnosti Staffovej, ktorý tak besne vyexponoval svoj problém a postoj k, Tatrám, ako žiaden iný básnik, hoci Staff napišal len málo veršov, čo sa zrejme týkajú Tatier.

Vacław Wolski v dvoch cykloch: Ballady tatrzańskie a Sonety tatrzańskie opisuje Tatry v staršom spôsobe nazerania, ale je tu jednako pokrok, a to v stupňovaní umeleckých možností tým, že i výrazová stránka i plastika 'sa bohatšie a zreteľnejšie rysuje, nechybí tu ani maliarsky kolorit nuancovaný v básnických farebných tónoch (v čom dosahuje virtuozity až K. Przerwa-Tetmajer). Ale v básniach Wolského je mnoho fabulistiky, priveľmi sa rozplýva v rozličných kultúrou získaných konklúziách, nevie podať priamy, bezprostredný a umelecký dojem, akým by Tatry hodnotil.

Oproti W. L. Anczyc bez akejkoľvek predchádzajúcej problematiky, s jasným pohľadom teší sa panoráme Tatier. I búrka zdá sa mu len dokladom mohutnosti, ktorá sa v takom veľkom prostredí musí prejavovať naširoko, ale za všetkým tým odcloní sa jasný výhľad, sloboda, unesenie, pocit zušľachtenia.

Uczucie wzniosłe, niepojęte

W piersi nie miesći się

I jakies tchnienie wonne, swil;te

w niebiosa serce rlvie.

Oddalonemu od trosk ziemi

zda sil;, ze niebieski próg...

Ze stanaf mil;dzy wybranemi,

ze tutaj mieszka Bóg!

Hlbší bol vzťah, ktorý mail k Tatrám Jerzy Źulawski. Dumá nad tatranskými zjavmi melanchóliou napojenou obraznosťou a porovnáva tento stav a svet ducha s úkazmi prírody, hľadajúc vzájomnú súvislosť, hoci zdanlivú a metaforickú, naznačujúc rozpor medzi jednou i druhou ríšou. Jeho hlboké meditácie majú v sebe čosi i všeľudského a či osudovo ľudského, nielen lyrickú platnosť, ale aj hlbšiu a často až paradoxnú opravdivosť. Badať, že tu prišiel do konfliktu s čistou, zdravou silou duch plný pochybnosti, skepticizmu a tu prežíva akoby obrodnú rozprávku. Nenachodí ju, prisilný je dravý prúd prírody pre ducha, ktorý túži stále širšie a vyššie a ktorý nemôže sa tu utíšiť. Ten krásny svet zdá sa mu časom iba preludom svet ducha je víťaznejší a, ty musíš ďalej, ďalej nemožno zastať v živote a uspokojiť sa, treba sa stále premieňať, zdokonaľovať a, v nových podobách uskutočňovať svoj ľudský sen. Keby si stroskotal a v prudkom žití ostal ako zbytočný a nepotrebný, ktorý už dostal a ochutil všetko, tu v prírode nájdeš východisko, tu čaká ťa priepasť, čo utíši a dá zabudnúť na všetky strasti.

Duchovná mocná podstata rozširuje sa v Tatrách u každého básnika je zdôrazňovaná a je zvrchovanou nad krásami a závodí so zložkou nezachytiteľnej podoby tajomna, ktoré dýcha z podôb mnohotvárnej prírody. Nie div, že Tadeusz Miciński umiestil. tu v Tatrách "chrám Polski z ducha", povznášajúce tým mohutnú čierťaž na zástoj nebývalej a jedinečnej výsady. Miciński tu sa dotýka najsubtílnejších záhybov poľskej duše a, jej utrpenia, rozberajúc význam vojny a svetlé a víťazné záblesky, ktoré ako v križovaní bleskov nad Tatrami sú signálom vytúženého mieru. (Nietota. Księga tajemna Tatr.)

V mohutnom videní oslávil Tatry Slanislaw Wyspianski, keď v rapsódii o Boleslavovi Smelom v skamenených tatranských štítoch spoznal zakliatych rytierov krutého vodcu, ktorí tu čakajú na' chvíľu, kedy po odpykaní trestu pohnú sa z miest a pomažú oslobodiť národ, čím zmyjú svoje skrivodlivo páchané hriechy a pomažú obrode a povzneseniu rodu a jeho ducha. Videnie Wyspianskeho je z vrcholných a najvýsostnejších v poľskej poézii o Tatrách. Mocné nadchnutie vznáša sa nad štítmi a dešifruje ich neviditeľné podoby, pozdvihujúc tým krídlo, duchovného rozpätia o polohy vyššie a vyššie. Zaujímavý však je obraz Tatier a ich poetické pretvorenie u básnikov Podhalia, u tých, čo sa pod Tatrami narodili, v ich blízkosti vyrástli a po celý život ich náhľady na svet určovali diaľky neďalekej prírody. Diaľky spoznané a odokryté so štítov, splynutie a či harmonický vzťah bytostný, to všetko sformovalo ich duchovné dispozície a' tieto uplatnil svoje možnosti v tvorbe a umeleckom pretváraní. Spomedzi týchto básnikov najumeleckejšie spracoval tatranské látky Tetmajer.

