MEČIAR, STANISLAV (1910-1971)

Slovenská literatúra - Literárna veda
Tlačiť

Literárny kritik a historik, univerzitný profesor, redaktor Slovenských pohľadov. Narodil sa v Prievidzi, študoval slovanskú a nemeckú filológiu v Bratislave, v Prahe a ako štipendista na univerzitách v Lipsku, Poznani, Varšave a Krakove. V rokoch 1940-1945 tajomník Matice slovenskej. V marci 1945 emigroval do Argentíny, žil a zomrel v Buenos Aires.

 


1. Tatry v slovenskej a poľskej poézii

Medzi Tatrami v slovenskej a Tatrami v poľskej poézii je zásadný rozdiel. Vyplýva už z významu, aký mali Tatry pre Slovákov a Poliakov, a potom z polohy a rázu, ako sú spojené s ostatnou pôdou Slovenska a Poľska. Tatry nad Slovenskom sú iba vyvrcholením toho postupného stúpania do vyššej polohy, ako to vystihol Hviezdoslav veršom: breh, vršok, bralo, hoľa, Tatier štít. Preto v nich vidia slovenskí básnici strážcov celého Slovenska, predobraz sily a trvácnosti národa, ktorý pod nimi žije. Vzhľadom na poľskú zem sú Tatry čímsi novým, zvláštnym a rozdielnym. Rovinu, nížinu obkolesuje karpatský múr a Tatry stoja nad Poľskom ako strmý komplex granitových pomedzníkov. Pre poľských básnikov znamenajú teda celkom nový svet, nie sú nerozlučne spojené s poľskou zemou, ako u Slovákov. Sú skôr krásnym prírodným zátiším, parkom a zväčša len estetickou zvláštnosťou, zapaľovačom duševných konfliktov a sú médiom čistých básnických a umeleckých nadchnutí. Národná tendencia prejavuje sa iba v tom, že do Tatier umiestňuje rytierov, čakajúcich na chvíľu, aby sa zobudili a pomohli oslobodiť poľskú zem.

Slovenským básnikom sú Tatry „matkou Slovenska a Slovanstva" upierajú k nim zraky v biede a zlých chvíľach národného života, vkladajú do nich vieru v budúcnosť, ktorá má svitnúť s ich pomocou.

Tatry majú pre Poľsko asi taký význam, ako Kaukaz pre Rusko. Kaukaz, ospievaný Puškinom, Lermontovom, Nadsonom a inými, má pre Rusa osobitné kúzlo. Na Kaukaze nejedna myseľ zapálila sa za krásno a dobro. A nie je to len náhoda, že Tolstoj svoju literárnu činnosť začal na Kaukaze. Kaukaz pozdravil i Adam Mickiewicz a v jeho básniach odzrkadľuje sa prvý bezprostredný dojem, akým vysoké horstvo účinkuje na obyvateľa roviny. Od údivu zatajuje sa mu dych, reč je neschopná vysloviť nával citu púhe: A! (Czatyrdah) prederie sa mu cez pery, a to vraví viac, ako celá báseň. Podobný je vzťah poľských básnikov k Tatrám. Tu však prichádza, v úvahu charakter hôr vôbec a ich pôsobenie na duševný prerod. V slovenskej i poľskej poézii je zaujímavý spoločný rys, že Tatry sú uznávané za arcidielo a sídlo Boha a pociťujú jeho blízkosť prostredníctvom hôr. A v jednej i v druhej poézii upína sa k Tatrám prometheizmus (Hviezdoslav, Kasprowicz, Tetmajer). Toto je zložka, ktorá sa hlbšie viaže so zástojom hôr, lebo už prometheizmus gréckeho typu je rodom z hôr. Predstava a obraznosť, ktorú vyvolávajú hory, bola kolískou mnohých náboženských predstáv. Len básnici náboženského typu sú schopní prepodobnení Prometheových. V horách zjavuje sa básnikom Boh so všetkými atribútmi konečnosti aj nekonečnosti. Tamhore človek, unesený na krídlach radosti, že prežíva svoju individualitu stretá sa nielen s Bohom, ale aj s trestom za svoju pýchu. Tam prekonáva človek mravný prerod (Z. Wasilewski). Jasne to badať na poézii slovenskej a ešte viacej u poľských básnikov, ktorí s väčšou duševnou kultúrou prichádzajú do styku s Tatrami, zatiaľ čo u Slovákov to bol viac prirodzený a čistý vzťah, z čoho vyplýva, že prometheovský odboj nebol taký zásadný a nekompromisný, ako u tamtých.

Pre kultúru obidvoch národov majú Tatry veľký význam, lebo v obidvoch hrali dôležitú úlohu. Slovenskí básnici, počnúc Kollárom a najmä štúrovskou družinou, v 40-tych rokoch minulého storočia ospevovali Tatry ako kolísku Slovanstva a Slovensko 19. storočia, končiac Hviezdoslavom, vidí v nich pevnosť národnej budúcnosti: tam je sídlo Boha, Tatra-mať miluje svoj ľud a Tatry svojou mohutnosťou upevňujú charakter a vytrvalosť v prenasledovaní. Bez nich nemožno si ani predstaviť slovenskú poéziu. V poľskej literatúre píše sa o Tatrách od počiatku 19. storočia; ale iba v 70.-80. rokoch preniká ich meno do obecenstva. Od Chalubinského, Witkiewicza a Asnyka Tatry osviežujú poľskú poéziu čerstvým prameňom. Vtedy do Tatier chodia ľudia od Baltu; z moravských rovín, z lesnatej Litvy; z bahnistých dolín pruských, ukrajinských stepí, z Podolia a nájdu sa pred celkom iným svetom. Natrafia na ľudskú rasu a svojskú kultúru, ktoré od prvého stretnutia udreli ich svojráznou odlišnosťou. Po bližšom poznaní odokrývali stále hlbšie a cennejšie prvky žitia Zem, nebo, voda, zver, rastlinstvo, ľudia a ich náhľady, ich život, všetko to silne účinkovalo a často ukázalo krajné protivy so životom v dolinách. Toto stretnutie sa dvoch rozdielnych elementov zanechalo hlboké stopy a zmenilo aj podtatranský svojráz, ale pritom mocne vplývalo aj na prichádzajúcich. Celkove sa tento príliv sústreďoval v Zakopanom a Tatry i Zakopané majú svoje významné miesto v histórii poľskej kultúry (St. Witkiewicz).

Slovenským básnikom stávajú sa Tatry časťou duševného sveta a národného osudu. Primkýnajú sa k nim a vyjadrujú svoje duševné útrapy pomocou úkazov prírody. Byron v Childe-Haroldovi podáva úchvatnú scénu Alp za búrky a užíva obrazov zo zúriacej prírody na vystihnutie svojho rozbúreného vnútra. Rezumuje, že hory, vlny, mračná sú časťou jeho bytnostI, ako on sám sa pokladá za ich čiastku. Podobný je pomer slovenských básnikov k Tatrám. Je v ňom dosť rétoriky a osobitného výkladu funkcie Tatier. Ide nám o zachytenie významnejších etáp vo vývoji slovenskej poézie o Tatrách, ktorá vyvrchoľuje aj pri tejto téme ako vôbec v Hviezdoslavovi. V poľskej poézii pôjde o syntetický výklad, o skratku a ostré videnie Tatier v básniach popredných milovníkov a vo vrcholnom zjave K. Tetmajerovi.I.

V slovenskej literatúre najstarší doklad o Tatrách nachodíme v Poezyach B. Tablica. Ale iba v jednom obraze pri rozlúčke priateľov, vydávajúcich sa na cestu (1,106), keď títo pri odchode dojatí sú smútkom, že opúšťajú svoje rodné doliny a už v diaľke, „kedy do modrého povetria vznesú sa Tatry", pozdvihujú k nebu ruky a za kričia ostatný raz zbohom zemi a zanechaným bratom. Ostatný výkrik ako by sa chcel zachytiť na štítoch a svietiť teplým kúzlom ako svetlý bod až do nedozernej vzdialenosti opustených zákutí. U Tablica sú to Tatry ako najvyššie horstvo nad slovenským krajom nemajú u nebo ešte jasného charakteru, chápe ich celkom zemepisne. Nemá ani prítulnejšieho vzťahu k prírode vôbec, tonúc v pseudoklasicistickej škole rétorických oslavných básní, nenašiel ani pre Tatry teplého tónu a výrazu.

Od Tablica poézia núka dva druhy básnického nazerania a hodnotenia Tatier. Prvé je Kollárovo a druhé je v tatranskej ideológii Hollého, Hurbana, štúrovských a poštúrovských básnikov.

Ján Kollár uznával Tatry za kolísku Slovanov, ale jeho pohľad je ďaleko od tých rojčivých apoteóz, ako ich temer po celé storočie vyspevovali slovenskí básnici. Jeho idea: Všeslovanstva hľadela k Tatrám (k Slovensku) ako k časti celej koncepcie, nie prvoradej časti. Iba v tom dáva Slovensko na prvé miesto, keď uznáva v Rozprave o vzájomnosti slovanskej, že „Tatranskí Slovania nemali dosiaľ skoro nič v literatúre vlastného a preto bol i prvými, ktorí svoje ruky pozdvihovali objať všetkých Slovanov". Slovenské nárečie uznával „v mluvnickom a zemepisnom ohľade za stred všetkých slovanských nárečí: lebo Tatry sú a zostanú kolískou všetkých Slovanov". Výslovne však a s dôrazom postavil sa proti „tatranskej patetike" štúrovcov a „polieval ju chladnou satirou". Bol proti „Tatrami hýbaniu, potriasaniu a burcovaniu", ako to až priveľmi robili štúrovskí básnici. Proti týmto vyslovil sa prudko, najmä proti ich temer fatalistickej úcte a zbožneniu Tatier a očakávaniu od nich spásy národa postavil reálnejší náhľad: „Od Tatier ako takých nečakajte spasenia a slávy nášho kmeňa a ľudu slovenského, ani od ich ohromnosti a nebotyčnosti. ... ony nám nepomôžu, jestli nie my im, napriek všetkému ... našincov o tom mudrovaniu a prorokovaniu. Videl som na vlastné oči tie najväčšie a najvyššie vrchy v Európe Apeniny, Alpy, Mont Blanc a videl som na nich a okolo nich často tie najmizernejšie, najslabšie, najnevzdelanejšie kmene." Výsmechom dokonca odbavoval „kľačanie (štúrovských básnikov) pred oltárom paromotrónnych Tatier, bohov a duchov ich zaklínanie..., aby pod slovenským práporom Tatry pretvorili na stredisko Slavianstva, Európy, zeme, slnečnej sústavy a všehomíra". Až poznáme celé a často umelé „tatrovanie" štúrovcov, uznáme, že tieto prísne slová boli v mnohom oprávnené, správne a osožné.

Ale veľmi dôležité je, že Kollár sa dotkol Tatier už umeleckým zrakom, narazil na ne krídlami svojho letu v lyrickom zanietení a dal im výraz aj v lyrickom prepodobnení. Možno povedať, že v slovenskej poézii Tatry umelecky zachytil prvý Kollár, ba platí to vôbec v lyrike o Tatrách teda bol prvý nielen v slovenskej poézii, ale dávno aj pred poľským umeleckým zvládnutím Tatier. Tatry, to je ako mať-Tatra, ktorá mu je raz útočiskom, kam beží nariekať, inokedy zdá sa mu hluchou a neprístupnou jeho spevu, ktorý sa odráža „od zdi Tatier... bez ohlasu". Vidí Tatry ako „hradbu chlumů, jejichž hlava zelená v oblaku se a hvězd cesty míchá" (Slávy dcera, Praha, 1862, Kober, str. 157). Má k Tatre takú silnú dôveru, že chce k hej preložiť „i hor slavských všelikost".

Majú preň Tatry aj hlbšie kúzlo a vzácnejšie porozumenie. Kráľovstvo Slávie rozkladá „od Uralu Tatrám na temeno". V osobnom poznaní prvá radosť mu skynula v Tatrách, tam ju pocítil po prvý raz, keď zazrel „zrumenenú žiaru Tatier", a toto prírodné kúzlo rozochvelo jeho bohaté citové vnútro. Krásny je umelecky hlboký účinný obraz, opisujúci východ slnka nad Tatrami:

Těžko zřiti ovšem, když se v krásy

zlaté na Tatrách den obléká,

um se tu v cit, tělo člověka

v peruť mění, na ach! jeho hlasy. (18)

Výrazom akéhosi nevysloviteľná prírodnej krásy a mohutnosti celkom sa podobá Mickiewiczowmu a!, ktoré vyjadruje celý rad dojmov á ohromujúci prvý pohľad na Kaukaz v sonetoch krymských (Czatyrdah).

Vo vyjadrovaní milostného nepokoja a útrap siaha k Tatrám ako k dôraznému prirovnaniu, pretože iba ich veľkosť možno porovnávať s mukami jeho srdca, ich trvácnosť s trvácnosťou jeho lásky. Keď má vysloviť ťažkosti svojej tvorby, použije porovnanie, že ospevoval radšej úžasy Tatier ako lásku. Alebo keď má vystihnúť trpkosť svojich dní a beznádejný údel túhy po milenke, usudzuje, že

v Tatrách zlata více nezraje

co mé oko, ztrátu pykaje,

každičký slz večer navylévá. (189)

Milenke svoju vernosť najlepšie dosvedčí a dokáže tým, keď povie, že skôr stromy na Tatrách prestanú sa rozvíjať, ako by sa mala stať, aby on na ňu zabudol. V tomto nadraďovaní ľudského vnútra, jeho búrok, útrap, premien nad zjavy a búrky prírody je poznanie, že vnútro človeka ovládajú silnejšie mohutnosti, ktoré prevyšujú silu prírodných úkazov to Kollár temer celé storočie pred Tetmajerom uzákonil v poézii slovenskej.

V tomto umeleckom zvládnutí stojí Kollár, žiaľbohu, osamote a nikto takýmto tónom v jeho stopách nepostúpil. Nebolo tu básnika takého horúceho vnútra, ktorý by bol vedome a sústavne pokračoval a obohatil toto dedičstvo. Nechýbajú síce ani u štúrovských básnikov vrelé a umelecké tóny v poézii o Tatrách, ale viacej len príležitostne a fragmentárne, nenájdeme medzi nimi ľahko básnika veľkorysejšieho, hoci Kuzmány, Chalupka, Janko Kráľ majú v tejto poézii dôležité miesto.

Po Slávy dcére v poézii iba nadšené slová a dosť doktrinárske náhľady zastupovali poetický prejav. A práve slovenská ideologická podstata stvorila obraz Tatier svojím hodnotením sub specie slovanského predurčenia.

Ján Hollý už pred Hurbanom zdôraznil základ onoho národného vlastníctva, že Slovensko a Tatry sú kolískou Slovanstva. Básnické výroky v tomto znamení vedú celé pokolenia poetov. Hollý to zbásnil tak, že z prvotného svojho sídla z Indie Slovania pre morskú povodeň a preľudnenie museli sa vysťahovať. Osadiac sa najsamprv u Boristena, nárazom surových národov od Čierneho mora musia sa pobrať ďalej, dôjdu až pod Tatry a tu pod nimi osadia sa medzi Tisou a Dunajom. Hollý označuje Slovensko ako Tatransko (Slováci-Tatranci) teda v básnickej reči splývajú mu v jedno Slovensko a Tatry, ktoré stávajú sa mu predobrazom všetkého.

Vo Svätoplukovi podáva majstrovský opis Tatier od chvíľky, kedy zachycuje príchod Slovanov „a pod prázdné s rodinú svú Tatry doťáhli", kreslí prírodnú scenériu, vrchovce (Triglav, Kriváň, Babia hora), určuje sídlo božstva, vy toky riek a od tohoto predstavenia osobuje Tatrám zvrchovanú moc nad kmeňmi slovanskými, lebo v Slávovi vyhlasuje, že dokiaľ Váh bude tiecť a dokiaľ stáť budú na svojom základe veliké Tatry, nikdy tak slávné a památné nezhyne méno". Patronát Tatier nad Slovanmi zdôrazňuje aj v Žalospevoch, keď vraví o Konštantinovi a Metodovi, že vyprosení z Carihradu „sem Tatri došli učiť" (I, 88) teda nie Slovákov či Slovanov, ale Tatry, ako by to bol pojem nadradený a spontánne prijatý i zrozumiteľný.

U Hollého vôbec nenájdeme lyrických jemnejších výrazov o Tatrách. Jeho citové silnejšie partie sú kvílením nad osudom Slovanov. Kvílenia tieto vkladá do úst Matky Slávy, ktorá „tam hle nad ohromnú, jako mój zrak spatruje Tatrú na staveném v modrej obloze mračně sedí" (II.) a raz hrdá, že podarených synkov pod Tatrami dala na svet a chváli svoje sídlo Tatry („národu mého prvá Tatry kolíska boli", II.), inokedy zasa v plači nad odrodilými synmi rúca na nich obžalobu a hrozbu i ľútosť, že lepšie by bolo bývalo pri príchode na svet im „krk vykrútiť aneb kosti na Tatru pribiť" (V.). Tatry, ako vyššia moc nad slovanskými zemami, roznášajú tieto sťažnosti na široko-ďaleko, zväčšujúc ozvenu svojou mohutnosťou. [Tatry kolem trúchlé trúchlý roznášely ohlas; les lesu odpovedal, dol dolu, kopcu kopec. (V.)]

„Nariekanie Rastislavovo", Matkou Slávou tlmočené, rozširuje toto sklamanie, lebo v žiali odvracia sa od „krajiny Tatrancov" i od Tatier, ktoré nič mu neznamenajú, hoci sú ohromné ale sú temné, ležia v tme aj s pokolením v nich bývajúcim. V tomto už Hollý načrtol myšlienku, že je rozdiel a či priepasť medzi tým majestátom Tatier a životom ľudu pod ich úpätím žijúceho, čo rozšírené nachodíme u štúrovcov, najmä u Hurbana. Hollý Tatrám nedáva ani básnického okrášlenia menuje ich len „radem pnúce sa do hvezdnej oblohy Tatry" mimo citovaných dokladov uvádza Tatry na prirovnanie s odbojnosťou a neústupnosťou bojovníkov a či naopak, keď v Cyrilo-Methodiáde vraví o nich, že „neústúpia, ako hrozné skalisko na Tatrách". Ale už tento doklad svedčí o tom, že Hollý čo aj nedefinoval, aspoň tušil a naznačil spolupatričnosť, ba akúsi závislosť, vplyv prírody, leda v tomto prípade odraz húževnatosti prírody v húževnatosti jej obyvateľa človeka, čiže vycítil jednotu Tatier a slovenskej duše. V tom zasa Šťúrova škola tieto intencie rozviedla a vypracovala.

V tematike Tatier ťažko je kutať po tom, či a kde odrazil sa vplyv Hollého v poézii a na tomto mieste bude dôležité len to, že nejedna rozšírená formula tatranskej koncepcie nachodí sa už v Hollom. Či tu bol vplyv priamy a či časová konklúzia tých istých problémov v jednej rezultante nie je ani dôležité rozstrihovať. Vtedy, keď Hollý tvoril svoju poéziu, iní zároveň s ním tvorili svoje ideály a idoly národné a! len vo veľmi prezieravých prvkoch možno poukázať na spoločný základ. Látka to robí sama za seba a doklady usvedčujú svojich tvorcov.

Po Hollom slovenská poézia až do Hviezdoslava nasiakla tatranskou ideológiou natoľko, že možno vravieť o akejsi „tatrológii" slovenských básnikov školy štúrovskej i poštúrovskej leda pred polovicou 19. storočia a po nej ako sa v poľskej poézii, pravda, najmä v lyrike na konci 19. a počiatkom 20. storočia hovorí o „tatromanii". No obidva termíny, tatrologia a tatromania, sú ďaleké od spoločného významného základu.

Slovenskí básnici milovali Tatry, ako ich nikto nemiloval, ani viac nebude a tak, ako nikto nikdy žiadne hory nemiloval. Pre nich boli Tatry božstvom, oltárom, boli uzlom všetkých túh i žiadostí, modlitieb i zaklínaní, útočišťom i východiskom. Boli jadrom ich poézie a spolu s ideou národnou a s ideou, že Slováci a Slovensko zastávajú celú Sláviu a budúcnosť, ktorú utajujú vo svojom Ione, dodávali slovenskému národu odvahu a vytrvalosť čeliť maďarskému náporu. Bez tejto viery a idey dosvedčuje A. Denis (Slováci, 155) ťažko by sa bolo mohlo stať to, čo je dnes. Naši básnici poznali Tatry z autopsie. Poznal ich Hollý, Kollár, Hurban, Ľ. Štúr, Kuzmány, Chalupka, Kráľ, Botto, Nosák, S. Hroboň, P. Z. Hostinský, i K. Štúr, A. H. Škultéty, Matúška, Žello, Sládkovič, Vajanský, Hviezdoslav a potom aj tie básne, čo v časopisoch nachodíme od menej významných autorov tej doby (J. Jančo, Miloslava, D. Maróthy, Divinkov-Svedernický, J. Slota, Dumný, Francisci-Rimavský a iní) svedčia o blízkom pomere, o poznaní a láske vrelej a nadšenej. Ako hlboko držal sa v dušiach symbol Tatier v mládeži štúrovskej možno vyvodzovať i z toho, že aj terajšia slovenská hymna, ktorá vznikla v štúrovských časoch, začína sa slovami o Tatrách.

Podstatné prvky štúrovských básnických skratiek o Tatrách zhrnul vo filozofickej forme J. M. Hurban, a to prvky vnútornej formácie i vonkajšiu tvárnosť najkrajších hôr v strednej Európe, ba podľa niektorých všetkých európskych horstiev. Pred Hurbanovou úvahou poznáme krátke ocenenie vonkajších Tatier ako horstva karpatského, ktorého rozloha sa ustaľuje od hranice moravských Slovanov a Maďarov, odkiaľ v dĺžke 200 míľ ťahajú sa Tatry, najdlhšie európske, hoci nie ani nie najpamätnejšie hory (pohoria), najprv len ako vŕšky , potom ako hory, konečne ako hole a večným snehom pokryté vrchy skál, Moravu, Sliezsko, Poľsko a Uhorsko deliace a stále na východ bežiace, až zrazu chýlia sa k poludniu a sú hranicou uhorskej zeme proti Sedmihradsku (Tatranka I, 3, str. 53). Oveľa neskoršie vychádzajú úvahy D. Štúra o geologicko-geografickej povahe Slovenska, kde sa Tatry symbolizujú, že vysielajúc rieky, nimi ako mohutnými ramenami časť Slovenska v náručí svojom vznešenom objímajú" (Sokol 1862). O pôvode mena Tatra dozvedáme sa tu, že náš ľud menom Tatrou pomenoval najzreteľnejšiu masu slovenských holí. Hranicu „ohromných a velikánskych Tatier" vedie D. Štúr až na východ, do doliny Popradu, kam spadajú veľmi strmo.

J. M. Hurban, jeden z najdôležitejších činiteľov 19. veku, zúčastnený na každej národnej práci, najmä ako redaktor „Nitry", dával popudy národnému snaženiu a bol slovenskému duchu svojej doby najbližší. Preto o Tatrách, ako o idole svojich básnických rovesníkov, povedal slová najpovolanejšie a dal im pečať zmýšľania generácie. Zhrňuje v tomto obore snahu nielen prítomnosti, ale aj nedávnej etapy, ba z výsledkov predchodcov vyvodzuje nové premisy a prenáša isté hranice na ďalšie rázdelie pomocou ich závažnosti. Že aj Hollého myšlienky prepodobňuje a povyšuje, svedčí aj to, že ho sám cituje.

Na dvoch miestach Hurban predstavil svoje názory o Tatrách a ich zástoji v slovenskom živote i v Slovanstve: v „Prítomnosti a Obrazoch zo života tatranskieho" (Nitra II.) a v článku „Slovensko a jeho život literární" (Slov. Pohľ. I.). V Prítomnosti a Obrazoch v rozhovore Vladimíra, s učiteľom rozvinul sa páví chvost štúrovských nadchnutí a rojčenia nacionálneho s vyšším posvätením a s pečaťou doby. Druhý článok sa prvým doplňuje, ale prvý je viac reflexívny, druhý viac opisuje a vývody obidvoch možno zhrnúť v sústavu, ktorá je i časovo ohraničená, lebo obidva články vznikli temer v tej istej chvíli, takže názory si neodporujú, ani vývojová dištanc nie je patrná, čo dokazuje, že Hurban už v prvom náčrtku podával doklady a vývody vykryštalizované, jasné, pretvorené širokou filozofickou základňou a ustálené v platnosti. V mnohom podaný je subjektívny náhľad, ale jeho odzrkadlenie vrhá reflex časovej charakteristiky.

Ako aj iní básnici svedčia, pri zblížení sa s Tatrami, pri pohľade na Slovensko, na „túto svätú zem otcov našich, na tieto sväté oltáre kráľovských Tatier obživí sa duša (človeka), v poklade tom leží večne čerstvá sila silu rodiaca. Sú to tu na Slovensku zakliate zámky svätých, vnútorných, duše slovenskej svetov" (Slov. Pohľ. I, 19). Pri pohľade na Slovensko duša sa vzkriesi zo sna, duch sa vznesie, ak bol v nízkosti. Hocikto by sa tešil večne pohľadom na Tatry, ale my, súc synmi nešťastného národa, ktorý ešte iba hľadá svojho odklínača, „hlivejúc vo snách mŕtvoly a slúžiac Bohom aj rodom cudzím k večnému svojmu zármutku, nesmieme ani len na chvíľu hľadať svojej rozkoše" (ib.).

„Tatry sú skamenelá, v tvrdej hmote vtelená idea Slovenska; lebo tá velebnosť, moc, sila, to ozornuo, to veličiznuo zrutno, ktoruo hľadí na Teba, kriesi v duchu slovenskom temný akýsi cit velikého povolania" (ib). Z tohoto stanoviska opisuje ozrutný výzor Tatier, ako sa javia od slovenskej strany a od „zeme krásnej horúcich Poljakou" a dojem pohľadu „na tieto sokorce ozorné, nad sokorcami ozornými sa víťazne vypínajúce, naplní tvoju dušu velikosťou, srdce preleje citom búrnym, velikým, temným, ale silným a činným" (ib). Pri takomto nadšení nad zjavom, „kde príroda utváraňia svojho prvé šľapaje zanechala, v tých našich Tatrách tajemných zjaveňia mnohé v novšom čase prostávajú a zachádzajú; jako by sa čosi naozaj zjaviť chcelo ale zasa zapadlo, nemohúc kôru svojho zroďenia sa prelomiť ." (Nitra, II. 49.) Ešte by sa, z Tatier nemohli vypriasť romány a drámy, lebo čosi sa len chce zjaviť, čo by mohlo niečo podobného vyvolať a doniesť. Zvláštnym je a zaráža Hurbana to nadovšetko, že duch týchto mohutných a silných hôr, ktoré sú výtokom všetkej sily a vznešenosti prírody (II, 63), nenašiel v tomto kraji svojho tlmočníka, ba táto príroda, z ktorej toľký ozrutný svet vznikal, priamo kričí na človeka, aby ako jej syn ju vyjadril, vyspieval, vyslovil, na svetlo vyniesol z priepadlísk a temnoty, aby ti, čo v Dej bývajú, boli duchom to, čo ona je sama v sebe a aby boli v histórii to, čo ona je v prírode (I, 65).

Človek sa musí zhroziť, keď si pomyslí, čo by bolo, keby tento ľud, toto plemeno pod tými horami bývajúce vyšlo z karát, z pálenky, chleba, hnusoty telesnej, z toho zvieracieho živorenia, v akom dosiaľ hnilo a mala byť duchom svetu duchovného tým, čím je táto príroda svetu dočasnému. Srdce na desatoro preráža skúsenosť, že táto naša príroda je ešte nepreniknutá ľudským duchom a myšlienkou. Co len robil tento ľud od toľkých nesmiernych stáročí, keď nie je ešte ničím viac, ako tieto mŕtve hliny, hrady a skaly, kamene a zvery, čo sem a ta blúdia? Jesenný smútok Tatier tak sa človeka dotýka, ako žiaľ uväznenej myšlienky, ktorá by rada von z týchto skál, ale nemôže, pretože lúdia skameneli, skameneli ti, ktorí by predovšetkým a najlepšie mali poznať moc svojho ustanovenia a to, čo len možno vytvoriť, vyviesť z týchto dumných, šedivých, skalných a zlatých Tatier. Až na zblaznenie to privádza, že sme my ako my nič a naše Tatry sú nesmierne mnoho v kráľovstve prírody. Naša povedomosť je neprimeraná k tejto obrovskej moci a sile Tatier (Nitra II, 65-66) .

Tento prísny súd a či odsudok mohol vysloviť duch taký povznesený a ideálny svojmu národu otvorene, hoci nie bez trpkosti a takýto súd je dôležitý aj tým, že dáva svedectvo hodnoty vodcov slovenského národa, ktorí vedeli odhadnúť hodnotu toho, za dobro ktorého šli do práce s toľkou láskou. Svedčí to aj o tom, že vodcovia národa nehladkali ho len, ako by sa zdalo, ale práve najväčší z nich vyslovili sa o ňom prísne, ba temer záporne, čo v Poľskú urobili napr.: Mickiewicz, Slowacki, Žeromski a iní, u nás okrem Hurbana i Hviezdoslav, Krasko, Lajčiak aby národ upamätali a priviedli na pravú cestu, ktorá musí viesť vyššie od denného života a potrieb.

U Slovákov to bola vždy nejaká idea, konštantná a upätá na niekoho a či niečo, ktorá dodávala odvahy a sily k borbe a hýbaniu sa. Nevedeli sa nikdy vo veciach duchovných a v zápolení umeleckom a kultúrnom vôbec uspokojiť obmedzenou, zemitou požiadavkou a ňou sa riadiť. Bolo im treba akéhosi metafyzického vanu alebo myšlienkovej opory, ktorá často bola nereálna, aby vzniklo významnejšie hnutie. A že Tatry pútali tak plne, nebolo to od počiatku len mohutné horstvo, ale básnici upínali k nemu istú hodnotu (tu všeslovanskú kolísku) , aby svojím vlastným svetom ducha pohli. Sami sa k tej hodnote stavali najbližšie, sebe osobovali prvenstvo, zvrchovanú pravdu a utajenú moc. Aj Tatry si vysvetľovali tak, že vrstvami svojich žul šikmo od východu na západ sa skláňajú ako akýsi veľký čln, ktorý sa zdá prekračovať jedným bokom, a to síce k poludňajšej strane na dokaz, že sa Tatry ozaj len nám Slovákom klonia. je to Noeho koráb, na ktorý sa v rozličných potopách Slovania od juhu a od západu „ljepali" a ratovali a z ktorého v najčasnejších dobách aj holubica vyletela a s radosťou doniesla peruť plnú vône slovenskej (slovanskej) vzájomnosti (Sl. Pohľ. I, 20).

No štúrovci neostávali len na tejto vonkajšej stránke, vždy odhadovali a určovali odraz ducha prírody v duchovnom utvárnení Slovákov, ich prednosti i vady vysvetľovali z úkazov tatranskej prírody. Podľa ich súdu príroda dala slovenskej obrazotvornosti bohaté vzory, divadlá, aby na nich vypestovali a vyostrili obrazy vlastnej mysle. Hlboké Demänovské a Agtelecké jaskyne, fantastické doliny (Prosiecka, Súľovská, Vrátila, a pod.) začarovávajú myseľ Slováka svojimi svobodnými útvarmi a obrazmi (ib. 21).

Z tejto závislosti a z akejsi bytostnej spolupatričnosti s duchom prírody chceli vychádzať v kriesení a zdokonaľovaní národného života, chceli povznášať z úzkosti a tak ako je duch Slováka presiaknutý tou kôrou života prírody, príroda podobne zaujatá, obsadená je tým duchom, hoci nie ešte tou zložkou duchovnou, lebo tou sa Slovák dosiaľ nevedel povzniesť, ale zostáva mu to za úlohu, a je to jediná podmienka, aby v budúcnosti z nebo niečo bolo - t. j. svoju prírodu preniknúť, podmaniť si ju, priraziť na ňu štemple svojho ducha, prekrižovať ju priemyslom a osláviť povedomosťou (ib. 21).

Duchovný vzájomný vzťah slovenskej prírody s dušou Slovákov chápali veľmi dôsledne, až priveľmi dôsledne. Verili, že tatranská príroda Slováka mocne zasahuje, vtláčajúc sa na jeho ducha so všetkou svojou rozmanitosťou. Slovák je jej živý odblesk, opravdivý ohlas tých tajných v hmote tatranskej ukrytých hlasov. On je aj v mravnom a duchovnom ohľade vysoko k nebu sa vznášajúci Kriváň, on je hlboká Terchovská dolina. Raz je tvrdý ako tatranská žula a zrazený v sebe („takí pedant zakrňalí"), inokedy zas ľahký ako krásne, von do sveta vybiehajúce Považie, často ľahkomyseľný švihák a sveták „ťalafaktujúci" so svetom. Hneď je fantastický ako fantastické výtvory súľovských, vratnianskych a prosieckych pieskovcov a pohybujúci sa v maľovanej ríši obrazotvorného sveta, hneď je zas hlboko temný, zádumčivý a mrzutý ako posmuhlé priehlbiny Agteleckej a Demänovskej jaskyne: rozspieva sa so slávikmi porozletovanými po javoroch, rozdumá sa s tatranskými sokolmi, je ako títo vyletujúci či už z javora na kríčky a či so sosien a dubov k slnku živej obrazotvornosti. Keď sa napije Slovák z kéresa, mysli a vraví váhavo; ale keď omáča ústa v krištáľových prameňoch Váhu, v perliacich sa stokách a studienkach tatranských zvoní jeho hlas dolinou a jeho pieseň, to je živa reč prírody a jeho reč je spev života, zvŕta sa na päte a tancuje u zeme a nevie sa dosť navyzhovárať (ib. 21).

Slováka si nemožno bez Tatier ani predstaviť. Jemu sú Tatry životom, sú mu večným spojivom jeho života so svetom. Bez nich je Slovák to, čo ryba bez vody. Na dokaz toho uvádza Hurban fakt, že každoročne vracajú sa vysťahovalci do svojej „skúpej a chudobnej, ale silnej a zdravej" vlasti pod Tatrami, lebo so Slovákom ide jeho Tatra sťa tôňa s človekom (ib. 21). Vo všetkých bájach a povestiach slovenských žije Tatra ako večný Anjel Zmierca. (Z tohoto možno vysvetliť harmonické zakončenie každého ideového i životného rozporu v slovenskej poézii.) Lebo veď i v samom kresťanskom modlitebníctve vie Slovák osláviť svoju prírodu. V modlitbe Slovák svoju vrúcnosť k Bohu a patričnosť v jeho blízkosť zvyšuje myšlienkou na Tatry a [tak sa spojujú dve ríše duchov, tá zakliata, kde sú duchovia stuhnutí s tou živou, kde je povedomie jasné, kde kraľuje opravdivý život. A v tom leží sila slovenskej nábožnosti (ib. 21).

Túto slovenskú nábožnosť aplikuje Hurban na Slovanstvo vábec, uvádza to do súvislosti s budúcim poslaním slovanských národov. Ako vychádzajúce slnko osvecuje najprv len ľadové štíty Tatier, potom skaliská, potom stromy a len potom strechy domov tak i budúcnosť ľudského pokolenia osvecuje najprv tie národy, ktoré sú najmladšie a majú v Dej žiť. Západné národy nie sú už povolané viesť a, preto u nich náboženstvo upáda. Slovania sú najpobožnejší a preto budúcnosť ľudského pokolenia ich najviac osvecuje a majú byť svetu teraz tým, čo sú tatranské vrchovce iným vrškom a horám tatranským (Nitra II, 61-62).