Z podhalanskej školy Feliks Gwiidi započúval sa do všetkých tajomstiev a do charakteru tatranskej prírody, vybadáva nielen už dávno objavenú krásu celku, ale zachycuje aj najmenšie chvenia stromov. Preň má aj jediný osihotený kvet, strom, štít plno kúzla a majú akési samostatné postavenie vo veľkej panoráme, ktorá sa z nich vlastne skladá. Je to leda rozoberanie, istý druh básnického odborníctva, analýza celku a nová syntéza prvkov toho prírodného komplexu. Do neživých a nemých predmetov vkladá duchovnú funkciu, prenáša na ne svoje rozpoloženie vo chvíľach lyrického povznesenia, že veci stávajú sa nám blízkymi, hovoriacimi, časťou a zložkou nášho ja (Drzewa). Celkove však neujde človek pred sklamaním ani v týchto horách, ako v žití vôbec. Sklamanie z Tatier vyslovil Gwiźdź spodnou škálou, ktorá navrch prediera sa akordmi rozličného stupňa, intenzity a horkého zafarbenia. To sklamanie nemá byť presne definované; je tu opájajúca hradba hor, ručají a lesov, ktorá človeka zaberá do svojho kruhu a nedovoľuje dívať saj triezvo. Zavše ti tu do úplnej beznádeje, ktorej sa raz spieraš, inokedy apaticky podliehaš, zazneje spomienka, že

. . . ongi w hymnie naszych wiosen

bralerska byla nula i jedno spiewanie,

ze ludziom przyniesiemy kojącą piesIÍ sosen

i nierozlączne, dobre, luie;czyste,kochanie (Szum fal).

Človek nepríde na hĺbku podstaty, tratí sa v tajomnú, nevysloviteľnú a zostávajú mu na perách skratky tohoto rodného miesta: O, Tatry, moje Tatry!...

Podobne ani Józef Jedlicz nemá v svojej poézii Tatier prvkov živelnej zemitosti; preň sú Tatry zapaľovačom duševných 'konfliktov. Tatry mu nesú odkaz starých čias, odkaz, ktorý núti pozastaviť sa nad zdvihnutou barlou času ako nad mementom, že všetky ilúzie, presnívané pod egidou starých patriarchov výšin, v bielej rozkoši kvetov a opojení, sú iba vyznievajúcim hymnom, odvekou piesňou, začatou a znejúcou od veku do veku. Z tohoto večného tajomstva v prírode vyciťuje básnik príkaz akéhosi mystéria bolesti, márnosti a smútku, ktorý človeku káže vhĺbiť sa do seba, hľadať a objavovať v sebe prvky odvekého hymnu, vyludzovať staré refrény, kde naše životy sa obnovujú a strácajú, ako premeny v prírode,

i nikl síť nie zasmieje i nikl niezaplacze, ze zgasly szaly sloIÍca i powiťdly kwiaty...

Hynutie v prírode rozbíja ľudskú bytosť. Ale na' žiale, pustotu a beznádej ľudského osudu ona nedáva odpoveď, prísne sa odvracia, a keď raz poláska, druhý raz šľahá, alebo sa drží obďaleč, hrdá v svojom nemom majestáte.

Na niebie swe gwiazdziste hymny Viecznosé nuci, w glťbiach Los szepce dzÍlvne tajemne swe zale,. lVY nie slyszycie, w jarzmo zelazne zakuci,

hardzi, oblťdni w mrokach, sh,uIÍbieni Tantale!...