Ani čo by protikladom toho prísneho odsudku plemena pod Tatrami na tomto mieste pozdvihuje Hurban vysokú cenu a úroveň ducha vrodeného, nepoškvrneného, sviežeho ako po stvorení, ktorý kultúrou ešte len začína dosahovať výšky vzdelanosti v ľudskej spoločnosti. Lebo veď kto si uvedomí a kto videl všetky krásy Tatier čo len raz, musí si vedieť t. j: vysvetliť hlbokú pobožnosť Slovákova vie si predstaviť, aký to môže byť ľud, ktorý je odkolembaný takouto hudbou prírody ,a takýmito obrazmi vznešenosti (Slov. Pohľ. 1,22). A že duch v Tatrách pôvodom preráža už tú hrubú kôru a predstavuje sa svetu v svojej veľkosti a zvláštnosti možno poznať v Slávy dcére, v Starožitnostiach, v básniach Hollého, v našich národných spievankách. Čože sú tlelo diela iného ako myšlienky týchto Tatier, duch týchto diel ako ten čistý, zosobnený myšlienkou, stelesnený spevom duch Tatier. Ako v Slovanstve je len jedno tatranské horstvo, tak v celom Slovanstve je len jeden Kollár, len jeden Šafárik. To je taká pravda, ako že slnko svieti. Nech to kto chce, ako chce naťahuje, je to laik, a že je to takto nie je náhoda, ani nejaká osudná príhoda.. To tečie z večného života sveta, v ktorom je i naše Tatransko. Kam to až vyletel Kollár, tomu porozumie len ten, kto šľakom myšlienky kráčajúc vyjde hore na slnečné vrchovce Tatier nebo dosahujúcich a vo večných ríšach jasného neba a v nekonečnosť rozliatej oblohy nebeskej svoj zrak topí a tam vidí vešteckým duchom napísané všetko, čo bolo a byť má v národe našom. Kam to zostúpil Šafárik, tento veľký šafár tajomství starých vekov, tomu porozumie len ten, kto zostúpi duchom Kollárovým rozohriaty do tatranských dolín. V týchto hlbokostiach vysokých a vysokostiach hlbokých uvidí v hrubosti prácu Šafárikovu, alebo lepšie, túto hrubosť hlbokosti a prevedenej hlbokej dokonalosti vidí zmyšlienkovatenú, k svojej pravdivosti a jasnosti vyspýtanú v prácach a dielach Šafárikových. Tu bolo treba tatranských výšok a orlích letov, tu bol o treba neprehľadných hĺbok a železnej sebavedomosti a trpezlivosti (Nitra II, 66-68).

Správne však poznamenal a rozsúdil už Hurban, že príroda nie je všetko, lebo tu musí duch obživovať hory a len ich predobrazom sveta vonkajšieho vo svete vnútornom má si vytýčiť tým vyššie ciele a ideály. Teda tá vzácnosť a mohutnosť prírody má byť akousi métou závodenia. Hoci uznáva, že naše Tatry a ich plemeno budú svetu spolu to, čo najslávnejšieho sa len maže myslieť, jednako uznáva aj to, že také rozbrázdenie prírody, rozdelenie na zákutia, vrškami a dolinami od sveta oddialené, kam nemôže vniknúť silnejší, sústredenejší a, produktívnejší život a ruch, ani mestečko v takom odľahlom položení nemôže sa stať centrom, no ani nepriateľ vraj nemôže tak rýchlo a pohodlne vniknúť a preto platí pieseň:

Hej, vy naše Tatry,

vy ste naše hrady,

od vekou Slovákov

mávaly ste rady

Ale je pravda, že kultúra ťažšie vniká na takéto miesta, ako správne Kollár poznamenal. No na druhej strane ich prednosťou je, že takéto uzavreté kraje môžu dávať, podľa slov filozofa, silné impulzy, vyvierajú tam, vyrážajú výstupky síl, hoci predsavzaté plány na, takejto zemi nemožno vykonať. To značí však zároveň, že cudzinci niekedy v takomto zvláštnom kraji nemôžu uplatniť svoju nadvládu a pretvoriť ľud, lebo húževnatosť kraja všetkými koreňmi bytostne púta človeka a len jeho rukám podáva a zveruje svoje bohatstvo.

Toto boli náhľady mužného Hurbana v prvom rozbehu jeho literárnej tvorby i úspechu. Zásadne boli kodifikované aj v rokoch nasledujúcich a v ďalších jeho prácach, ba stali sa akousi legitimáciou, boli všeobecne prijaté a dokumentárne ešte i r. 60-ho. Sám Hurban, ktorý popri Slovensku mal na mysli Slovanstvo a, preto definoval vždy svoje výroky zo širšieho hľadiska, lebo zatým, čo r. 1846 písal o Tatrách „prešťastnje Tatri vi srjedok Slávie", Nitra III, 181), že ďalekí duchovia Tatier budúcnosti vyslali predkom úkazy vrúcnosti, podal r.1862 Rozdelenie úlohy slávskej" skratkou:

Mysli Tatra, Ural jedná, vstáva Krkonoš, hriech

Visla pyká, s Baltom Adria pomstu hučí (Sokol I, 93).

Myšlienku, ducha, ktorý je hýbadlom, regulatívom života, prisúdil Tatrám. V národnej práci ľutoval odchod, smrť každého pracovníka, ktorý mu bol „zeleným listom lipy slovanskej na Tatrách" (Nitra VII). Hájil do konca života postať, ktorú zaujal na začiatku. Veď musel sa dožiť aj výroku „niet slovenského národa", na ktorý reagoval svojím prorockým slovom o veky pretvárajúcej moci poslania slovenského národa: Slovenský národ je praobyvateľ kráľovských Tatier. My sme tu pod Karpatami od nepamäti. História nás tu nachodí od najdávnejších dôb. Požehnanie božie je s týmto národom, hoci aj osudy božie zjavovali sa na ňom (Nitra VI, 397).

Ku koncu svojho života, keď už mrak zanášal sa stále nižšie nad národom a životné dielo malo sa stratiť v priepasti cudzej samovôle, Hurban sťaby svoju labutiu pieseň zanechal báseň „Uplakaná tvář", svojho druhu najkrajšie slohy, čo o Tatrách boli napísané za celé desaťročia tým viac, že ich zakončenie vyznieva pointou až nadľudský mocnou. Tu vycítil Hurban básnickým zrakom a hĺbkou to, čo inde filozofickým vývodom zachycoval a celá tá beznádejnosť slovenskej hrudy a jej ľudu v melancholickom rytme jeho básne dostáva prenikavý výraz. Tá večná premena, že

slunce zapadá a zase vycházi
po Tater sličných uplakané tváři!

nesie slovenskému srdcu len žiaľ nad tým, že slovenská zem prechádza v cudzie, nepovolané ruky, že cudzie živly, chrústy, pandravy sa rozšírili a ti, čo by mali byť zvestovateľmi života večného vžili sa v kôru menlivej časnosti, necítia v duši ducha svojho národa, ich hruď kde srdce bije je preľaknutá, len kde-tu smelšie sa ozve niekto, no nedokáže nič a bezradne sa opakuje len „děj lichých metamorphos". Obdivovať treba silu viery, keď básnik tu končí veršami plnými nádeje a viery:

Vyjasni se zas Tater sličných tváře

a nevyhyne víc ta lauč ze země,
když opět vstanou z rumů svých oltáře
a bohatýrské vyjde z hlubin plémě. (Nitra VI.)

Po Hurbanovi mnohí básnici zaujímali sa o Tatry. Nie je však možné presne označiť fázu vývojových formulí, lebo sa uberá celkove podľa definícií Hurbanových. V slovách, obrazoch a videniach jednotlivých básnikov nech je viditeľný vývoj v nazeraní a stvárňovaní Tatier.

Všeobecne však treba ešte pripojiť dokumenty, ktoré doplňujú a potvrdzujú výklad a vývody Hurbanove, a to v časovom rozpätí až do 80. rokov. Hurbanovu mienku, že slovenské plemeno len pred obrazom tatranských výšin môže, má svoj biedny svet rozšíriť, potvrdzuje Janka Rimavský, vyvodzujúc, že v slovenských Tatrách, tam, kde sa im už na v silné plecia nebo opiera a Tatry svojimi končiarmi hore, vyššie a vyššie sa vypínajú, ako by tam v nebi chceli vyčítať božie tajomstvá čím ukazujú svojmu plemenu, že len povýšením sa nad nízku každodennosť a večným pozeraním do neba nekonečných božích tajomstiev sa ich piesne uskutočnia (Nitra II, 293). D. Miloslav Dumný tlmočí, že pohľadom na v tie čarovné, stoleté Tatry uteší sa duša človeka a pohľadom na tie ich doliny zachveje sa mu srdce. Ale pohľadom na ten dobrý lúď v nich bývajúci rozraduje i rozsmúti sa jeho duch (Nitra VI, 217). Jozef Scheffel natoľko je pripútaný k Tatrám, k tomuto „zemskému raju, nám Slovákom Kristom za bydlisko vykázanému", že keby ho hoci diabol prišiel pokúšať ako Krista a povedal mu, že všetko vôkol mu dá, až sa mu pokloní a zabudne na svoj krížom okrášlený kraj vedel by mu s Kristom vzdorovať, vyšiel by na Tatry kľačať sa svojmu Bohu (Nitra VII, 43-44).

S Tatrami uvádza sa do súvislosti aj ústredný význam slovenčiny, lebo slovenská reč je stredom všetkých slovanských nárečí, ako sú Tatry stredom slovanských národov (Sokol 1862). Datuje sa to od J. M. Hodžu, ktorý uznával Tatry za slovanský jazykový stred (Větín 27). P. Z. Hostinský zmieňuje sa o spasení, ktoré nám otvorí tajomstvá slovanského slova, ktoré bolo na počiatku v Tatrách a ktoré slovo sú Tatry (Orol Tatr. II, 483), a Ján Belskydov opakuje výrok Kollárov o zástoji tatranských Slovákoch v slovanskej vzájomnosti a verí, že naše nárečie stojí v gramatickom a geografickom ohľade v stredisku všetkých slovanských nárečí, bo naše Tatry aj jemu boli a sú kolískou celého Slovanstva. Jozef Podhradský v titulnom liste drámy Holuby a Šulek charakterizuje slovenčinu, jej trvácnosť a starobylosť od dávnych čias ako „od vekov v Tatrách žijúcu" a v dobách štúrovských začal sa vraj nový typ tejto slovenčiny, keď sa vymaňoval spod neslovenského vplyvu.

No nie všetky hlavy tej doby klaňali sa Tatrám s toľkou posvätnou úctou. Zaznamenali sme prísny súd Kollárov, ktorý popieral zásadné prvky „tatrologie", najmä očakávanie spásy od nich, poklonkovanie im a vzývanie Tatier. V tom čase na vývody štúrovských básnikov temer hrubo útočí Štefan Launer, bije do snílkov a karhá ich romantické rojčenia svojím reálne rozpoloženým, skutočnosti sa chytajúcim výrokom: nelapať sa vidín, éterických preludov, ale pochopiť skutočnosť a s porozumením a pravdou napomáhať jej zdokonalenie.

Jednako predobraz Tatier príliš magneticky vábil a doba bola príliš ďaleká, aby sa na slovenskej zemi mohlo dariť pozitívnej práci pre seba a preto bolo treba útechy, posily stále mocnejšej a trvalej, živenej vždy novým zdrojom duchovných plodov. Podávajú sa plody neraz zatrpknuté, ale pieseň o slovenskej zemi, o Tatrách ako majáku, o utajených silách a krásach, skrytých pod Tatrami, a o ľude v tichých biednych úbočiach žijúcom, ktorý očakáva lepší osud. Táto pieseň zmocňovala svoj tón a prerážala stále vyššie, akoby k tatranským štítom, ktoré boli jediným istým a viditeľným, času a zhube vzdorujúcim vzorom. Vznešený spev o Tatrách nepredstavujú však oné filozoficko-tendenčné a prozaické výroky. Ten spev je iného zafarbenia a iného kúzla lyrickou skratkou otváral, odhaľoval a osvetľoval pozatvárané dosiaľ skrýše prírody a ducha ľudského na jej lone. Tento spev o umeleckej vzácnej forme prvý predstavil Karol Kuzmány. JehoLadislav" je rázu životopisno-cestopisneho a svoju metódu opisu prírody obohacuje básnickými slohami, v ktorých nachodíme vlastne prvý akord hymny na tatranskú prírodu v slovenskej poézii. Hymnus tento najvyššie vyviedol Hviezdoslav.

Kuzmány je nielen nadšený obrazom Tatier, ktoré ho svojou mohutnosťou privedú do vytrženia, aby sa na krídlach fantázie a citu povzniesol do sveta vyššieho, duchovného a čistého. Rozhľad z Tatier po krajoch slovanských oslobodzuje ho od „bôľne trudivého prachu" z nízkych priestorov a tam v horách hruďou mu preniká sladká a úkojná voľnosť, zdá sa mu, ako by mu v sluch udierala pieseň z raja, a srdce sa rozplýva sťa v ríši blaženosti. Rozbúrená a prudká myseľ blúdi v blankyte a preráža hmlistú rúšku, osudu, nečíta chvíle, stráca vedomie času a mohutnou silou duchovného tlaku preniká v kruh nečasovosti, v kruh večnosti... Zmocňuje sa vlády tvorivou silou ducha, stráca sa v premenení, ustáva mu tlkot srdca, zrak je stĺpom upätý a vtom ako by duch opustil telo hasne v preduševnenej sfére a bez slov ziera v názornom videní. A vznáša sa do diaľky let závratný, ale iba dočasný, pretože príde vytriezvenie, vášeň ochabne a biedny syn zeme opäť sa vracia pohľadom na okolité vrchy a doliny, z ktorých svoju púť podnikol (Hronka III, 212).

 


To je nebývalá, nová a silná vízia a transformácia básnického letu vo videní nad pozemskom. Dotýka sa vysokých miest a málo možno klásť po bok týmto veršom v slovenskej poézii o Tatrách ba až u Hviezdoslava možno vravieť o podobných vystupňovaniach a v poľskej poézii u Nowického a Tetmajera paralelný motív vysokého odhmotneného letu.

Kuzmány však zaplatil svoj groš slovenskej tatrologii. 0slovujúc „Tatriu", prostredníctvom ktorej hľadí na Sláviu a mlaď Tatier povzbudzuje do práce, do služby národa a oduševňuje láskou a heslom pravdy zveľaďovať osvetu Tatrie (ib. 217). Kuzmány od Slovenska prechádza k Slovanstvu a velebí ho s tou dobovou precitlivenosťou, ale umelecky je tu taká vycibrenosť a taká jasná myšlienková vyspelosť, že treba zasa siahnuť až k Hviezdoslavovi, aby sme mohli porovnať hodnoty.

Popri chvále slovenského rodu velebí Kuzmány s výšav tatranských („Slawjm tě, došlý od Vltawy břehů...") český národ a prednáša proroctvo, že budúcnosť mu prinesie vzrast, očistu odhováraní a krivého posudzovania a že cestou kultúry prispeje na oslavu človečenstva (cit. 219-220). Pozoruhodný súd, ktorý nezostal nevypočutý a neplatný. Okrem problémov dobovo príznačných díval sa Kuzmány celkom ľudsky na Tatry ako na prírodný úkaz, ba dokonca živelne prečkával udalosti tejto prudkej, divej prírody. Jeho obraz nesie čosi z toho protikladu a rozporu neba i zeme, máchovskej túžby uväzneného sveta v ohraničení a v bezmocnosti dostať sa k výškam. Človek sa musí uspokojiť svetom okolo seba a okrášliť si ho podľa stavu citového rozpoloženia a hľadieť naň očami múdreho pozemšťana, najmä tu pod Tatrami a uznať za krásnej mesačnej noci, keď vidno „cestu Boha Hospodina na jeho nočnom nebi slncami svetov vysypanú", že podobne ligoce sa vtedy „anjelmi vy tkaný plášť... po svätých Tatrách rozostretý" (Sokol I, 88),

Živelná sila prírody tatranskej našla priliehavý výraz v poézii Kuzmányho nielen v Ladislavovi (Hronka 111,147) prozaickým slovom, vzdáva jej hold aj umeleckým zvratom a chváli krutú krásu nivočiacej búrky a pasie sa tým otriasajúcim pohybom živlov:

Krásne je mračno na krídlach víchrice,

keď súdu svojho úžas rozrachoce

a Tatier hlavy ohňom divých mlatov

a črepy rozráža: zajajká temnota

dolín kriváňskych, rozručaným jekom

valí sa potopa v druzgotavom skoku. (Spisy I, 96.)

Po takomto burácaní básnik očakáva jasnú zoru, čo odhalí temný závoj zakrytej Tatry. Básne Kuzmányho o Tatrách sú ďalším usvedčujúcim dokumentom, že Tatry v 19. storočí boli symbolom Slovenska, ba hranolom, cez ktorý lámali sa všetky národné a slovanské myšlienky a city. Boli ako prorocký kameň,. obracali ho básnici vo svojich rukách, aby z nebo veštili, aby v ňom skúmali a videli zjavenia budúcich dní. Na Tatrách sa trieštili ich proroctvá, cez ne museli prehliadnuť a preskúšať oprávnenosť každého tušenia - a nakoniec Tatry boli fetišom, ktorý dával vieru ako predestinačný bôžik ich trvácnosť mala prečkať slovenskú porobu a korunovať pod baldachýnom nebies víťazný úsvit. V tomto nazreli štúrovci vlastne do samého základu problémov a neskôr iní básnici, ba sám Hviezdoslav, už len opakujú v novom obohatenom a zreteľnejšom vydaní. A v slovenskej poézii už dávno pred poľskou je vypracovaný obraz Tatier v plnej ideovej a umeleckej tvárnosti.

Lyrický pomer k Tatrám mal i Ľudovít Štúr. Tatry sú mu suverénom slovenských hôr a lesov, k nim dochádzajú všetky ohlasy a sťažnosti ony sú zhromaždiskom, akumulátorom všetkých slovenských vzdychov, vzlykov, hlasov a predzvestí. Básnikovi zahľadenému do budúcnosti zdá sa, že všetky tie hlasy, „šepoty bór, lesov a strání znejú Tatrám zvukom trúby zmŕtvychvstania" (Tatranka III, 10). Jeho túžby ( sa napínajú v blízkosti a pri vzdávaní pocty „slávnej modle našich Tatier". Pri pohľade z ich štítov vidieť na sever „Poľsko nešťastlivé" a na juh „trúchlivé vrchy Slovenska" a východisko z biedy národnej označuje vierou, že ako Kriváň v mračnách víťazí nad mrakmi čím je symbolom slovenského sveta, tak i my nesieme sa svetom v búrke, a čo je Kriváň Tatrám, to my budeme svetu (Nitra I, 138-9).

Štúrov osobný lyrický vzťah k Tatrám poznáme z listu, ktorý poslal Hroboňovi po vychádzke do Tatier r. 1844. Píše medziiným: „Ožilo vo mne tisíc a tisíc citov pri pohľade na tie naše Tatry velebné a tajomné. Ťažko opustiť tomu tento kraj, kto ho raz videl, a ťažko Slovákovi odtrhnúť sa od svätýň tatranských. Hoci by si sa i kamkoľvek obrátil, myseľ sem ubehuje, sem, kde príroda vedie život prekrásny a kýva príchodu iných šťastnejších vekov nad naše. Boli sme v Prosečnej a pri Štrbskom plese. Nevysloviteľné nadchnutie uchvátilo ma pri tomto. Čo to za hĺbka pokojná v tých vodách, čo to za pokoj svätý a velebnosť v tých vrchoch ohromných?! S Bohom, pleso, ozvalo sa vo mne, ty miesto pokoja svätého! Slzy ma poliali a prechumelilo sa sto myšlienok cez hlavu... kto vie, či sa uvidíme viac." (Sb. M. Sl. V, 130-131.) Málo slov, ale ani báseň! Predtucha bola tým tragickejšia, že bola pravdivá a vo svojom vyhnanstve mal Štúr pre potechu už len spomienku na tie krásy, ktoré ho toľko vzrušovali a oduševňovali a v blízkosti, ba uprostred ktorých pocítil skutočné chvíle šťastia, uchyľujúc sa „do výšok otvorených zlatým slnkom ožiarených". Z toho útrpného a ťažkého boja tamdolu prichodil hore, na výšiny, kde je voľnosť, široký priestor na rozlet, kde možno si vydýchnuť a siať boží mier, ktorý na tieto výšky stvoriteľ zoslal.

Len si vetry povievajte

a po horách šepotajte:

tu na týchto horách rodných,

na výšinách na slobodných,

jak tu milo, jak tu voľno,

jak tu dobre, jak pokojno!

Tu vystihol Štúr lahodne a pritom hlboko tú sviatočnú vzácnu náladu, ktorú len zriedka poznali štúrovskí pracovníci. Natrafil tu na tón podobný melancholickej nálade spevov Janka Kráľa.

Ľudovítov brat Karol Štúr v básnickej knihe Ozvěna Tatry (v Prešporku 1844) zachycuje motívy svojej doby v nazeraní na veci národné I slovanské a zaujíma voči Tatrám stanovisko, ktoré je v zhode s Hurbanovým. A podľa nebo Slováci sú nevšímaví voči svetu, oddávajú sa tichému spánku v krajoch takých krásnych a plných života. Sused búcha na brány, dom sa rúca a Slovensko len spí. Mnohí Slováci hromadne opúšťajú všetko národné i svoju reč, takže ani nie sú hodní bývať v tých milých krajoch, a, keby sa predkovia pobudili, nechcelo by sa im byť na svete, lebo ich dedičstvo bolo znehodnotené. Ale je ešte nádej, je ešte niekoľko vrelých sŕdc a kým tieto bijú, „dom Slovenska pustý nezostane" (43-5). Karol Štúr prináša skoro súčasne s Hurbanom názor a presvedčenie, že myšlienka musí Tatry oživiť. Tatry „dávna kolíska Slovákov" sú mu svätyňou, ktorá je naším krovom už oddávna, ale tak sa zdá, ako by sa nám už mala stať hrobom, pretože myšlienku tie „hrobové úžasy" času a poroby mätú. Treba však v sebe rozplameniť silu ducha a plameň srdca, lásku k národu a jeho poslaniu, zaskvieť sa vierou, a tento vrelý plameň prejaví sa aj v horách, aj z nich vyšľahnú strážne ohne (Swatyně, str. 37-9). Krásna báseň, patrí medzi prvé, najlepšie verše o Tatrách v slovenskej poézii.

Janko Kráľ nazerá na Tatry ako na mohutnosť, ako na silu pretvárajúcu nápory, ako na hradbu pevne stojacu a vzdornú, smejúcu sa násiliu, čo by chcelo jej zákony prevrátiť.

A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:

„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!"

T. j. zahatajte Dunaj - báseň napísaná r. 1844, keď Štúr musel opustiť Bratislavu so svojou družinou a protivenstvá sa hrnuli na Slovákov čo raz väčšie. Práve v takýchto chvíľach ako aj iní básnici Janko Kráľ stavia Tatry za vzor húževnatej vzdornosti a podľa ich postoja hlása nebojácnu vytrvalosť:

Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme,

len my v našich Tatrách jak tie Tatry stojme!

(Balady a piesne, str. 80.)

Táto viera v pôvodnú, živelnú, víťaznú moc prírody prejavila sa najkrajšie a najširšie v básni Slovenom, básni to trvalej a odvekej pevnosti slovanských (slovenských?) hôr v tieni ktorých drieme a neprebíja sa k činu slovanské pokolenie, a táto prírodná mohutnosť, húževnatosť a odolávanie nepohodám, búrke i živ lom má byť Slovanom povzbudením odolávať a veriť v svoju silu, preporodiť sa, stať sa vzdorným a neoblomným, vzkriesiť svoje poklesnuté ľudské sebavedomie a trvať na pevnom, ušľachtilom cieli. Lebo čas prejde a bude trestať človeka za jeho zbabelosť zahynutím smrťou, pokým ten prírodný majestát hor a vôbec zeme pretrvá pokolenia a veky. (Podobným duchom o víťaznej, život človeka pretrvávajúcej sile zeme je preniknutá i krásna báseň V. Dyka: Země mluví).

U Janka Kráľa v citovanej básni popri spomenutých zložkách dominuje melancholický, ťažký smútok, ktorým je napojená jeho poézia, a badať i vplyv osobného osudu a opustenosti ľudskej i básnickej. Slovenské hory nachádza pusté, čo však podáva v symbolickom zahalení:

Tisíc hájov, tisíc hor mám,

predsa v nich slávika nemám.

Hory, hory, divé skaly

slávikov si pochovali. (Cit. 84.)

Markantnejšie sa motív osihotenosti v spoločnosti prírody zrkadli v básni Orol vták, kde sa básnik ako často aj inde pokladá za časť prírody a vplieta svoje mysle do jej okruhu, do jej zmien a slávnosti, pravda, vždy s istou tragikou Prostredie Tatier vidí sa mu najprimeranejším jeho nepokojnému duchu, jej divokosť podobá sa divokosti jeho citového života a jej fantastické obrazy sú adekvátne s jeho rozorvanou dušou a pustota ich pyšných skál s pustotou života, do ktorého on taký skvelý, vznešený duch je zasolený a v ňom zakliaty, ako tie skaly a granitové pustatiny do neba bezradne, s otázkou sa pnúce.

Tatra pusté doliny,

ja váš vtáčik rodinný,

jak prst osamotený,

letím v blesku hrmení! (92.)

Janko Kráľ zachytil pravda, iba fragmentárne najhlbší, najjemnejší tep osudnosti, nielen osobnú tragiku vystihujúc, ale podal prejav najkrutejšieho zápasu, akým bojovala ľudskosť slovenského národa s nepriateľským živlom a vystihol, ako krása prírody a jej kúzlo musí pretvárať pohromy živlov zhubných a neúprosných. Žiaľbohu, urobil to len fragmentárne, lebo nebolo dopriate slovenskej poézii, aby vyslovila už vtedy to, o čom snil a čo vytkol jej za povinnosť J. M. Hurban v svojich úvahách o duchu, ktorý svoju prírodu ešte neprenikol a nevťal do nej znak svojho charakteru. Ale Janko Kráľ bol tam najbližšie a jestli možno vravieť o tom - a isteže smelo možno - v čom sa až prejavil slovenský duch v bytostnom vzájomnom pomere so svojou prírodou, tak Janko Kráľ je z prvých a najgeniálnejších jeho tlmočníkov a predstaviteľov, a to nielen vo fragmentoch o Tatrách citovaných, ale aj v zlomkoch svojho básnického diela vábec. Tu prichádza po ňom v úvahu len hymnus a žalm Hviezdoslavov a poézia dediča Kráľovej lýry Ivana Kraska. Beznádejnosť slovenského národa Kráľ, pravdaže, nevedel vysloviť a nemohol vypovedať s takou osudnou odvahou, ako to urobil o jednotlivcovi, o sebe, privolávajúc svojej nešťastnej vlasti:

a tvoj vták v krutom boji

. . . . .

radšej zhynie na poli

nežli by žil v nevolí. (52.)

Bolo v tom i mimo vole kus tragiky a zlej predzvesti celého národa, ktorý strácal miazgu, lebo mu podrezali korene a mladé korienky ničili už vo vývine, takže až zákon prírody a zákon boží mal byť prevrátený.

I pri všetkých útrapách a bezradnosti slovenskí básnici v národných veciach boli utvrdení vierou v budúcnosť šťastnejšiu a očistenú. I Janko Kráľ ju mal ako záblesk v temnotách. Melancholický tón slovenskej beznádeje vylúdil vedľa Kráľa v osobitnom nazeraní a v inej polohe Samo Chalupka, ktorý zároveň vyslovil i pevnú nádej, že príde úsvit podtatranským poliam.

Nad Tatrou sa nebo kalí,

kalí mraky hromovými:

mútny sa V áh i Hron valí

krajmi žiaľom uvadlými.

. . . . . . .. . . .. . . . . . . . . . .

Matka Tatra smútok nosí

jej deťom do hrobu zvonia.

. . . . . . . .. . . . . . . . . . . . . . .

Nesmúť, Tatro, milá mati!

Zlož so seba šat ten tmavý:

Hoj, Boh zradu tú prevráti

zradcom na ich podlé hlavy.

(Spevy, II. vyd., str. 701)

Protikladom Tatier a Váhu i Hrona dvoch najdlhších riek, krížom brázdiacich Slovensko a rozdeľujúcich jeho horstvá, vystihol Chalupka zvrchovaný patronát Tatier ako matky, zahalenej v tmavý plášť, stojacej nad čiernou priepasťou zrady, do ktorej sa márne prepadá slovenská obeť, lebo nemôže ju vyplniť. Akoby nadviazaním na smernicu tejto básne je verš ,Bolo i bude kde začiatok je smutný spev nad zemou „od Tatry k Dunaju", ale báseň konči zasa optimistickou slohou: „ako stojí Kriváň nad Tatrami, tak bude Slovák čím bol medzi národami" (cit. 98).

Pri vypracovávaní slovanského motívu, slovanskej zdatnosti a hrdinstva (Mor ho!) začína, vychádza z Tatier (zleteli orli z Tatry...) a tu sú mu Tatry nie uplakanou matkou, ale pyšnou hradbou slovenskej hranice, kde sa kladie „kolíska dávna synov slávy" (8).

Synov slávy ochraňujú od vekov Tatry Tatra ako „stolebá" mať na svojom lone ich odchováva a mocné štíty ich ochraňujú ako to svojej vlasti prisudzuje August H. Škultéty. (Nitra I, 166.) Aj náladu Slovenska, toho, „kde Tatra vyjasneným okom naďalej (po šírom) ohliada sa kraji", vystihuje pomocou symbolu Tatier. Ponurosť osudu slovenskej hrudy nahradzuje obrazom trúchlivej noci, ktorá Tatry ticho ukolíše do sna a bez znaku všetko trudne pod nimi odpočíva (Básne 75). Osud svojej vlasti vyzvedá od samých Tatier. Národné utrpenie predstavuje mu Tatry ako starú mať, stratenú v hustom mraku, údolie pokrýva hlboké ticho a mĺkva nehybnosť vládne všade vôkol. Ale Tatry nespia ako strážny anjel strážia všetko a v symbolickom obraze zjaví sa a priblíži k nim deva (Slovensko) a tlmočí žiaľ nad tým, že celý :kraj už príliš dlho je pohrúžený do nečinnosti a bolo by načim ho prebudiť, vzkriesiť a Tatra mať prenáša slová o úteche a vytrvalosti, ktoré slová oznamuje deva všetkým, ktorí ešte nestratili vieru, ale ochabujú -slová, že po ťažkom dlhoročnom spánku prinesie im pozdrav šťastného rána (Tatranka II, 9).

Vieru v slovenskú budúcnosť najvšeobecnejšie vyjadril Janko Matúška v hymne Nad Tatrou sa blýska. Jemu sú Tatry tiež pevnosťou, kde sa rozuzľujú spory a je to preňho aj mocnosť, kde sa rozhodne osud. Búrka nad Tatrami je symbolicky zachytená, dobovým vyjadrovacím prvkom a skratkou každému zrozumiteľnou. Podľa neho zástoj Tatier je v priúzkom vzťahu s národom aj jeho osudom a pretože sú akýmsi prestolom, všetky Slovensko trápiace a príznačné akcie odbavujú sa pri nich. Ponad Tatry lietajú krkavce, čo otravujú holubice, treba sa preto ozbrojiť a, brániac svoje, vykynožiť zhubcov, lebo keď tí sa stratia, Tatry sa vyjasnia a znova skvitnú. (Spisy 41-2.) .

Tatry to sú nielen tatranské štíty, skaly, vodopády, ale aj všetky slovenské kraje, hory, lesy, rieky a z nich je šum, ktorý „tvorí tajné báje" tatranských nápevov. Rieky z nich vytekajú a sú voľnými liekmi utrápených sŕdc. Imponujúce sú tie dumné skaly Tatier, keď búrka valí sa nad nimi, ale duševne je človek pred nimi bezradný, cíti sa ako ubitý, pretože sa nehýbu. Sú vždy rovnaké, nehybné a nemé, na nič neodvetia a iba cit ľudský ich oživuje, človek ich musí oživovať, aby vedel a mohol v ne skladať svoju nádej a dôveru. Ľudovít Želo stojí vedľa Tatier v hrdinskom postoji, presvedčený o vzdornosti kamenných pŕs, pŕs ako z ocele

mať naša Tatra má prse z oceli,

odrazia od nej jedovaté strely

zlobe na hlavu sa zas. (Sokol 1862, 249.)

S udatnosťou bojovníka nebojí sa strachu, že by, „tmy skameneli nad Tatrami" (D. Maróthy), lebo verí trvalo a neochvejne, že „nad Tatrou... duch boží sa v svete vznáša", že Tatry vyjdú von z mrákoty a nad nimi vzíde ľúbezný deň (Básně 1842,49). Taký obraz ukáže sa, pravda, iba v časovom zablysknutí, ktoré je však istou predzvesťou príchodu svetla, kedy „nad priepasťou Tatier búrky sa rozídu" (Rimavský). Básnik (Žello) priamo vyzýva Tatry, aby sa pripravili, pristrojili na túto slávnosť. Aby sa nazreli do Hrona i Váhu, lebo to sú ich jasné zrkadlá, aby si vzali zlaté klasy na temeno, za ňadrá ratolesť svätej lipy, na obrubu ako pásy perál aby si položili zlaté rudy (Básne 17-18).

J. Francisci-Rimavský osvetu Štúrovej doby obrazne sprevádza ako zore, čo sa zapálili „tam nad Dunajom" a ich odraz „rozstrelil" sa naraz po celých Tatrách. „V tých zorách Slováci ruky si dávajú, v tých zorách pred svetom ligotať sa majú" (Iskry zo zaviatej pahreby, 12). Básňou Obeť predpovedá vykúpenie Slávie, ktorá pred oltárom chrámu, čo sa vypína veľký, rozložitý, sťa by „miesto stien tatranskými štíty zo všetkých vôkol strán bol ohradený" (22) - očakáva spasiteľa, očakáva slnečné lúče, ktoré by osvietili chrám a v nádejeplnom očakávaní naskytne sa chvíľa, kedy sa odblesk sna prejaví zreteľne vo videní, že ono svetlo okrášli chrám a každé znamenie bôľu a trpkosti mizne a na tvári očakávajúcich „rozhostí sa božská radosť, rozviažu sa ľudstvu jazyky" a ono zaspieva pieseň vykúpenia (33). Týmto predobrazením zaujatý, zachvátený dostáva básnik odvahu roztrieskať putá, vyničiť tyranov a svoju zástavu víťaza zasadiť na Tatry, aby stadiaľ rozvievala cez celé veky do všetkých strán sveta ako večná sláva, ako sväté pamiatky ľudu, ako nádeje (78).

Zaujímavú syntézu tatranských zjavov podáva v novom smere Peter Z. Hostinský. Arcidielo prírody tatranskej Boh dokončil so zvláštnou pečlivosťou a osobitne ho zasadil nad slovenskou zemou, aby Slovák mal za matku hradbu Tatier (Orol Tatr. I, 121). V deň stvorenia sveta Boh večným slovom vyvolal do boja zmútené živly a z lona vecnosti vystúpiac, z chaosu vyčaril podoby svetov. V tom momente v duchu zo živlov prírody vybudoval arcidielo tatranské obory, na ktorých duch boží vymaľoval svoje podoby a vyryl do žulových skál svoje obrazy a znaky, výrazy všetkých farieb vtlačil v ich formy. Na týchto tatranských zboroch sa v malom odzrkadlili ako v kryštáloch sily duchova prírody a na ich hradbách večne hrajú chóry živlov, lomcujú víchrice, hučia mrákava hromy prerážajú diaľky oživujú ich závany vetrov a lety orlov, ich priepasti osvetľuje blesk a vo výške nad nimi jagá sa zlaté slnko.

Duch tvoj, o, Tatra, jako mlha na plese,

sedá na vodách, vetrami sa nesie,

mrakom sa dvíha a hučí víchricou,

hromami chrapští, svieti blýskavicou:

o ty duch Tatier, zajasaj iskrami,

zažni deň veľký žitia nad rodami! (lb. 89.)

Majú Tatry nielen majestátny význam v prírode a v živelnej sile, ale aj duchovnú nadvládu v svojich prejavoch a premenách, nadvládu, ktorá sa prejavovala od stvorenia, ale dosiaľ nezapálila kahan priebojníkov ľudskosti, drieme a pripravuje veľkú chvíľu akejsi povznesenej, veľavýznamnej inkarnácie ducha. V Tatrách zatajujú sa v Dej nielen udalosti minulých vekov, ale skrývajú aj posolstvo vekov budúcich, a toto posolstvo má od nich prevziať bohatier z bór a má ho rozniesť ako zjavenie vzkriesenia.

Čím ste v pravekoch boli Tatry naše?

Kolískou národov.

Čím budú svetu sväté hradby vaše? -

Myšlienok východom.

Kto vašich duchov tajomstvá vyveští?

Zrodený syn Tatier.

A kto zrozumie slová tých povestí? -

Vybraný bohatier.

Čo vaše víchry, blesky, vady, šumy? -

Chóry piesní ľudu.

Čo vaše túžby zostanú len dumy? -

Hlasom žitia budú.

Čo vaše blesky rodom tým zasvietia? -

Jak nočných hviezd zbory.

A vaše duchy po nich sa rozletia?

Jak šum vetrov hory. (Cit. 89.)