A keď sa súmrak skláňa, v neistej diaľke čaká učupená smrť,

- starą kosę na kolanach trzyma -

Dłoń koscistą rozpacznie przyciska do łona

i patrzy w szczęście ludskie blędnemi oczyma...

vôkol hrobové ticho, všetko bledne" zmĺka aj spev a človek čaká koniec, kedy sa sám stratí vo víchre a púšti, aby sa nič nestalo a všetko išlo ďalej. Jedliczove básne patria medzi najkrajšie a najhlbšie z tatranských poézii, nielen obsahom a umeleckou dokonalosťou ale aj tým dychom absolútna, čistotou opravdivej ľudskej problematiky a osudovosti. Jeho poézia sa tu dotýka vysokých štítov. Popredný člen podhalanskej básnickej školy, vlastne jej vodca, známy i v širšom svete Wladyslaw Orkan ako básnik nezaujíma v poézii Tatier významnejšie postavenie. Jeho hodnota je v próze, ktorú zastupuje ako syn Podhalia, zrastený s biedou svojej zeme a jej ľudu. Jeho romány a novely z goralského života zachycujú nielen etnografické zvláštnosti, ale otvárajú svoje strany aj tomu v básniach tlmočenému prvku svojskosti tohoto kraja, toľko odchylného od iných v značení sociologickom a najmä psychologickom. "Kúzlo všehomíra a podmaňujúci závan" tatranskej prírody účinkuje silne aj na prostý ľud pod jej úpätím. V románe W Roztokach pútnici pred obrazom Tatier nadšením zvolajú: "Tatry!" Stáli pred nimi v ohni zapadajúceho slnca obrovské a krvavé. Ich úpätie zakrývala oproti stojaca hora. Zdalo sa, že za tou horou rozlieva sa more a že Tatry vyskakujú z nebo množstvom žeravých stien priamo k nebu, prenikajúc blankyt horiacimi štítmi. Stáli vysoko v ohni, zaliate svietiacou krvou. Bola v nich skamenela hrdosť a sila i mŕtva pýcha obrov, Skonávajúcich pred svetom.

"Tatry. . ." " Tatry!"

Vanula z tých hôr taká sila, čo porúčala mlčať. Všetci pociťovali v svojich srdciach, že ich ovieva zvláštne povetrie. Čosi zaráža, dych v prsiach, zdržuje slová, budí akési neznáme chvenie, rozkošné a sväté. Tak ovieva ľudské srdcia podivný dych Tatier. Čo je v tých slovách Tatry! Pri samom mene sa človek zachveje. Obrovský múr. Nebotyčné veže rudých chrámov. Čo majú v sebe, že tak vábia oči, dušu? Človek by chce} k nim letieť, kraľovať, panovať tam, ako orol kraľuje nad nimi. V básniach je viac epikom ako lyrikom. Bieda, neistota žitia, nebezpečenstvo, neúprosnosť prírody a tvrdosť životných podmienok, ktoré opisuje v svojich románoch, odrážajú sa i v jeho veršoch. Smútok, strach a žiaľ sú žriedlom jeho nadchnutia'; viac súmrak ako deň, súmrak, keď z úbočí vytŕča hlavu šero a plazí sa vôkol, z očí mu hľadí smútok a pochybovanie, na dne ktorých v temne uplýva žitie (Na hali).

Kraj plný je zázrakov a temer pri každom strome je azda ukrytý poklad a nikto o ňom nevie. Život je tu ťažký a biedny natoľko, že sedliak neraz márne sial a pracoval na kamenistej roli, deň prináša vždy nový smútok a ľudský tvor ubiedený :a neustále štvaný, závidí stromu, "že maže ticho stáť". Zem dnu vrelá, vulkanická, na povrchu "ľadová, chladná". Nech by slnko najpálčivejšie pieklo, nič tu nezmení, nezohreje a ľudský život je tu len samou biedou a pomalým skonávaním. Orkan neopisuje abstraktná, vízie, odkrýva a nezveličuje skutočnú tvárnosť života, ktorému zato, že môže dýchať čerstvé povetrie a tešiť sa nevšedným majstrovským dielam tvorcu, bol prisúdený osud krvopotnejšieho hľadania pozemského blaha.

Z básnikov, ktorí básňou prepisovali svoje nadšenie z Tatier, Leon Rygier, Kornel Makuszynski, Kazimierz Baranowski, Henryk Zbierzchovski a iní, nepodávajú nič zásadného a nič nadpriemerného; Ich poézia je nadšením a pozdravovaním Tatier, ako to hociktorý smrteľník prežije a precíti, príduc do blízkosti hrdých skál. Stanisław Witkiewicz všíma si viacej života na Podhalí, poeticky sa neprejavuje a Tatry sú mu miestom, kde v chvíľach oddychu prezerá ako šafár Hospodinov záhony štítov, zátišia skál a Jahodnú hĺbku jazier.