Privlastňuje sa im vzácne poslanie, a to nielen v slovenskom národe, ale i v ľudstve tým, že chóry Tatier v piesni ľudstva zaspievajú naše slová, ktoré vznikajú zo živlov prírody a zo slov tvoria sa piesne ľudu. Veď i reč naša je vysoko povznesená a žiari s výšav tatranských.

Slovenčina naša, ty vták zlatoperí,

čo visíš nad Tatrou na zlatej reťazi,

perá tvoje svietia sťa zory bez miery,

jak jánové mušky krásnejšie sto razy. (Cit. 97.)

U Hostinského nachádzame skvelé pasáže z prvkov tatranskej prírody, z jej úkazov, symbolov a živlov, nájdeme už uňho premietanie stavov, rozpoložení duševných do prostredia a krás prírody. Pri významnejšom, nádej poskytujúcom prejave a či akcii za slovenskú slobodu pozdáva sa mu, ako by sa z výšin ozvala mohyla, ktorou zdajú sa byť Tatry v beznádeji národa. Na ich zvesti a na radostný prejav celé Slovensko a všetko sa rozveselí, ba i vtáctvo ani čo by roznášalo jej predzvesť (cit. 97). Za dusných a mračných dní opäť sa zdá, ako by sa Tatry skrývali a odďaľovali v stále černejšom tieni a zlovestne zmĺkli na mĺkvy prázdny ozvuk. Osamotený človek nad tou prírodou rozpína dúhy svojich túžob snov, kresli si fantastické deje, ktoré prevyšujú aj smútok, čo zaplavuje a preniká dušou a je mocnejší a víťaznejší než prírodné moci:

Hrozný hnev je Tatier mojich, veľká sila ich bleskov,

hroznejšia je moja túžba, väčšia sila mojich snov!

Dumal tichá, duma svätá! Ty kochanka mojich snov!

Ovej smutnú dušu moju sťa tatranských spev vetrov.

(Cit. 137.)

Adekvátny výraz a zvrchovanosť duchovného sveta nad prírodnými silami, doložené tu u Hostinského v slovenskej poézii už v rokoch 50-tych 19. storočia, prichodí v poľskej poézii až koncom storočia u Nowického a Tetmajera. Slovenská poézia prv dosahuje štítov v Tatrách, pravda, v polohe časovej a kultúrnej diferencovanosti.

Takým hlbokým a preduchovneným pomerom bol zviazaný s Tatrami už v 40-tych rokoch Samo Bohdan Hroboň. Čarovná moc Tatier nedáva ani v cudzine zabudnúť na rodný kraj a jeho strážne hory, ale núti ho premýšľať o ich ťažkom údele a hľadať východisko z poroby a zakliatia. Hrozí už totiž, že Tatra, „svätá mať", mala by zaniknúť a skloniť sa do hrobu a preto prv, ako by sa zlovestná táto predtucha, mala splniť, volá básnik jej synov do boja k bohatierskym činom. Viera v silu slovanského plemena dáva záruku, že nestane sa podľa zlej suďby, pretože „Tatrania" ako orli vzletia, švihom svojich krídel zhasnú blesky hromu a na zaiskrenie ich očí stíchnu víchry, takže slnko sa usmeje na svätú Tatru a z nádeje vykvitnú nové svety. (Tatranka! II, 14-15.) (Pozdravení Tater, pozn. rkp. S. Mečiar, pozn. Ľ.R.)

Každý Slovák syn Tatier, ktorému „sa Tatry duša večnomladá jak miláčkovi zjavila" (Orol Tatr. I,1), má sa vynasnažiť pôsobiť na svoj národ blahodarným vplyvom a má „odklínať duše tatranské" (O. T, II, 289). Obdivuhodná je sila odvahy, s akou sa púšťa básnik do tejto činnosti. Hoci má dušu zahmlenú žiaľom:

moje myšlienky ozorné skaliská,

a moje žiale bez dna priepadliská

zo všetkých svetov chmáry priťahujú (ib.)

jednako ako záblesky z vlastnej nevôle a neslobody hlása víťazstvo budúcich dní, posmeľuje mládež k vytrvalosti a s mickiewiczovským entuziazmom mladosti privoláva novej vlasti vo videní:

Tisíc jej zo skál Tatier zdvihneme oltárov,

do neba sa ponesú chrámy svätokrásne. (Nitra IV, 221.)

V básnickom videní sa javia Tatry všetkým našim básnikom ako sídlo nielen živelnosti, ale i ducha, ktorý má ovládnuť budúcnosť a zahnať smútok vládnucej zimy a tmy. Táto duchovná sila často sa rozprestiera vo viere, že od Tatier príde spása Slovanstva, ktoré z nich vyšlo. Táto stránka slovenskej nádeje je jasom, ovlažujúcim utrápené tváre. Bohuslav Nosák z tohoto stavu ponímania utvára radostný nápev, pieseň mladosti, ktorá kvetmi a spevom chce odviesť pozornosť „Matky Slávy" od strasti (Nitra I, 164-5)

Jozef Jančo však o tom duchu, skrytom v Tatrách, vyslovuje sa skepticky, ba priamo pesimisticky. Celkom ho zapiera. Nadchýna sa krásou Tatier, preniká ho ten sladký pocit vznešeného ich ticha a tajomstva, keď dvojrohý mesiac tam v diaľke koná svoju púť a pozlacuje svetlom večerný šat Tatier (O. T. II, 185) a hrdý je na svoj zástoj, na poslanie Tatrína, na ktorého, Tatra „hádže sladkým okom", ale na volanie, aby činom Tatry nastala zmena v zlej situácii národnej, nedostáva odpoveď: „Tatra skamenelá hrobovým tichom synovi zavznela." Tu uznáva, že do tých skál, doteraz mŕtvych a zakliatych, treba ducha priviesť, tam ho osadiť i s myšlienkou a len potom ony ukážu svoju silu pretvorenia, len potom „ony život myšlienkou založia akým nevládli storočia zaviate" (O. T. II, 361). Uznáva, že spev napĺňa slovenské háje a hory, to však nie je všetko, tu je potrebná osveta, treba povzniesť i ľud a jeho postavenie, leda iba „myšlienka mŕtvu Tatru na chrám tvorí" (cit.).

Ani čo by Jančovi na vzdory Miloslava [Johanna Miloslava Lehotská, pozn. Ľ.R.] umiesťuje do Tatier zvrchovaného Ducha, vládcu slovenských duchov Kriváňa, Demänovskej, Vrátnej, Súľova, Javoriny, Dolnej zeme a pod. podľa Hurbanovej rozlohy slovenských zvláštnosti. Žijú vraj v Tatrách tajné moci „vo dne ako v noci v svetle ako v tmách" a mocní sú duchovia, čo prebývajú v Tatrách. Celá scéna tzv. Divadla duchov na Tatrách je iba traktátom o schôdzke s kráľom duchov s duchom Tatier. Duchovia prinášajú správu o svojom postavení a činnosti, osvetľujú svoj pomer k svetu a rozličným udalostiam a Duch Tatier na ich zvesti odpovedá, napomína ich !k svornosti a vernosti, ktorú Duchovia prísahou potvrdzujú. U Miloslavy však zazneje prísny hlas o tom duchovnom kráľovstve Tatier a upozorňuje na to, že od vekov stav v dolinách sa nemení, ľud stále hlivie, nehýbe sa, nepovznáša. (Zasa doklad Hurbanovej vety, že celé stáročia národ nečinne žil pod horami, ktoré v Slovanstve malý taký skvelý zástoj.) Časom svitne zora a život núka svoje dary, ale čo je to všetko platné, keď opar sa vkĺzne do dier a bude sa leňošiť v tých tichých sedliskách, a konečne čo je platné držať vo výškach duchovné zbory, ak nám ani jeden z nich neoznámi, či vydržíme a vytrváme? No ten starý refrén, tá viera v budúcnosť, temer príslovečná pre všetkých básnikov tejto doby, a najmä slovenských, žijúcich v porobe, rozrieši aj ten to spor. Neraz sa nám zdá, že je to viera veľmi pohodlná, keď zavesíme niekomu Tatrám, Bohu a či komu osud národa na zodpovednosť a sami pritom oddávame sa všednosti prichádzajúcich dní. Nebolo však vtedy iného východiska, dnes nemožno odsudzovať tých, čo prežili najkrutejšie roky a osudy a pritom zanechali dedičstvo hodné úcty a uznania, ale jednako len táto všeobecne jednostranná odovzdanosť a viera jednoznačne definovaná mali v sebe kus zrieknutia sa zodpovednosti a obľahčovali na povinnostiach, ktoré vtedajšie pokolenie malo pred sebou a malo ich splniť no nedalo sa a príčiny toho sú v trpkom osude jednotlivých osôb a osobností veľmi jasne vyznačené a zrozumiteľné.

Tu sa potvrdzuje zároveň to, že hory v svojom lone vychovávajú pokolenie, čo svoje duchovné rozruchy nerozleptáva a nerozkrvavuje v bezútešnom pustošení, v pesimizme, v tlaku záhuby a ničoty, ako pokolenie dolín, ktoré je viac náchylné k deštrukcii i vo viere a upiera svoje zraky hore, k horizontom vrchov k nebil sa pnúcich, kde aj ono skladá svoje osudy a svoje trpkosti mierni očakávaním nadpozemského zjavenia. Uctieva leda zvrchovane berlu božiu, aj v zdanlivom protivní sa a povstaní oproti božej pravde a zákonom zostáva napokon pokorným a skloní sa pred žiarou istotu poskytujúcej vyššej moci. To je esencia celej slovenskej poézie i vo vrcholnom prejave u Hviezdoslava. R. W. Emerson potvrdzuje, že „vplyv krásnej krajiny, prítomnosť hôr miernia našu podráždenosť a povznášajú naše priateľstvo".

U nás v poézii o Tatrách je pri tom všetkom zaujímavé a charakteristické, že počas celého temer storočia nemožno určiť presne čiaru, ako básnické videnie stvárňovalo Tatry.

V istom období silne sa prejaví najviac podľa časopisov niektorá zložka, či je to raz všeslovanský stred, či Tatra ako mať, či Tatry ako majestát a arcidielo prírody a či ako schránka duchovnej, dosiaľ neprejavenej, ale obrodu sľubujúcej sily, ale v nasledujúcom období alebo v novom časopise, hoci o štvrť storočia neskoršie, nájdeme ten istý citový pomer, tie isté poklony a úcty k tatranským výšinám. I to nesústavne, nedôsledne, len tak epizodicky, príležitostne. Nemožno teda presne ustáliť vývinovú čiaru a nemožno sa vo vysvetľovaní „tatrologie" ubrániť opakovaniu aj viacnásobnému tých istých prvkov u viacerých básnikov. Nemožno ani básnikov brať presne v poradí vekovom, ani významovom, lebo mnoho ráz významnejší básnik všeobecne v téme o Tatrách je chudobnejší, ako autor ktorý o nich píše epizodicky. Dá sa však určiť, že behom času je zjavný pokrok v stvárňovaní tatranskej látky. Sprvu najviac sú to rozjímania národnostné a slovenské, postupne prichádzajú do toho prvky čisto lyrické, subjektívne, s onými späté, a ešte neskôr nachodíme i čisté lyrické skratky a básne vrúcneho tónu osamostatnené od „tatrologie". Bolo to vidno už u Konára, Kuzmányho, Kráľa, potom u Hostinského a neskoršie i u Graichmana a Dobšinského nachodíme taký čistý, vycizelovaný básnický výraz o Tatrách. Pravdaže, táto poézia vyvrchoľuje u Sládkoviča a Hviezdoslava.

Jakub Graichman ešte roku 1860 nevyrovnal sa s Kriváňom (no Vajanský i Hviezdoslav ešte po ňom sa ho dovolávajú), celkom v zmysle starších, už spomenutých lichôtok sa mu prihovára, oslovuje ho ako stoletú pamiatku, stánok našich ideálov, starého svedka našich rán, velikána ktorý sa pozerá v zrkadlách v Tatrách a tatranské hory sú mu záhradami a Kriváň je vraj dôkazom velikánskej moci.

Cyklus básní „U Tatier" svojou subjektívnou lyrikou, naladenou na tón tichého reflexívneho kľudu zahrňuje nielen dumy o Tatrách, ale i domáci spokojný život za zimných večerov, sviatočné chvíle po práci a šťastné hodiny očakávania krajších dní. O Tatrách samých je tu akýsi rys ubíjajúceho dojmu, akým na básnika pôsobia, keď sa díva na ne s Krivaňa, žasne, tŕpne v tom pohľade, dojatý strachom, lebo zdá sa mu, ako by hľadel na zakliaty svet. „Strašnopusté mŕtvotiché čudodesné končiare s hrozbou na mňa upierajú tupomeravé tváre. Skloním hlavu, ucho oprem o kruh skalín ozrutný a načúvam, jak pulz zeme dnu pracuje mohutný" {Spisy I, str. 136-7). Tatry mu tak prichádzajú ako starý obraz, „obraz, ktorý mŕtvy v chráme božom visí na oltári" (141). Pozná aj Temné Smrečiny jediný ich spomína v slovenskej poézii, ale nemá pre ne podobného výrazu a tónu, ako poézia poľská u Kasprowicza, a Tetmajera.

Mocné čary Tatier zaúčinkovali na Graichmana nebývalou silou a jeho výraz, hoci skromný, nesie sa lahodným rytmom, precibrenou a účinnou formou. Jeho Noc pod Tatrami má v sebe, pravda, zjavný oneskorený rys máchovského lyrizmu a apostrofa má podobný charakter.

Ó, noc! jemná. ligotavá!

Ó, noc! nevidanej krásy!

Ale v tých krásotách predsa

len opakom života si! -

Zdvihni tmavú rúšku svoju,

ukáž vo dne Tatier krásu:

a porúšaj už tam skáľa

to, zakliate duchom času. (Sokol I, 100.)

Pavlovi Dobšinskému pri pocite ľudskej bezmocnosti, v uvedomení si strachu z pustoty, z desu, že „ticho je všade po sveta šírine, ľudstvo prežíva a hlivie", v akomsi strachu pred prázdnotou a uplývaním života, ktorý sa ukazuje márnym, a pritom v národnej nevoli značili Tatry útočište, miesto istoty, zátišia.

Čo ste vy Tatry v pustej piesočine?

Palmová oáza.

Čo ste vy Tatry vo sveta lúčine?

Vonných kvetou krása.

Čo ste vy Tatry na mori širokom?

Skaliny strmiace.

Čo ste v požiare tom plamennotokom?

Zlato sa čistiace. (Orol V, 162.)

Takéto prvky lyrických objemov popri menovaných pokusoch a dokladoch zhrnul, zdokonalil a povýšil na platnosť vysokého kurzu Andrej Sládkovič. On značí v poezii o Tatrách povýšenie tejto tematiky na úroveň, z ktorej viedla priama cesta k Hviezdoslavovi, ktorý Sládkovičovi v mnohom dlhuje. Pri tom všetkom poňatie látky a jej spracovanie má u Sládkoviča svojský osobitný charakter a mnoho nových drobnosti i nových videní starších obrazov priniesol do výkladu Tatier.

Nie je to náhoda, že jeho najkrajšia lyrická báseň Marína podáva najkrajšie vyobrazenia Tatier v prirovnaní k citovému a duchovnému rozpoloženiu. Svoj ideál Marínu už na začiatku básne vidí, ako „z výsosti Tatier... mu svieti" a jej krásu a hodnotu vystihnúť môže iba v súvislosti s rajom a zástojom Tatier v svete hmotnom, vonkajšom, pretože ona mu je čímsi podobne významným pre svet duchovný, vnútorný. Celá druhá sloha Maríny rozuzľuje toto dilema:

Jako vy Tatry, keď oblak zlatý

na hory svoje hodíte:

tak ona duchom spojím mi šatí

tône v života úsvite.

Jako vy tam hor, božie plamene,

svetiel ste žriedla, fakle, korene:

ona blesk myšlienky mojej! -

Jako vy, večné svetov zákony,

harmoníj božích čarovné tóny:

tak tá mne os, zenit koľaj!

Jedna z najkrajších slôh o Tatrách v slovenskej literatúre a vyrovná sa nejednej krásnej pasáži v poézii poľskej. Zachycuje nielen vonkajšie znaky, menujúc Tatry žriedlom svetiel, fakľami, koreňmi to zaiste v zmysle slovenského poňatia a privlastnenia, ale menujúc ich večnými zákonmi svetov a čarovnými tónmi božích súladov, vystihuje tým výsostné dielo tvorcu a zvrchovaný primát Tatier nad krajmi, pod nimi ležiacimi, symbol vševládnej dokonalosti, na čom si zakladali celé generácie.

Do Tatier prináša svoju ľútosť, tam vysiela ohlasy svojej lásky, ako do hája, ktorý ich rozozvučí a na juh i sever vystrojí a ony sa opäť vrátia k nemu Jeho obrazy sú plné kúzla hôr, vôd a prírodných krás a všetko mu je to známe pod jedným slovom tatranský kraj, miesta, ktoré sú len úlomkom veľkých Tatier a ich bohatstva, takže tie zvláštnosti vôkol, na blízku dýchajú ich vôňou, kúzlom, lebo ony sú prvotné a jedinečné v svojej kráse. Netreba hľadať svet lásky ani na Himaláji, ani na Kordillerách:

po peknom našom tatranskom kraji

nájdem ho vcelku i sčiastky (sloha 181).

Nechce ani to, aby sa vlasť jeho zmenila na Olymp, tu je všetko zvrchovane dokonalé, že nemožno si priať iného tvaru a stavu. Blíži sa k Tatrám ako k živým, zosobneným. (Ruky nám, duše drahé podajte! 283.) Z vrchovcov Tatier je ďaleký výhľad a zoznamuje ho so šírym svetom slovanským, až k Uralu a Kaukazu dosahuje zrakom a blízko je odtiaľ k Dubrovníku, Sáve, Visle, Otave - ba priam celú zemeguľu odtiaľ prezerá a na svoj pozdrav chce odpoveď, ohlas od pustých strán rovníka a od ľadov dvoch gigantických pólov (283).

 


Hrdý je na podtatranský kraj a keď by ho aj všetko opustilo vo svete a v ľudstve, nezúfal by: mám Tatry, Váh, mám hole, Hron!" Detvan, sloha 107) - je pyšný na vlasť, „kde Dunaj nosí slovenské vody a v ohromných putách nad nimi čušia Tatier žuly" (Spisy 219), je hrdý na tú mohutnosť, hoci tie kraje sú v zakliatí cudzej zlovôle. Sládkovič však už nielen že verí vo vzkriesenie, ako verili všetci pred ním, ale aj verí, že „ozve sa hlas kukulienky z Tatier rodinných - čo puk nový práve ženú" on už zachycuje ozvuk vzkriesenia vo veľkom hrobe Tatier (cit. 468).