Poézia Tatier vyvrchoľuje v úchvatnom podaní a zvelebení, ako ho spodstatnil a vyjadril Kazimierz Przerwa-Tetmajer. Patrí do generácie, Nowickým charakterizovanej, znudenej a hyperkritickej, nemajúcej odvahy k letu, ani keby jej boli dali Ikarove krídla. Nasiaknutá subjektivizmom mala jediné prianie osobné šťastie, ale ani tým šťastím nevedela sa uspokojiť. Tetmajera v tomto prostredí pred pesimizmom ochraňovali Tatry. Narodený v ich blízkosti, zamiloval sa do štítov, a táto láska neopustila ho po celý život, k nej vždy sa vracia a jedine ona poskytuje mu chvíle skutočného šťastia. "Cval mladých liet" ostal spätý so štítmi, svietiacimi nad okolím, a tento cval bol jediným poháňačom, ktorý ho hnal a prudko hnal do náručia šťastia. Že prišlo sklamanie to podnietilo ducha k výstihom nových, 'krajších rozkoší a opojenia.. Tetmajer zbásňuje Tatry v lyrike. A je to lyrika čisto 0sobná, "tvoriaca krásno tlmočením snov dúha, lyrika, v ktorej tatranský kraj je iba rozpoložením ducha a nejestvuje pre seba a sebou samým, ako u básnických realistovo Príroda v nej značí mnoho, lebo: milovať ju, to značí milovať i seba a hľadať v jej !kráse estetickú rozkoš" (T. Grabowski). Tatry sa mu stanú symbolom a každá čase ich krajovosti odráža sa vo vnútri básnika. Spracováva Tatry v kritickej chvíli, keď ich položenie bolo naozaj kritické, lebo na jednej strane boli obsadené pruským magnátom, ktorý urobil zo štvrtiny tých bór zverinec, na druhej strane zúrila snaha zmaďarizovať ľud (Tetmajer: Szkice).

Rozličné duchovné rozpoloženie, s dávkou nevyliečiteľného smútku a tragiky, vkladá do Tatier vlastný výklad. U Tetmajera vyvrchoľuje, ba vlastne zhrňuje sa úsilie celého pokolenia básnikov Tatier i v hudobné a farbisté spoetizovanie prírodných úkazov. U nebo túto snahu dovršuje celá galéria obrazov, lyricky veľmi subtílnych, kde pod ťahmi štetca a farebných škvŕn hrajú nuanse muzikálnych prvkov. Sú to básne, o ktorých sa ťažko píše a ťažko je podávať ich vychutnávanú krásu.

Básnik problémy svojho vnútra premieňa a rieši, odráža do prírody. Nemaže tamhore pokojne stráviť jasný deň, keď ticho stoja a pyšne sa dívajú štíty Tatier na ďalekom obzore do nedozerných diaľok. Hora je tichá, ako by všetko spalo a nad všetkým "zrebrzysto-turkusowa cisza nieba". A prečo pri pohľade nadol, na otvorenú priepasť, príde na básnika

bez brzegu i bez dna tťsknica,

niewyslowiony zal... (Widok ze Swinicy).

Na inom mieste však (W Bialem) nachodí východisko z toho temného smútku. Ticho, sálajúce z doliny, preniká dušu, rozochvieva a utišuje akoby kynutím šťastia. U Tetmajera vôbec vzácnym je lyrický súlad s prírodou, že dostáva sa jej vplyvom do takého stavu, v akom je práve ona. Splývanie s prírodou, hoci i so súmrakom, ktorý opája zem, hory, skláňa sa, nad ľuďmi a preniká ich svojím kúzlom, uspávajúc, utišujúc všetko a zarovnávajúc vykoľajené stopy, takže všetko sa stráca v harmónii vesmíru a je

coraz ClSZej, coraz. . . Clemnle], cora'z uroczej i coraz tajemniej.

Naproti tomu báseň Przy Morskiem oku je nekompromisná, vyznieva nespokojne, v rozpore.

Ty martwa wodo wsród nocnej ciemnoty! Jak ja ci twojej zazdroszczť martwoty! Gdyby te wszystkie góry do twej fali razem runťly.. jeszcze ciť-Íar ich

bylby mniej straszny, ni-Í ten, co síť wa,zi

na piers czlowieczą, ciťza'r przeczué zlych.

Zvykli sme si na básne, kde sa všetko končilo zmierlivo. Tatry upokojili a každý sa im pokoril. Tetmajer neprijíma toto riešenie, príde sem a povie, že niečo je ešte väčšie, divokejšie, ako granity, vrchy kamenia, prúdy riav, hrom i blýskavica je to bôľ, žiaľ ľudského utrpenia, ku ktorému nemožno prirovnávať úkazy v prírode. Sú to dva svety celkom rozdielne, iných živlov a mocnárstiev. To je smútok "Mladej Polski", ktorý tu dostáva osobitnú skvelú definíciu. Ako k hlbinám jazera a mŕtvej vody steká večne šumiaca rieka,

tak wiecznie szumi smutek w mojej duszy pelnemi plynąc nurtami w jej gląb.

Búrku v Tatrách chápe s prudkou, drsnou živelnosťou (Burza). Sám rozbúrený stojí pred nadúvajúcim sa náporom a šialením a sám podpaľuje svojím besnením nával ničiacej sily, ako by ju ponúkal, riadil v ničení, vyvaľovaní stromov, presunovaní skál a pustošení toho, čo je tu na zemi, aby všetko zhorelo, čakajúc, že po zúrení víchrice uzrie široký kraj zmenený, obnovený, bez všetkej bolesti, smútku a sĺz, že sa ukáže omladnutý, nový. Ale zem po búrke okrem niekoľkých vyvrátených stromov ostáva nezmenená, v starom smútku a biede.

Primkýna sa k Tatrám stále tesnejšie, lebo s dušou rozbitou a ustatý bojom tu ochladzuje sa príliš páliaca krv, oči sa očisťujú od dymu a ruky od špiny. Horská mŕtvota mu je chrámom, kde "súmrak i víchor s hluchým vzdychom udiera koncom svojich krídel ako konské kopyto v poli, udierajúce o zbroj mŕtveho rytiera". Pri tejto obeti je dav nemých mlčiacich turní a temnota hor, nad ktorými ako zavesená lampa svätostánku presvitá vo výške blesk vychádzajúceho slnka. V noci, keď sa zaligoce hviezdami nekonečné nebo a nepreskúmateľné ticho skloní sa nad zemou, zdá sa, že nad týmto krajom prešli už tisíce rokov, že život už dávno vyhasol a. panoráma Tatier je iba cmiterom duší dávno zabudnutých (Poezye III, 205).

Pripadajú mu tiché, mystické a v diaľke, hoci spomienka na ne v jarný deň, keď les drahý, svätý, temný rozjasá sa v obnovenej kráse, v bohatstve a vôkol rozložené je

pikno w całym swym czarze i calej patdze OIlO, którel byé može dia duszy czlowieka

wiarą, milošcią, szezsciem a jak Chryshls, czeka,

by szedl k' niemu przez brad swój, przez bál swój, przez ndz.

V takých chvíľach Tatry nie sú len strašnými štítmi, ale tajným žriedlom záchrany pre stroskotancov života, tu opäť pocítia pulz svojho srdca a' ich obdiv je výkrikom a modlitbou.

Bądi: pozdrowion, napoju, klóry W!iacasz i:ycie!

Bądi pozdrowiona', karmi, klóra i:Yl1!isz ducha!... I wiosn w sobie czujť mlodą a dokola pachnie kosodrzewina i wonieją ziola,

i szumi las, lub puslki nieskonczonej sluchai. (III,24.)

Duša znudeného zemského žobráka prichodí akoby „do veľkého kostola sa modliť" a vidiac na okolí nesmiernosť, nekonečnosť, v pokore si priznáva svoju úbohosť. Vôkol je pokoj. Ale nikto nech tu nevolá po láske, pomoci a zmilovaní, lebo sem sa nechodí bedáka

pomoci ni lilošci warga mla nie iąda

przychodz si nauczyé, jak Spokój l.vygląda.

Tu si uvedomí, že ,,'každý človek má v duši svojho Boha", a to božstvo prírody je tajomstvom, ktoré zblúdilú myseľ prijíma bez výhrady. Ba dokonca, volá k sebe tých, čo v dolinách trpia, aby hľadeli na veľké nebo, aby tu zabudli na smútok a "snili o niečom nedosiahnuteľnom", 'aby sa i zo srdca vytratila hmla a aby bolo čisté ako žriedlo, v ktorom jasom kryštálov z hlbín odrazí sa svetlo, "podobné tomu, čo z očí Kristových sálalo na ľudí ako čisté a priezračné vlny" (III., 28).

Tetmajerova pieseň stúpa stále vyššie. Od spomienok a meditácií na horách dostáva sa k čistému zduchovnenému vzťahu s utajenou dušou prírody. "V Temných Smrečinách" v hudbe vetríčka odlučuje sa človek nielen od zvyklosti nanúteného .života, tu zabúda na svoje pripútanie k prísnemu rádu a na pokyn vyššej mocnosti a podľa šumu a rozprávky bór ponecháva premenám svoj duchovný svet. "To jest mój najpie;kniéjszy sen. CiemnosmreczyÍlski szumi las... O lesie! lesie mój !"... A "podczas wiatru z Tatr" zaberá básnika priam ,panteistický van a súlad, ktorý je apoteózou kozmického priestoru v jeho živloch. Vietor z Tatier, pyšný, neskromný, spanilý živel zanecháva za sebou hory, mestá, oceány a je pritom najsladšou hudbou. Keď len letkom dotkne sa ucha, vylúdi refrén v duši, sladký nepokoj, ktorý vyvoláva sny, svet utopistických činov a ideí. Prelud však povznáša zrak ku svetlu, priestoru a tichu, k trojici mocnárstva duše, povznáša, lebo rozžaruje na čele plápolajúcu hviezdu ako vatru na vysokej hore.