To je prvok, ktorý nenachádzame u predošlých veštcov budúcnosti, toto je plus, ktoré umocnil po Sládkovičovi Hviezdoslav v skutočný hymnus vzkriesenia ako dovŕšenie prorockej misie a r. 1918 potvrdil vážnosť tejto veštby pečaťou skutočnosti. U Sládkoviča sa ukazuje, aký bol v poezii o Tatrách kryštalizačný postup od zážitku k prežitku a na tomto rozhraní saj ukazuje, nakoľko rozdielny bol nový odhad pulzu tatranských symbolov už u Sládkoviča a po ňom u Hviezdoslava.

Medzi Sládkovičom a Hviezdoslavom v poézii Tatier stojí ešte Svetozár Hurban Vajanský svojím odchylným chápaním, trochu archaickým i prozaickým, ale ideove istý myšlienkový okruh v tomto obore dovršujúci a v nejednom motíve priebojný.

Keď hovoríme o archaickom chápaní, treba si uvedomiť, že Vajanský tvoril nielen svoju poéziu, ale aj ideológiu slovenskej zachovalosti, v časoch veľmi neprajných Slovákom, keď sa nemohlo postupovať, lebo bolo treba brániť aspoň to, čo ešte bolo. V takom stave vecí najlepšie, najľahšie bolo použiť zbraní, aké boli naporúdzi, nehľadiac na to, že neboli moderné a že vo všetkom neznačili krok napred. Mnoho stariny treba týmto spasobom vysvetliť a ospravedlniť aj u Hviezdoslava.

Vajanskému - ako mnohým pred ním - sú Tatry hradbou okolo slovenskej krajiny, hradbou, kde sa znášajú a usadzujú dusné pary a stadiaľ za jasných dní vidno ďaleko do sveta, skadiaľ sa bôľny výkrik rozlieha ďaleko a naširoko (ako u Sládkoviča). Hurbanov výrok, že Tatry chodia so Slovákom ako tieň s človekom, vyslovuje Vajanský básnicky a rozširuje ho o významovú zložku tvrdiac, že ani odrodilec nemôže sa zbaviť obrazu a kúzla Tatier, ktoré nikdy v ňom nevyblednú a ani renegát nezabudne nikdy na Tatier

večne milý tichý horský kút.

Platónska láska: ľúbi Tatier granit

i kryštál jazier a nevie ho brániť.

V symbolickom označení „Tatry a more" vyznieva ešte slovanská orientácia

(nedarmo sa pýši Tatra v svojej výši,

42

hlas jej v krátkom čase i celým svetom strasie -

očakáva sa deň, kedy sa spoja bratské národy slovanské, aby zhodili jarmo otroctva, až príde chvíľa, že „hromom zadunia Balkány - a ohlási sa im Tatra" a vtedy zotrú sa zo skál Tatry mečom vyrúbané znaky otroctva. Preto treba rozhIásiť pieseň, ktorej „hromová ozvena búrne udrie o Tatier temená", zahluší „ozvenu od mŕtvych Tatier bokov" a zmetie Černoboha, čo tyransky vládne Tatrou, nad ňo už zrada porfyrom sa pýši (Diela [Bežo] VII, 141).

Húževnaté pripútanie k Tatrám dokumentuje sa aj u Vajanského. Nech by bolo slovenské plemä hoc i tisnuté z dolín, je preň miesto: „tu pod Tatrou svätou!" na bralá ktorej sme priľahli hruďou a „nik nás viacej od nich neodtrhne - nás magneticky drží Tatry skala a silný vietor iba plevu zvrhne". Ak by sa však stalo, že by malo nad Tatrami zvládnuť iné plemä - to ich radšej prekliať. Ak nemajú stáť ako stráž archanjelov nad národom, to radšej nech zhynú, nech sa zrútia „v peklo strmým pádom jestli viacej (nemajú byť) slovenčiny hradom" (176).

Umelecky najrýdzejšie a najhlbšie i najvznešenejšie zvládol Tatry Hviezdoslav, ktorý v slovenskej lutne zapäl všetky struny pred ním rozihrané, spojil ich v mohutný chór a sám svoj spev povzniesol na výšku závodiacu so štítmi, ba prevyšujúcu ich vrchovce.

U Hviezdoslava však nemožno vystačiť s mierou, kladenou tu na ostatných básnikov. Ako spomenuté doklady o Tatrách charakterizovali jednotlivých básnikov len čiastočne, vo všeobecnosti však sa ukázalo, že to bola myšlienková esencia poézie všetkých, u Hviezdoslava možno povedať, že celá jeho básnická tvorba vybúšila z toho prameňa, o ktorom sa vraví, že ho Boh dal človeku darom do duše a priviedol ho k bránam svojho raja, aby mu dal vďaky za všetko stvorené. Hoci Hviezdoslava postavil u dverí raja, nikdy sa nemajúceho otvoriť, vzbudiť v duši svojho vyvolenca hymnus tým veľkolepejší, čím krásnejším bolo očakávanie vnuknutia.

Hviezdoslav celým svojím dielom oslávil Stvoriteľa, a to v jeho najbližšom a najkrajšom arcidiele v Tatrách. Ich prostredníctvom dúfal sa dostať pred tvár Stvoriteľa a vysloviť mu všetku svoju lásku i žalobu. Všetky svoje túžby chcel mu tak predložiť a odísť od nebo s poverením oslobodiť a odkliať národ, v ktorého lone sa zrodil a ktorého strasti a utrpenie doráňali mu dušu, čo mala večne iba chválu spievať svojmu Pánovi. Hviezdoslavov pomer k Tatrám je najšľachetnejší v celej poézii slovenskej ale nejdeme ho v tomto porovnávať s nikým mimo Slovenska, lebo by to bolo bezúčelné. Ako bolo o ňom povedané, že v slovenskej literatúre stojí osamote ani kosodrevina v Tatrách tak stoja Tatry v jeho básnickom pretvorení jedinečné. Básnik, ktorý bol svojským v najvšeobecnejších látkach, akými sa len zaujal, ktorý ostal nenakazený filozofickou skepsou a v niečom úmyselne a v inom osudne zanedbal svetové závodenie, tento čistý a číry výkvet slovenského ducha vyspieval Tatry, ako mu ich Boh predstavil a odovzdal národu s hĺbkou ich tajomného a zádumčivého majestátu v strážení slovenských dolín a ich ľudu, s vtelenou šaľbou premien plášťa Arymana a Oromaza, s hymnou, čo sa prejavuje v hudbe hájov, riek, kvetov ale aj so žiaľom najčistejších sŕdc, ktoré v jej lone hynú zhubnou a spurnou presilou pošliapané a znechutené.

Tatry nemožno u Hviezdoslava zisťovať chytaním za slová, vypočítavaním, kde a koľko hovorí o Tatrách. Jeho pomer k nim bol hlbší, bol taký tesný, že jeho dych má rytmus ich polôh z nižšej polohy do vyššej, z chladu na úslnie, zo zimy k jari a z tmy k svetlu. Pôsobivá krása tatranských štítov v smutnom vypínaní sa k nebu, podobá sa veľmi nešťastnému tomuto básnikovi, ktorý osihotený, s bôľom v duši, vystiera ako veľkňaz národa ruky k Stvoriteľovi a žaluje na biedu a na poníženie. Ako Stvoriteľ svojím slncom osvetľuje Tatry, práve tak duchom Hviezdoslava osvetľoval pustý slovenský kraj, ako lúče onoho slnka sú predzvesťou jari, tak lúče jeho poézie boli predpoveďou vykúpenia.

Je čosi mystického v Tatrách, čosi z metafyzického dychu a v styčných bodoch takéhoto charakteru je Hviezdoslav s nimi spojený. Taký fond vrel v jeho duši a takým plameňom vyrážala jeho hymnická lyrika - a to v samých vzchodoch jeho poézie. V Tatrách nie sú len štíty, skalnaté vrchovce a doliny, sú aj priepasti, morské oká, hole, údolia a zátišia, čo všetko tvorí celok. Keby sme chceli dôsledne sa riadiť vzorom prírody, povedali by sme, že ani u Hviezdoslava nie je všetko len vrcholným prejavom a výbuchom jeho lyriky, ale sú aj reflexie, epické básne, piesne a balady. Všetko to treba dobre preskúmať, aby sme to mohli rozumieť - ako nestačí vyjsť na jeden štít a povedať - poznám Tatry. Všetko ponavštevovať, všetko si zamilovať a obdivovať môže len ten, kto vie milovať mnoho a kto má miesto nielen pre senzáciu a parádu, ale aj zmysel pre skryté krásy, často hlboko skryté, ale hodné obdivu.

Tatranská príroda sa odzrkadlila v diele Hviezdoslavovom najpestrejšie, lebo on jej bol najbližší a vnútorne najbohatšie disponovaný pre jej zvláštnosti a krásy.

V mnohom obraze nie je síce pôvodný, lebo v istých zložkách vychvaľuje práve v ňom patetičnosť štúrovských básnikov, z ktorých nejeden rys dostal sa do jeho tvorby. Slovensko aj on vidí ako zem obrúbenú „velebnými Tatrami". Ich obruba ho sťa „veniec údol opletáva" (Spisy XI, 222) a básnikova viera viaže sa s tou, čo je založená v poli a k nebi vyvrchoľuje chlumom Tatry (XI, 97), alebo ho púta tá, „čo v studniach Tatry vrie" (97). I Hviezdoslav hľadí na Tatry ako na stred slovanského zjavenia, ako k Sionu, kde všetci sa majú zísť, aby Hospodinovi z „množstva oltárov tam vznešených k vatrám pohotove" vzdali vďaku a vzývali jeho záštitu, pretože On kedysi „zoslal archanjela k Tatre v bleskote polnočnom, by zaniesol blahovesť mocný na Velehrad" (II, 18) a posol boží stúpil na Tatry, kde stáli ešte na štítoch zbytky starých modiel, porúcal ich do priepasti, zjaviac šírym vôkol národom nové učenie a nový zákon boží. Svätí vierozvestcovia golgotský kríž „zasadili na vrchol Tatry, tam v stržeň žuly pevný skiaď nevykýva ho búra ni sveta svevoľnosť" ako znak spasenia bude tam žiariť „čo maják ohňom nehasnúcim" (ib).

Ale nájdeme uňho aj viacej videní reálnych. Časový zástoj, osudová zložka spoločného charakteru s postavením národa, spájania s Tatrami - našla u Hviezdoslava bohatý ozvuk a v mnohom on definitívne vyslovil to, čo trápilo predošlú generáciu a čo bolo len príležitostne a väčšinou iba náhodne naznačené. To všetko Hviezdoslav uvedomele a sústavne ustanovuje. Ukazujú sa mu Tatry ako kedysi Hurbanovi smútkom zatienené, ako by na jeseň „do lona Tatry pohrobili slnce" a ono tam vyhaslo nad nimi iba Choč stojí ešte v tichej výške „jak pomník slávo-hrobu velebný". Ako Hurban videí kraj pod Tatrami zahalený do tmy ako veľký hrob - ani čo by nad Slovenskom videí „cez náhrobník zvesený čierny flór".

Prísny odsudok toho hlivejúceho plemena v kontraste s Tatrami, s ich dôstojnosťou vyslovil Hviezdoslav prudko, až hnevlivo, keď v Slovenskom Prometeovi v osobnom trpkom sklamaní vyhlasuje, že radšej mal ostať pri pluhu, keďže za všetky útrapy dostáva sa mu urážok, rúhania. Zato, že sa podujal „dvíhať toto padlé, podlé plemä blankytným výšinám...", tie „tupé hlavy, srdcia pusté, mŕtve duše! k ľudskému vyšinúc ich majestátu nad brloh krčmy, hoviad chliev na škvrkot večne hladných čriev; že ľud ten, jeho stav i mrav storakú zoblečúc s nich špatu chce odieť v krásy zlatohlav... za toto trpí tiež, jak nikto dosiaľ iný nie - ani veľký Prometej... smrteľne trpí, našský na Kaukaz -- pribitý..." (V, 403.) Vidí sa byť prikovaný k tatranským skalám, teda Tatry stávajú sa mu väzením, miesto toho, aby ako šťastný boháč ich prírodných krás spieval hymnu svojmu darcovi. A z jeho úst vychodia nielen žaloby, ale aj hrozby a prekliatie.

Máloktorý básnik o svojom národe vyslovil sa tak prísne. U Hviezdoslava to svedčí popri chválorečiach o veľkej láske, ktorú mal k národu. On nielen upozorňoval na prednosti, ale aj rezal, bičoval a zatracoval, chtiac posotiť vývin napred a pozdvihnúť ľud a národ na stupeň pravej dôstojnosti medzi národmi. Nebol v tom iba osobný hnev, tu prehovoril básnik, zodpovedný za svoj ľud, tu vravel veštec, varujúci pred skazou a poukazujúci na zhubné príznaky. Vidno z toho, že Hviezdoslav nebol len sviatočným básnikom, že neospevoval len pekné dojmy, ale neštítil sa ani každodennosti a pozrel sa jej do tvári a vyčítal farizejstvo, podlosť, lož a zanedbanosť. Takto hovorievajú iba básnici z božej milosti, u malých národov tým významnejší, že oni jediní sú predstaviteľmi celého plemena a na ich pleciach leží bremä zodpovednosti. U nás zaľahla ešte minulosť a Hviezdoslav videl príliš hlboko do duší, a preto hovoril úprimne z duše.

K Tatre prichodí aj on ako k „mati drahej" a v pokľaknutí žaluje pred ňou na krivdy, beznádejnú temnotu a vymieranie národa a prosí, či vôbec niečo má a môže vzkriesiť ten národ. Pýta sa, aký osud a pád očakáva tých, čo pod jej záštitou od vekov veria vo „všedobrého Boha". Rozuzlenie je tu celkom nové. V takýchto žalobách sa obyčajne dostala odpoveď, že netreba tratiť nádej, že všetko sa zmení, mraky zmiznú sponad Tatier a svitne deň spásy. Takto oddávali sa básnici hmlistej nádeji. Hviezdoslav však odpovedá, ako to dávno malo vyznieť - a uňho odpoveď Tatry zneje: „viac pracujte a menej modlikajte" (XI, 294.) Ani čo by nadväzoval na triezve slová Kollárove. Reálnou cestou, pozitívnou prácou treba očakávať príchod povzdvihnutia slovenského národa onen príchod triumfálnych lodí, čo „zakotvia v Tatier prístave" (XI, 446).

On vkladá do Tatier osobitný výklad, inak precizuje ich zástoj, pokúša sa o ich rehabilitáciu, určuje ich pomer k slovenskej zemi, zaľudňuje ich novými krásami poézie, vychutnáva ich kúzlo novým nazeracím fondom, svetelné efekty premieta do nového spektra, rozhodené po žulových plátnach a pásy ich reflexov vidí na slovenských chalúpkach a vysvetľuje viditeľnú stopu Tatier vo všetkých zvláštnostiach slovenskej prírody.

Zhoduje sa so starými, že jestli Slovensku svitne nejaký znak spásy, to iba prostredníctvom Tatier (II, 102-3). Slováci majú byť húževnatého základu, ako „vrchov našich nerozborné zrázy". Musia zlomiť všetky prekážky (bo máme vlohy: údy z Tatry a v duši krídlo orlove, XI, 88). Odchod do sveta má byť odhodlaný, pretože Slovák odchodí ako zo „slávneho dómu", ktorý tu Hospodin pozdvihol z kvádrov až hore „nebies do povaly". Slovák, ako posvätením sprevádzaný, má si byť istý pri každom kroku sprievodom božej milosti (II, 107).

Jeho pochvala Tatier je plná vrelej prítulnosti. Badať z nej, ako nerozlučne bol Hviezdoslav spätý s prírodou Tatier, keď vyčítal z nich ono tajomstvo, čo sprevádza človeka životom. V Hájnikovej žene vypozoroval paralelnosť a závislosť ľudského života od premien i síl prírody, jej vplyv na dušu a jej utvárnenie. Keď opisuje krásu velebných svojich Tatier, nie je to len chvála rodného kraja a apoteóza milovaných hôr - to je hlas niekoho, kto oceňuje istú doplňujúcu stránku svojej duše, svojho bytia, stránku, ktorú v tých horách stelesnil staviteľ v podobe nehybnej, ale zato živej a pôsobiacej krásy.

V svojom samotárskom živote túži „aspoň po tých Tatrách", lebo ostatné radosti sú mu odoprené, túhy poťahujú sa patinou smútku, zlej suďby a beznádeje. Jedine Tatry mu svietia, blýskajú tvárami (ako ostrovy z vĺn oceánov - končiare Tatier zakryté blanou zlatou z tmy sa vypínajú XI, 125). Po ich kráse túži, lebo sú mu jedinečným miestom, bohatstvom, akého niet viac na svete. Tatry sú arcidielom Stvoriteľa,

s úsmechom tieto, nie slovom stvoril,

On tak nad nimi raj roztvoril

a vylial Olymp krásy.

On zostavil ten raj z lúčin, holí, hájov, ale nezanechal ho prázdny, postavil tam ľud hodný tých krás, ktorý ich nádheru prejavuje už i v prostom slove, v ľudovom speve a v ňom vďačí sa za toľké čary svojej prírody.

Hoci často márna je túžba k Bohu a zavisne nad Tatrami bez splnenia, ba ani na horách nehoria vatry, čo by označovali život aspoň len mládeže, a tak sa vidí, ako by to plemä, ktorého bolesť je taká vysoká ako Tatra,

tak párajúca vozvysok

a žalosť! taká tmavo-modrá, „

jak zrelnice . . . morských ok (V, 392),

ale to je len zdánlivosť. Príďte dolu, medzi ľud a všimnite si jeho drobného bohatstva. Hľaďte, tie malé chalúpky, kde ten národ býva, aké sú vzácne! Veď vznikli z Tatier a nič to, že niet u nás múrov, palácov, kde, niet národa, ale iba „cudzopasné býľa na strome svätom Tatier života!" (XI, 340). Tatranský pôvod chalúp slúži za náhradu, je to ich zvelebením. Však

tie končiare, tie štíty, viechy, veže

na Tatier budove: to chalúp lesk!

Z nich v hodvábe hmly úsvit veje na ne,

a géniov poslaných z nebies blesk

tou strumou sa spúšťa k nim . . .

Nuž pokrov chalúp predsa nebu blízky. (XI, 340.)

To je ozrejmenie vety, že v chalupách sa rodia sveta spasitelia, tam nasajú životnú miazgu z rúk prírody a potom pretvárajú svety.

Sám obyvateľ tých biednych chatrčí je zrastený so zemou, do ktorej Tatry natrúsili kamenia. Roľník obchádza chudobné medze a vyoráva požehnanie, čo skromne skynulo z neba. Ale nevie sa od Tatier odtrhnúť, je k tým horám pripútaný; pre roľníka platí u nás:

tvoj večný Ararat toť tieto hory,

a tvojím, čo v nich, medzi nimi väzí -

nu - údel tvoj, hľa pluh i so železy!

Tak jednou pluh a druhou Tatier chvoje

.držiac. . . neboj, že ťa bieda zmorí

a zaujme ti diabol hony tvoje!

Ach, tvrdá zem. . . však žili znej predsa stále.

i budeš žiť, bo živí preds i ona;

a vedz, že život tvoj priam nedokoná

len preto, zo svoj koreň zaryl v skale! (II, 386.)

Tu sa dotkol Hviezdoslav otázky sociálneho postavenia ľudu pod Tatrami. Hoci básnik za ľud pod Tatrami pokladá celý slovenský národ, jednako v jeho opisoch ide zväčša o roľníka oravského, teda o ľud asi toho charakteru, aký je v poľskej literatúre v románoch Wł. Orkana. V poľskej spisbe už oddávna venovali podhalanskému ľudu mnoho pozornosti, a to v otázkach špeciálnych, týkajúcich sa nielen svojráznosti ľudového umenia, stavby, obyčajov, hudby a spevu, ale aj psychologického založenia medzi poľským človekom z hôr a roviny. Venovali sa tomu poprední odborníci a urobili dokonca akýsi smelý sloh staviteľský na základe ľudových stavieb (Witkiewicz) a sociálne pomery ľudu boli opísané vo viacerých prácach (Orkan, Tetmajer), takže aj duša horala odzrkadlila sa v umeleckom spracovaní. U nás sa týmto otázkam nevenovala pozornosť. Iba Hviezdoslav zachytil vo svojich eposoch a epických básniach osobitný charakter oravského ľudu a horalského, prostredia. Hviezdoslav chápal ťažký boj ľudu o každodenný chlieb a za náhradu, za ľahší život pokladal nevyčerparleľné bohatstvo prírodných krás, ktoré, pravda, nezabraňujú vysťahovaleckému prúdu. A samého básnika veľmi bolestne sa dotýkalo, že práve z toho kraja bola vždy taká silná emigrácia.

Za takých ťažkých okolností básnik iba útechou mohol uspokojiť rozsmútené srdcia i seba. Oslavou domáceho krbu, skromnosti a odtískaním znepokojujúcich vplyvov, obranou zatvoreného okruhu spokojného žitia sú niektoré jeho básne (Náš kozúbok, Pri stole, Preč!), ktoré možno nazvať priam ódami na domácu, tichú spokojnosť, uskromnenie sa najnevyhnutnejšími potrebami. Nenájdete im rovných pri tejto téme ani v poľskej poézii.

Jednoduchý svoj život obohacoval, keď pohľad na Tatry vyčaril mu v rozvlnenej duši obrazy nového života, veku, ktorý „ako Tatier štít sa vztýči v hrot, zostrí sa v zub: hrot sponáhľa sa rozlomiť vražedných krídel brk", t. j. krídel kuvika, čo by chcel nad Tatrami ohlásiť zánik tých vencov tých „šiatra nad nami hrdých stĺpov, tam tej Tatry", na ktorej sa to jagá, svieti, sťa by to bola „Lampa Slovenska". Stojac tak na vrchovcoch a prenasledovaný odvekými zlými predtuchami o budúcnosť národa tamdolu utešuje ho odkaz dedov:

Vedzte deti,

tie vrchy tam, to vašej zeme méty,

to pomedzniky! Kým tie čnejú hore

čo stráž: ver nik vám zeme neodorie! (II, 390)

Pri rozhľade s Babej hory po slovanskom svete uvažuje o súčasnosti i budúcnosti slovanských národov na západe (Česko), na severe (Poľsko) a na východe (Rusko), odkiaľ očakáva ríšu spasenia pre Slovanov (slnce v oriente, východ slavianska ty sieň) a v nadšení tejto viery obracia sa na juh a sťaby v zasnení a v rozrušení očakávania budúcich úkazov vidí Tatry v neslýchanom obraze, vidí v nich: - kýsi iných svetov zlatoskvúci odraz - je mojím snom, čo dumy mojej obraz! - Na juhu zazrie takýto nádherný obraz:

Na juhu Tatier ťah.

Ha, ká to divotvorná spräž

obroznou kmitla podmoľou

- blesk nad sebou sťa biča kráž -

a v cval sa dala vzduchu priestorou!!

Viď, vrch za vrchom, hora za horou -

aj všetkých štyriadvadsať vrcholov,

jak paríp dvanásť párov

(v ich hrivách svitá to i mrká)

sa po zenit v chod pohla rovnou čiarou...

Tak idú, letia na východ.

Vznešená Lomnica a veľkolepý Gerlach:

to prvý čudesnej spräže pár.

Hra večná nôh - vo výši hrdé hlavy -

tak letia, vezú - Choč, ten kočiar slávy!

V tom koči sedí „mladušskom vo venci - panna zakliata" a čakajú sa mládenci, čo by povyskočili na koč zachytiť pannu a niesť z výšiny „v rodné doliny", lebo ona privedie slobodu. Záprah cvála ďalej a Slovensko (panna zakliata) rúti preč a nikto nikde nejde skutkom pomôcť, iba vidiny básnikove odrážajú sa do nízkych svetov.

Takýto plastický obraz (gogoľovský záprah) a mohutne pochopený symbol i umocnenie Tatier celkom fantasticky zostavené, ukazujúce umeleckú obrazovú kombináciu básnikovu, sú vôbec jedným z vrcholných poetických poňatí Tatier. Tu úzky pomerne terén, na ktorom spočívajú Tatry, umiestňuje sa pred nedohľadný priestor, po ktorom akoby osudom hnané majú sa stratiť a zapadnúť Tatry, t. j. národ má zahynúť v hrtane maďarizácie. Hviezdoslav rozuzľuje problém tak, že zväzuje jestvovanie Tatier so Slovenskom a verí, že prípadným zánikom Slovenska, prepadli by sa aj slovenské hory - Tatry.

S chimérou národného zániku musel zápasiť v svojej poézii po celý život. Raz sa mu obraz vyjasnieva, raz príšery zahalia celý obzor a odznova sa treba prebíjať k jasu. Hymnus „K Tatrám" zachycuje takýto boj a víťazstvo viery v budúcnosť. Tatry mu pripadajú raz ako stĺpy zasadené k hlbinám - „na nichž klenba odpočíva jasný nebies baldachýn" - druhý raz ako oltáre „na nichž slávia obeť práve" - a inokedy akoby boli pomníkmi „na nich hviezdny nápis krátky: tu spočíva národ ten . .". Ale obraz a predstava tejto pohromy je zažehnaná vierou, že „nikdy, pokým svieti deň", Tatry nestanú sa jatkami národa, ale bude v nich večne „slnka zôrne lože" (II, 45-6).

Hviezdoslav zakončil svoju pieseň o Tatrách takým vyrovnávajúcim harmonickým tónom, ako všetky svoje piesne. Ostatné jeho struny nepretrumfly tú jedinú, čo veštila budúcnosť národu - aj teraz vyznievanie tejto charakterizuje jeho let prostredníctvom Tatier k vyšším rozlohám. Tento charakter jeho spevu zabránil zároveň, aby Hviezdoslav pretvoril Tatry na vyšší, absolútnejší prvok, aby sa sám vzniesol ich čarovnou mocou podnietený do prostredia čistého, odhmotneného, povedzme, číro poetického. Jeho zrádzal od tohto a zrážal z letu, z extáze podobných letov rinkot reťazí, ktoré cítil na sebe i na národe, ktorému sa posvätil.

Po Hviezdoslavovi Tatry v slovenskej poézii blednú. Tu bol prekročený zenit a zostup bol taký náhly, že temer pádom našiel sa celý problém bez ďalšieho riešenia.

Do ríše akejsi báje chcel Tatry povzniesť J. Kovalík-Ustiansky (Báj Tatier, Trnava 1926, sv. 1.-11.). Báseň napísaná vraj r.1892 zaležala v rukopise a objavená vyšla len ako dokument starých časov. Formálne i obsahovo úplne závislá od Hviezdoslava, prináša o Tatrách suché popisovanie, náhľad starej školy, že Tatry - zemí slávskych diadém - sú - srdcom Slavian - sveta - večné tam svetlo Slavian - svetu horí - staromódne klapancie všelijaké - Tatrohory - „Choč-pyramída" - lesahojný - smrekoháj, - striebroštít a pod. Ešte aj Kovalík si deklamuje, že - Boh Slováka v Tatru vsadil: kto by mu tu bývať vadil? - a celé jeho dielo je vlastne iba traktátom a kde-tu slovo o Tatrách, vidí „Tatro-spräž" - celkom podľa Hviezdoslavovho obrazu zo Spomienok (XI, 176). Jeden obraz z Tatier je nový a to prirovnanie, že Gerlach - to je - ako kostol svätého Petra v Ríme - a hneď verš ďalší: - „no Tatry dóm budoval Boh - by on i ľud mal skrýšu v ňom" je už z Hviezdoslava (II, 107).

Jednako Ustiansky prvý v slovenskej literatúre podáva veršovou formou obšírny a detailný opis Tatier - robí to počas „vetroplavby" po Tatrách (Báj T. II, 50-70), a to nielen po slovenských, ale aj poľských. Máme tu však iba geografiu a nie poéziu. Podrobný opis slovenských i poľských Tatier podal u nás prózou český učiteľ Karel Drož (Tatry, Ružomberok 1897). Kniha je cestopisom a mala slúžiť ako pomocný sprievodca po Tatrách, vzbudiť záujem a nadchnúť za krásu Tatier. Práca 18. rokov svedčí o úprimnej láske k Tatrám a je to v dobe, keď práve aj o poľské Tatry začínajú sa hromadnejšie zaujímať i vzdelanci.

V českej literatúre o Tatrách básnickú účasť mali A. Heyduk (Cymbál a housle), R. Pokorný (cyklus Z potulek), V. Schulz (Na Tatrách a pod Tatrami), Svätopluk Čech (báseň Tatrám) - všetci, pravdaže, iba príležitostne. Heyduk a Pokorný vylúdili kde-tu čistý tón, viacej však všímajú si všeobecnejší slovenský ráz. Schulz starým nádychom poetickým vidí Tatry so Slovenskom, ako bratský národ s českým, podobne Sv. Čech hľadí na Tatry ako časť národa československého.

V slovenskej poézii po Hviezdoslavovi niet nových obrazov a videní. Tatry stoja naďalej ako strážcovia a predobraz sily. Tatra je ďalej symbolom, hromozvodom, ktorý sťahuje búrky, a znej svitá úsvit oslobodenej zemi (Horal, Rázus Roy). V poprevratovej poézii ešte i Ján Smrek vidí, ako sa v Tatrách nahromadilo slovenské bezprávie a strela musela praštiť do nich, aby sa putá zlomili (Štefánik).

Celkove chýba slovenskej poézii ono vyššie, absolútnejšie videnie Tatier, nezakalené v prepodobnení osudodovosťou národného zúženého problému. Nemá ani v tejto symbolike hlbšej reflexie všeľudskej, zo všeľudskosti vyberá vždy len vlastné národné osudy, od ktorých nedostáva sa na riešenie ďalších - iba ak tým, že sa najmä sprvoti vidí v Tatrách budúcnosť a osud Slovanstva.

Na širšej základni vybudovaná je poézia Tatier v poľskej poézii a nevdojak pozdáva sa, ako by poľská literatúra v tematike začínala tam, kde slovenská končí a pokračovala v ceste až do dôsledkov. Slovenskej literatúre časové oneskorenie a neprekonaný vývin nedovolí pokračovať a rozriešiť problém tatranskej poézie tak, ako to urobila literatúra poľská s kultúrou oddávna a oveľa vyspelejšou.

 

Tatry v poľskej poézii

Od vzniku Tatier jestvuje na poľskej strane podanie siahajúce do čias tatárskeho vpádu. Keď Tatári vpadli a našli tam len jednookého žobráka a, omilostiac ho, pýtali sa na kráľovnú Kingu (prezývka kráľovnej). Žobrák nepovedal nič, len rukou ukázal na Vislu. Pochopiac, že je tam, dali sa Tatári v tú stranu. Uvideli kráľovnú, ako uteká do Uhorska, kde panoval jej otec. Zbadala ich. Nevedela, ako im uniknúť a temer v zúfalstve vytrhla si prameň vlasov, ktoré uchvátil víchor a rozvial po zemi. Z tých vlasov hneď vyrástol ohromný les. To prekvapilo Tatárov, ale prenasledovali ju ďalej. Boli už blízko nej, keď tu spadol jej modrý pás a zmenil sa na rieku Dunajec. Ona ušla ešte kus cesty, kým jej prenasledovatelia prebrodili rieku a holi by ju istotne chytili, keď tu už celkom na hraniciach rozplietli sa jej vlasy a hrebeň z nich vypadol. Z toho hrebeňa vraj povstali Tatry a Tatári ostali ohromení a ohlúpení stáť a museli sa vrátiť naprázdno (Orkan: W Roztokach).

V poľskej literatúre už počiatkom 18. stor. nachádzame zmienky o Tatrách, ale iba etnografické. Spomínajú sa Tatry ako „Karpat góra", ktorú Nemci nazývajú Snehovou horou, - „Wengry Tarczal, Polacy Tatrami, iž ku krajom tatarskim nadała się; nazywają się i Beskidami". (Karpat góra pomenované vraj podľa latinského slova carpo, pretože tam obyvatelia zbierali a zbierajú rozličné minerály, alebo vraj je to podľa mesta Carpis, mesta starodávnych Bastarnov. Je to opis čisto geologický a geografický, nezaoberá sa Tatrami ako zvláštnym zjavom v prírode, a tieto kusé správy boli získané len od ľudí, ktorí sa v Tatrách museli skrývať pred stíhaním tribunálov (J. Kantor: Tatry, str. 11).

Záujem o Tatry sa prehlbuje. až v 19. stor. Spočiatku je to zasa len interes o ľud, jeho piesne, zvyky a pod. Musel prísť do blízkosti Tatier Ukrajinec "Lach" básnik Goszczyński, etnograf L. Zejszner a básnik geograf V. Pol, aby krása a čarovná moc tatranskej prírody prebudila hlbší vzťah a záujem, aby im otvorila oči. Tu je prológ spevu o Tatrách. ! Títo Kolumbovia ukázali cestu, za ich príkladom prichádzajú ! ďalší hostia., aby stále nové a nové bohatstvo odkrývali v dosiaľ neznámych a zakliatych dolinách.

Prví pevci Tatier v poľskej poézii holi romantikmi. Pre nich majú Tatry plno neskutočného, vybájeného kúzla, zaujímali ich ako skrýše zázrakov, vil, divých žienok a rozličných bytostí, ako ich ľudové podanie zachováva. I ľud podhalanský opisujú s istou dávkousentimentality a nepodáva sa pravý obraz divej sily prírodnej, chaotickej a nepokojnej. Tatry do svojej poézie hľadali Adam Mickiewicz a Juljusz Słowacki. Mickiewicz začal tam drámu "Konfederaci barscy", Słowacki vplietol Tatry do fragmentu drámy o Beniovskom. Ani jeden, ani druhý Tatry nikdy nevideli. Słowacki ich zaľudnil Huculmi, Mickiewicz si Tatry poplietol s krakovským predhorím, a to, čo napísali, obmedzuje sa na pár slov, a tie treba spomenúť len preto, že sú slovami Mickiewicza a Słowackého (K. Przerwa-Tetmajer: Szkice).

Prvým z pevcov Tatier v poľskej poézii bol Seweryn Goszczynski. Veršom, epickou slohou ospieval Tatry ako miesto rozprávkových bytostí a kraj zdravého, silného, svojrázneho ľudu na Podhalí. (Má i báseň O Jonosiku, hetmanie zbójnickim). Jeho veršovaná povesť Kościelisko spracováva bohatý materiál, nazbieraný básnikom na vychádzkach po miestach vtedy v Tatrách prístupných. V jeho veršoch sa po prvý raz nachádzajú mená vrchov (Lomnica, Krywań, Baba = Babia gora, Giewont) a už u nebo nachodíme vypravovanie o skalách ako skamenených postavách. Opisom týmto však chýbajú struny lyrického okúzlenia, niet v nich teplého tónu .a Tatry ešte nevedia týchto prvých pevcov rozpáliť k duševnému preporodeniu, k vyšším dumám, hoci ich múzou bola romantická poézia. Na tomto teréne počínali si nesmelo, bojazlivo a iba v rokoch osemdesiatych rozliala sa vlna pravého lyrického zvládnutia Tatier.

Wincenty Pol vo veršoch „Z podróžy" postúpil síce v tematike ďalej, hlbšie ho schvátila' "bezuzdná rozkoš" slobodných výšin ale výrazovo nedostal sa ďalej, nástroje lyrických prvkov v poézii nevypracoval na stupeň priebojnosti. Jeho význam ostatne nie je v poézii, ale v próze. Veršovaný denník, akým je spomenutá práca, obsahuje zväčša len opis Tatier, pozastavuje sa nad zmenou, že kedysi Tatry a ich okolie boli inakšie, keď ešte „Dunaj oblieval Tatry" a morské ryby plávali v tej hlbine, kde teraz tečie Orava a Dunajec.

Odvtedy už prešlo veľa času a ľud sa osadil v tom kraji a oživuje svojimi povesťami tie hory, s ktorými "myseľ sa nikdy nezblíži, ako sa nezblíži s večnosťou" -len úsmevy ľudských sŕdc a ľudových piesní rozjasňujú ich chmúrne mlčanie (widok ogromu byl by bez pociechy bo duch pojmuje tylko, ducha tchnienie). Pre obyvateľa Tatier zdajú sa mu prístupnejšími, ich život je akosi zrastený s tou divosťou a hoci nieto chleba a bieda je privilégiom, majú náhradu za to v tom, že bývajú tam, "gdzie z aniolami sam Pan Bóg mieszka".