Apoteóza vetra nie je u Tetmajera iba zachytávaním momentov, vzdychov, ani nie motívom cvalu. On preciťuje a vypočúva, vybadáva ohlasy stáročí, vekov, ktoré v pošumievaní vetra sprítomňujú sa mu, skúma, či natiahnutá "struna prírody", na, ktorej hrá pohyb, "všebyt, čas a priestor večna", nezjaví mu

wszystkie te westchnienia, ch{'ci i porywy,

i wszystkie te m,arzenia, iale i nadzie-je, i

i wszystkie te gonitwy, i wszystkie te wzloty, , ,

i caly iądz i pragnien orszak zlotogrzywy,

które z siebie piers ludzką w fwój tuman wyleje!

Nesie ľudské duše na svojich vlnách (víchor), letí v ňom tisíce životov a síl, celé stáročia smútku, čo sa nad svetom zhromažďujú ako hory žiaľov, ktoré duša od vekov, od počiatku sveta vysiela do vesmíru. Žaloby sa množia, dosahujú nebies a anjelskych trónov a ich presila natoľko mohutnie a doráža, až prinúti Boha zmeniť beh sveta.

Tajomný živel je plný melanchólie a irónie, ale je zároveň i roznášačom radosti, dobrým priateľom a v jeho blízkosti sa duši pozdáva, že je zatvorenou svätosťou, nikdy neviditeľnou a že len zďaleka svieti časom ako legendárny sen, ako ružica hviezd, ktorá sa zapálila nad chrámom. Krídlo "halniaka" (vetra), vyzvedajúceho od štítov tajomstvá dávnych dejov a vulkanických premien unáša i city a sily nadchnutia, unáša mysle krásou nadchnuté a žiaľom rozpálené natoľko, že by mohli ako nové slnká zavisnúť vo výškach, keby bolo pre ne dosť blankytu. V jeho lkaní sú žaloby tých, čo sa narodili a život ubil v nich všetky predsavzatia a pýtajú sa v rezignácii: načo nám bol daný život? Iným jeho :šepoty prezradzujú, že za rozhraním smrti príde vykúpenie a tam sa vyplní to, čo sa tu stalo len rozčarovaním. V chvíli, keď víchor odnesie zvesť i o našej smrti, po zaviatych šľapajach našich krokov ponesie sa jachta víchrice tak ľahučko, ako by sa nič' nebolo stalo.

Majstrovské pero Tetmajerovo vykúzlilo v tatranskej prírode také krásne básne (Z przelęczy, Mechy, Pod Rysami, Wieczorem, W pustej przestrzeni, W Koscieliskach w nocy, Z Kasprovskiego wierchu), že im Diet rovných v poľskej literatúre. Slovo je v nich najprimeranejším a najlepším nástrojom, verne a pravdivo vyhmatáva city a predstavy v prenášaní básnickom. V Tatrách najradšej sa uťahuje na miesta, kde sa len veľmi ťažko dostane ľudská noha, kde všetko rastie divoko a pre nikoho. Tetmajer miluje "to nebo, na ktoré sa nikto nedíva", láka ho "svet bez jestvovania i smrti", kvety, ktoré nikto nekosí, voda, ktorú nikto nepije, vietor, ktorý nikomu nešumí. Jeho duch maže sa rozprestierať len v takej ríši. A hoci v Tatrách nachodí "spiacich rytierov", čakajúcich, až príde čas vyjsť von a oslobodiť vlasť, znamenajú Tatry preň vždy predobraz vyššieho sveta, po ktorom túži.

Po prekročení zenitu svojho žitia spomína si na jeho význam, na šťastie, na ktorom mal účasť. Vidí však, že nič, ani hodiny v náručí ženy, ani vavríny slávy to neboli, ale chvíle

prežité v Tatrách, rozhovory s vrchmi, táto príroda zaznačila

stopy šťastia v jeho duši. Vyznával všetkým:

kto nieczul tak na szezycie, jak ja, kto wraz ze mną jalk jĄ\ nie patrzyl w niebo ponad powiej ziemną:

ten nigdy podlej z siebie nie odtrącil gliny! (III, 98.)

Kto nemal v žití chvíle odhmotnenia sa a odvtelenia, pre toho život bol len horký, tragický a smutný. Kto nemohol sa duševne po,vzniesť nad všednosť, ten počul len slová a sám vyslovoval len slová. Nič sa tým neodchyľuje od života zveri, ťahá svoj údel ako zapriahnutý.

Co za los! nie byé nigdy s orlami pospolu!

Co za los! nie byé nigdy przy bogów objacie!...

U Tetmajera ten silný prúd v duši, nadchnutie pre Tatry vyvolala: jediná noc "w Wysznich Hagach". Jeho láska k Tatrám nikdy nepohasla, stále mohutnela a jej plameň vyrážal vždy silnejšími výbuchmi. V tuhe' dostať sa zo zaprášenej postali, z blata svetských krívd, z biedneho osudu pozdvihuje svoj zrak hore, k štítu, k voľnému vládcovi kraja, ku ktorému "nikdy nedoletí podlý, ničotný dych zeme". Blýskavicu, čo vládne nad štítmi, snaží sa získať do svojej moci, zasvietiť do temnoty a beznádeje. Volá po svetle blesku, aby mu svietil v duši a plápolal, aby ju hrial v noci a v zime, aby čistý oheň vanul k nemu z výšin, lebo tu dolu niet jasu, niet ohňa, to všetko sú len márne, nečisté vajatania.

Zadumajúc sa na štíte, povznáša svoj hymnus, ktorý je najvyšším dotykom záhady a odkrýva predtým neslýchané zákutia a tiene problémov (Na szczycie, II, 196-203). Tatry sa premieňajú na prestol, na ktorom sa rieši rozpor medzi nekonečnosťou a nemými zmenami v prírode na jednej strane a ľudským osudom na druhej.

Vo výškach čnejú ohromné kolosy žulových brál, pod nimi jazerá a nižšie svet, žitie, ľudská bieda, zástupy nešťastných a hŕstka pánov, ktorých však tiež ohrozuje množstvo nebezpečenstva, utrpenia a bôľov! Nad všetkým je utrpenie. A nemožno siahnuť rukou z tej výšky, chytiť kolobeh sveta, zmeniť jeho chod natoľko, aby jediná mohutná pieseň šťastia udrela k nebesiám, dotkla sa hviezd a zem plávala k nim v ohni, ako labuť na tichej hladine... Lebo či pieseň šťastia nikdy nezazneje? Či jej víťazný hlas nikdy sa nevmieša do nádhernej

melódie víchrov, morí a lesov? Či ľudské oči nikdy nebudú ako kvety usmiate? Či ľudská hruď nebude zbavená ťarchy osudu, či ľudské myšlienky nebudú ako oblaky voľne plávajúce, zanorené v záplave blanky tu a svetla? A ľudská duša; nebude horúca a žriedelná ako slnce, preniknutá jediným citom, aby rozžarovala a rozsvecovala teplom? Či navždy zostane priepasť medzi snom a medzi tým, čo človek má? Veľa ľudí už poukázalo na zlo žitia, mnohí už vyslovili v slovách bôľ človeka, a jednako nikto nestvoril dobro a šťastie'! Bude nám spomožené tým, keď filozofia a poézia celý okrsok, celú hĺbku zla postaví nám pred oči, ukáže celú biedu ľudského života, jeho závislosť od tajomnej vole, keď všetky žriedla i moci ľudské rozkúskuje na najmenšie čiastky? Či ľudstvo bude tým šťastnejšie a zlo menším? A ti, čo milujú ľudstvo, či nevedia, že táto ich láska je vlastne ničím?

Najstrašnejším pocitom nemoci ľudskej vôle je jej bezmocnosť pred hluchou silou tajomnej vole! Čímže je žitie ľudstva? Od tisícročí neustálym nazeraním do toho istého zrkadla a zvedavým hľadaním stále nových výrazov bôľu a pochyby! Aké šťastlivé sú hory a jazerá, že nemôžu nič myslieť, nič chcieť! Sú bezmocné, ale si to neuvedomujú. Žula sa rozpukáva, rozbíja ju hrom, jazerá zanikajú, zasypané lavínou, a' nič o tom nevedia. Zem sa od prvopočiatku stále rozvíja, ale nevie, čo bolo, nemá strach o to, čo bude. My však vieme všetko od našich predkov, že nič nás nečaká, iba strašná úbohosť a strach, čo sputnávajú ramená našej odvahy. Východiskom z bezmocnosti rozvahy a vedy je len šialenstvo a fantázia. Keď nazýva človek ženu - telo - anjelom, keď pre ideu zasväcuje žitie bez ľútosti a fantázia ho unáša k nekonečným svetom ideálu, vtedy môže byť šťastný. Ale to je abdikácia ducha, ktorý je jednako len najšľachetnejšou časťou nášho jestvovania, ale kto by sa' chcel vzniesť ponad svet a tam žiť, či nenarazí na iróniu osudu, ktorá striehne na každom mieste a v každej chvíli na človeka, aby ho zrazila opar k zemi? A potom nešťastím je pochybovanie.

Tylko kto slepo wierzy, polrafi isé naprzód,

zwyciťž, albo padnže, ale z r,aną w pžersžach,

jak rycerz... :lyé, to twoJ'zyé (JJ lworzyé, to wierzyé... Nže wierzyé, wątpžé: lepžej znžcestwžé ž przepasé!

(II, 198.) Z ohňa takýchto rozporov uniká a oslobodzuje sa básnik, odlučuje sa od sveta a zvolí si pre svoje dobrodružstvá "nekonečna priestranstvo" a "oceány večnosti", v ktorých hľadá rozuzlenie svojho osudu. Tratí sa v priestore, vo výškach, kde svetlo z prahmly vín plynie do nekonečna, kde radia sa i hynú útvary od slnca' sa odtrhujúce a znova sa k nemu vracajúce. Tam, kde vôkol hučí večný ruch, vidí večnú smrť a večné žitie, unášaný v blankyte nekonečnej sféry, plynie v živloch nadzemských tichý, neviditeľný. Pri ňom skláňa sa čas a z hviezd utvárajú sa nové hviezdy.

Takáto premena duchovných mohutností ozve sa v človeku zriedka a temer Nieto chvíľ, kedy by bola naozaj možné opustiť všetko všedné. To je len istý odblesk, istý tón, doznievajúci v duši, ako vytratený z "všeduše sveta vo všehmote sveta", ktorých zlomkom je duch človeka. Do úplného súladu "ticha, svetla a priestoru, v tie svaté domoviny ducha" nemožno vplynúť, pretože duch je spútaný telom, hmotou. Telesné puto síce dráždi, pobáda k odporu, k revolte, že duch sa vzpiera, vyletuje, objavuje a borí nové horizonty, ale naprázdno. Všade pred svetom, pred človekom, pred duchom je len mlčanie a mlčanie! Ostávajú len slová, márne, slabé slová a nevedno ani, prečo prišiel do toho všetkého Kristus a ukázal svoju strašlivú tvár, svoje vlasy ako z medi, oči ako z burácania a ústa plné mlčania, ktoré sú horšie ako ničiaci živel! Mlčí, nedáva odpovedi na otázky v tomto boji a v pochybách neodvetí.

Straszna Światłosci w błyskawic potopie!

Straszna Białosci na nieba blenkytach!

Straszliwa Gluszo wśród jenków zgrzytów!

Straszliwa Góro na chmurach i szczytach!

Straszna Kolumno wsród wieków i bytów!

Nekonečno je čímsi nadľudským, kde ľudskosť sa nevyzná, upadá, lebo nekonečno je protivou ľudskosti. V tomto sklamaní nepokojný a večne po novom túžiaci duch primkýna sa bližšie k lonu matky-prírody, čo stavia "bohu oltáre na horách, pustatinách a moriach a dymom vulkánov vysiela obetné okiadzanie", a v najužšom zväzku chce s ňou celkom splynúť, ba premeniť sa, stať sa „časťou šumov, čo sa chvejú v stromoch; čiastkou vlny, čo plynie v rieke; čiastkou hry slnca; na doline..." Až k nemu takému prídu bieli anjeli na rozhovory, nebude im odpovedať vzdychom bôľu, kliatbou, ani krikom, ale rečou stromov, čo v hájoch sa kolíšu. Ako súčiastka mohutnej prírody bude sa jej hymnou vznášať vyššie, roztrhávať uzdy až tam k zenitu, kde Boh sa díva na kolobeh života (II, 200-4).

Lyrická filozofia a poetická múdrosť je iba tónom polyfónie, ktorú Tetmajer tak vznešene vzniesol na takú výšku, že Tatry zostávajú dolu a ich štíty ako opustené body rozletu načrtajú sa v hukote harmónie, čo zneje v blankyte.

Tetmajer v poľskej poézii zavŕšil, najvyššie vystupňoval hymnus a zobrazenie Tatier. Po ňom v poľskej ako po Hviezdoslavovi v slovenskej poézii tému Tatier nikto viac nespracovával tak dôsledne, ani nie s toľkým zanietením a s toľkou problematikou. Niekoľko zmienok po tatranských spevoch Tetmajerových nemá tej silnej osudovosti, ani estetického vychutnávania! (E. Zegadlowicz), aspoň nie v novom a odlišnom od obrazov tvorby dávnej a nedávnej nami uvedenej.

Tento článok je odtlačený z jubilejného sborníka "Detvan 50 rokov v Prahe" (1882-1932), vydaného z príležitosti paťdesiatročného jubilea menovaného spolku.



 


Copyright © 2019 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.