Pol všíma si bližšie aj ľudu na Podhalí a prvý má porozumenie pre jeho odchylný, svojský charakter, pre biedu, trpkosti jeho života a háji gorala od nákazy, ktorú mu prinášajú mestskí filistri, hrajúc sa s ním ako decko s hračkou a kazia: jeho prirodzenú podstatu, jeho mravy, kalia vieru a otravujú jeho bohatú dušu.

Popri takýchto úvahách a opisoch podáva Pol prvý vo svojich poéziách takýto krásny obraz v poézii o Tatrách:

Jak potopu swiata Jale

zamrozone w swoim biegu

stoją nagie Tatry w sniegu

by graniczny stup zuchwale!

Biodra Tatrów las osłania;

ponad nimi stoi chmura

a po halach wiatr pregania

uronione orle pióra.

Swiat to chlodny - a Lomnica

świeci polskiej ziemi do dnia

nad Tatrami, jak pochodnia

a na pelni, jak gromnica!...

Kaźda skala z tobą gada,

wiatr, co w róvniach ledwo wieje,

z nóg tam garnie- deszcz, co pada

to juz w turniach sniegiem sieje.

Edmund Wasilewski prichádza do Tatier pookriať, rozveseliť sa, zaspievať veselšiu pieseň „v prostote nepoškvrnenej prírody", zapadnúť na čas do snov „v tom zlatom veku zabudnutého sveta". Každý verš jeho sloh (Marzenia v Tatrach) teší sa pohľadom Tatier, príroda sa mu v oku maľuje živou a veselšou, každý úkaz, novovidený kúsok lesa rozochvieva ho radosťou a celý jeho skromný, nenáročný hymnus na Tatry vyznieva apoteózou a nadšením, ktoré vyvrchoľujú v nevysloviteľnom. Básnik celý ten kraj chcel by vziať do objatia vyobjímať ho ako decko lono matky a tulák prah chaty, v ktorej sa narodil.

B. Z. Stenczyński ("Tatry") ospevuje Tatry nie ako celok ale jednotlivé ich zvláštnosti a čas ti, vrchy, vodopády, jazerá doliny. Tieto jeho kresby a opisy sú majstrovské (Lomnica) a tým, že jednotlivosti opletie osobitným kúzlom a pozdvihuje ich hodnotu v celku dostával úplný obraz Tatier sýtejší kolorit, plnší obsah. Napr. Lomnica, ktorá u Pola "svieti poľskej zemi do dňa nad Tatrami" ako pochodeň u Stenczyńskeho je pojatá, ako kráľovná, čo si zasadla "na tróne zo snehov a ľadov" a "na rozhraní dvoch oddelených národov" pyšne sa pozerá a vydávia rozkazy, prísnejšie a hroznejšie nad výrazy všetkých jazykov. Vládne odtiaľ, má hromy blesky a búrky, od jej vole závisí, kedy príde jar, leto, zima', ako dlho budú trvať a aká bude ich priazeň či nemilosť. .

X. Maniewski (Podtatrzanin) vyciťuje v Tatrách blízkosť Boha a prosí za právo zeme, za jej povznesenie z neprávosti, v ktorej tonie. Túži stať sa orlom, aby mohol žiť na slobode chcel by sa vymaniť, striasť telesnú schránku, aby mohol povedať, že je kráľom, že zem je jeho panstvom. Takáto túha, pravda, láme sa' hranou skutočnosti a povedomie, že tu na blízku je božie kráľovstvo, mení človeka a robí ho pokorným a jeho duch poddáva sa vyššiemu majestátu (Na szczycie -z knihy "Tatry"). V Tatrách kladie otázku - no nie, aby sa pýtal na nadpozemské taje, veštecké súdy, ale spytuje sa, čo je zakliate v tých Tatrách. Nedostáva odpovedi. Chce vypočuť a rozlúštiť tú smutnú, ale pamätnú povesť o bojovníkoch Boleslava Smelého, zakliatych v Tatrách i s vodcom, ktorí teraz po celé veky odriekajú pátričky a slzy ronia nad tým, čo popáchali zlého proti Bohu. Nemôžu sa však hnúť a vymotať z kamenných pút. Maniewski sa tu dotkol témy, ktorú v plnom umeleckom rúchu rozviedol a vypracoval Wyspiański.

Signálom mohutného, pravého a vysoko sa vznášajúceho spevu o Tatrách - bol cyklus básní W Tatrach od El . . .y z r. 1879. Od tohoto roku datuje sa silný príliv záujemcov o krásy Tatier, v tých básniach opísaných. Otvorilo sa tu žriedlo bohaté a zázračné, očarilo všetkých, opojilo a preporodilo nejedného stroskotanca, ba stalo sa večne čerstvým a nevyčerpateľným, ku ktorému sa vracali ti, čo raz už boli na ňom zúčastnení a neobchádzali ho ti, čo sa nimi mohli stať. Pod pseudonymom El . . .y skrýval sa známy básnik Adam Asnyk. Predovšetkým príroda, a to všeobecne, zračí sa v jeho poézii o Tatrách. Obdiv prírodnej krásy, štítov, dolín, vodopádov, stromov (Kościeliska, Limba, Noc pod wysoką), ale od nebo datuje sa línia syntetického umocneného výrazu a prepodobnenia Tatier u pozdejších básnikov (Nowicki, Jedlicz, Tetmajer).

Hlbší lyrický tón ozval sa u nebo v cykle sonetov Morskie oko, kde podal krásne apoteózy tohoto najviac z Tatier v poľskej lyrike ospievaného (najmä r. 1902) rozkošného zákutia Tatier. Túto veľkú báseň, poému prírody, možno pochopiť len vtedy,

gdy na skrzydłach tęsknoty dusza leci trwoźna

i nakrywa się własnych marzeń swych blękitem.

Ani čo by svet zamrzol pod temným zrkadlom jazera, v ktorom rozhliadajú sa štíty a pretínajú vlastné tiene a do šerosvitu hučia kdesi v diaľke vodopády a zvyšujú strašný výzor divej prírody. Zračí sa v nej tvorivá myseľ. V zasypaných priestranstvách zdá sa to, ako miesto boja, kde. bojoval! medzi sebou bohovia a pili z čaše, ktorá rozbitá spadla do jazera. V ničom niet tu naokolo zmiernenia, divokosť, ošarpané chrbty hôr, skaly, snehy, surová veľkosť, pred ktorou sny človeka, čo stojí ako decko pred skamenenou epopejou dávnych bohov stávajú sa malými a slabými.

Noc nad týmito úkazmi vykonáva svoju čarodejnú moc, keď zvyšuje ich silu, keď mesiac leje striebro, ako vodopád cez štrbinu skál a v priepasti mizne zaraz s vlnami a kotlina vynorí sa sťa obraz čarodejnej knihy, zatým čo

czarne wody w plomienne rysu się pręgi,

przypominają piekieł dantejskie okręgi.

„Ráno v horách" prebúdza nový výhľad a mení tvárnosť Tatier, hory vychádzajú na slnce ako z kúpeľa, všetko sa leskne, hra prelietavých farieb a tieňov zaberá stále väčší kruh, riavy prehadzujú strieborné peny, okruh lesa usmieva sa na dolinu a akási rozkoš vhupne do srdca, závan šťastia' a slobody. Rozširuje sa hruď a duša od nadšenia temer vyskakuje z očí, spitá, a predsa nie do sýtosti, lebo ju pohýna túha letieť zo zakliatia a celú krásu sveta vyobjímať.

Dolina Kościeliska mu je najkrajším miestom v Tatrách, je to „tatranská selanka" a všetky vzácne prednosti vychvaľuje s jedinečnou záľubou, s optimistickým prepodstatnením tých miest, na ktorých spočinula s láskou ruka stvoriteľova. „Noc pod vysokou" odhaduje suverénnu moc nočnej tatranskej prírody, kedy je človek taký útly a bezmocný, že by chcel ustupovať pred ňou

przed rozeslaną na przepaściach nocą,

przed skrytych potęg gwaltownym objawem,

przed nieblaganem bezlitosnem prawem,

przed rozpasanych źywiolów odmętem,

przed nieświadomem... tajnem... nieujętem...

Rozplynúť sa v zátiší prírody, kde tichá pieseň plynie v hviezdnaté sféry, v nekonečný priestor,

gdzie wszytkie piesni zdąźiają i toną

i tam się wiąźe i zlewa i brata

z całą harmonią zaziemskiego śvjata.

Po Asnykovi novým a od predošlých odchylným výrazom i poňatím rozpína svoje ambície nad obrazom Tatier Franciszek N. Nowicki. On udáva tón celej tej škole, ktorá otvára' Tatry duchovnému svetu a či duchovný svet Tatrám, predstavujúc ho v širokej škále jednoznačného významu a zástoj a v škále neutuchajúceho smútku toho pokolenia, ktoré podľa slov Nowického bolo prežraté až do koreňa neverou vo všetko, dokonca i v neveru. Takému rozrušeniu podliehala celá básnická tvorba o Tatrách, lebo v poézii poľskej sa odráža taký stav vecí, že básnici prichádzajú do Tatier zradení životom tamdolu, v meste a duševne sú až tragicky a beznádejne vyšinutí na koľaj úplného pesimizmu a nudy. To nie je ako v slovenskej poézii, kde dotyk bol zdravý, duše naplnené vierou a láskou vidia v Tatrách čosi iného, ako pochybovačný duch, ktorý sa k tomuto svetu blíži v presvedčení, že nič ho nemôže viac zaujať, rozrušiť a potešiť. Ale práve za takýchto okolností ukázala sa sila Tatier temer zázračnou. Na tieto duše ich vplyv bol taký silný, že nebolo ani jedného, ktorý by bol odišiel z Tatier sklamaný alebo nedotknutý, ale všetci odchádzali zotavení, ba celkom obrodení a premenení. Možno si to vysvetliť i tým, že ich prejemnené duše, rozochveté nervy viacej, intenzívnejšie a omnoho subtílnejšie reagovali na každý vplyv a zjav tatranskej prírody, každý jej obraz i kúzlo vedeli hlbšie pochopiť, pretvoriť a umeleckejšie pretaviť. V tom je diametrálny rozdiel medzi poéziou Tatier v slovenskej literatúre, ktorá celkove chápe Tatry národnostne a skoro tendenčne, a medzi poľskou poéziou, ktorá Tatry vidí poetickejšie, umeleckejšie, leda vyššie v zmysle absolútnejšej a čistej poézie. A práve Nowicki udal základný akord celej tejto školy.

Ale vonkoncom jeho poézia je v tomto ohľade kusá a práve Nowickému nepodarilo sa vyčariť z Tatier najhlbší a najlyrickejší spev, preto jeho básne sú iba prelúdiom. Jeho poézia sa síce prejavila len tu v Tatrách a jeho básnický fond tu sa aj vyčerpal a či vlastne natoľko bol svetom tatranskej prírody otvorený, že len na jej pokyn mohol sa rozprúdiť, len v jej prostredí mohli sa rozvinúť a uplatniť jeho schopnosti a bohatstvá. Odchodí z Tatier a. jeho lyrika je u konca, jeho celý záujem sústredil sa na Tatry a tie ho strávili.

Po väčšine sú to aj u Nowického iba obrazy jednotlivostí, nákresy, medailóny, zátišia, scény, tieto vyčerpávajú tému ako by sa básnik rozličných miest a zorných uhlov pozeral na "pustynie tatrzańskie". V takýchto drobných maľbách odráža sa spodný úder jeho lyriky, melancholický, až pesimistický smútok, ktorý ho neopúšťa, keď sa vráti z Tatier medzi ľudí. Jeho sonety sú sformované v precízne slohy, sú jasné a dokonalé, ako krymské sonety Adama Mickiewicza.

Pri prvom priblížení sa skamenený húf velikánov „s hviezdami na šišakoch" pripadá mu ako temný múr, chladný snehový kraj, veľký svet, ako sny mladosti, kraj, kde kráľ búrok - „halný" vietor blúdi v mrakoch a orlie hniezda visia nad priepasťami a kde tvorca „majster sveta" má svoj žulový trón. Sem k Tatrám letí myseľ cez stopy túh, sem do tej kamennej pustatiny, pretože iba. tu, na tomto kuse celej úbohej vlasti sú ešte "oltáre slobody". V dostupných výškach, skadiaľ vidno ,dookola celý svet kúzla a tajomna (stawy czernieją, jak piór pawich oczy) - a hore zneje hudba stvorená nadpozemským duchom. Pred sebou vidíš skamenený sen stvoriteľa, pieseň, napísanú runami granitov a štíty planú do výšin, až do hviezd, keď sa za noci krútia nad ich obrazom. Noc zastihne ťa v zadumaní a chceš preniknúť tie veľkolepé myšlienky, tu - skamenené, chceš rozlúštiť zmysel odvekého tajomstva a vhĺbiac sa čo najhlbšie za melodického povievania vetra, čo ľahkým prstom dotýka; sa strún spomienok a snov, cítiš, ako sa tratí, bledne v srdci tieň ostatnej príkrosti a chcel by si tak sedieť, načúvať a rozjímať bez konca (Zawrat).

Pred vodopádom porovnáva básnik pád vĺn a kvapôk, ktoré vznikli rozbitím vín, s pádom sĺz, ktoré smútok bez konca vytíska z očí a ktoré padajú do hlbiny, kde ozýva sa stále tá istá ozvena plaču a smútenia. A v sebavražednej mánii nazerá do priepastí otvorom zamrznutého jazera, ale strach a tvár smrti odvracajú ho v úzkosti a vypudzujú hore, na priestranstvá voľného rozjímania.

Skamenejú púšť oživujú vodopády, búrky, slnečné lúče v rozmanitých hrách a v tisícich farbistých premenách a v noci prizerá sa mesiac zemi, niekdajšej svojej milenke, ktorá ho oklamala so slnkom, preto mesiac uniká pred denným svetlom, nemaže však zabudnúť na milenku mladosti a' vracia sa k Dej a vyblednutý hľadí za ňou, ako prchá pred ním v klamnej hmle. Človek, milenec v podobnej situácii, s dávkou iného ešte sklamania, márne bude kričať tým skalám a vravieť im o pekle svojich múk a prosiť ich o porozumenie, o súcit, o spoluúčasť, lebo nič mu nepomôže. Iba echo bude znieť: „bez rady!... bez rady!..." Plač nad zmárnenou mladosťou, nad útrapami a osudom je tu zbytočný, budú ho opakovať len skaly a zamrie bez stopy, ale je tu aspoň echo kdežto u ľudí niekedy nebýva ani toho. Ľudia sú často turejší ako skaly, nedostať z nich odpovedi a márne budeš sa zvíjať pred nimi a prosiť, nedostaneš ani slova.

Noc a deň, dvojaká tvár v premenách osudu, ukazuje sa so štítov v zrejmejšej úlohe. Noc záclonou mesačného šera zacloní priepasti a roztriasa po okolí kvety ilúzií, zakrýva zívajúci strach a bázeň z pustoty, za tým čo deň „okom slnca prebieha nad svetom" a odhaľuje záclonu noci, odokrýva priepasti a chladné štíty, skadiaľ sa to prv zdalo jagať farbami sveta snov. A stojac pred zjavením veľkého zimného sveta, kde naokolo samý chlad, priepasti, nevľúdne steny, zdá sa ti, že to všetko je proti tebe, pasie po tebe, aby ťa zatratilo niekde vo svojej hĺbke, cítiš sa prenasledovaným, opusteným, lebo tu striehne ticho smrti. Ženie ťa neznámy, podvedomý pud k tým, od ktorých si odišiel, vraciaš sa k ľuďom a hoci zasa sám, začneš hľadať lúč tepla v prostredí ich tvári (Zmarzly staw pod Garłuchem.)

Sem sa budeš i naďalej vracať, k obrazom krásnym a neblednúcim, budeš sa obdivovať sile a moci prírody nad životom tvorstva, sile, čo rúca a láme, ničí bez pardónu, zaberá celý priestor v obratoch svojho besnenia (Wiatr halny), ale tvoje miesto je medzi ľuďmi, lebo žiješ iba do času, zatým čo tam hore zjaviská trvajú, v obmenách vracajú sa. v novej kráse. Človek umiera a hynie, tíchnu jeho ohlasy a spevy, príroda "v lone časov" pretrváva nad žitím tvorstva, nad jeho tragédiami, ktoré sa vyrovnávajú novou metamorfózou jari.

Zatým čo Nowicki odchádza z Tatier s bôľom, ktorý chcel zanechať tam v skamenenom svete, druhý z veľkých milovníkova velebiteľov Tatier v poľskej poézii Jan Kasprowicz našiel v Tatrách vyriešenie všetkých bytostných, ľudských i básnických sporov a problémov. Vodca "Mlodej Polski" vyslovil smútok a dezilúziu svojej epochy, rozvlnil taký široký kruh pálčivých a dravých trýzní, beznádeje a disharmónie, že jeho Hymny zrútili ostatný stĺp sveta, ktorý už práchnivel a uviedli pred východ do nového vzácneho prostotou, pokorou a vyrovnaním. A práve toto východisko, táto zmena, ba priamo stopercentný zlom, preporodenie stali sa a dokonali prostredníctvom Tatier, ich silou, ich vplyvom v prírode a tvorstve.

Kasprowicz prišiel do blízkosti Tatier, ako syn Veľkopoľska, Kujavy, z roviny a prvotný jeho pomer k Tatrám bol. napojený bolesťou a smútkom, ktorý tu v horách dostáva u neho svoj špecifický charakter. V duši mu búrili vreli predohry výbuchov, rodili sa Hymny, bol nasiaknutý až do kostí rázom svojej rodnej krajiny, nedozerných rovín, kde "driemu bôľ i pochyba", kde je človek slabý, bezmocný a skrýva sa pod ochranu vyššej moci, ktorá však akoby nepočula jeho prosby, trestá ho nezaslúžene. A takýto biedny život vlečie sa s pokolenia na pokolenie, ľudia' mrú a celá zem zdá sa už ako cintorín, kríže vid no v hustých radoch a nad nimi vznášajú sa kŕdle vrán. Takéto obrazy, vyvolané duchom a charakterom roviny, zo spomienok na detstvo, na biedu a borbu ľudí, v prostredí ktorých bol vychovaný, umocňujúc svoju duchovnú dilemu na stupeň všeľudskej tragiky, premieta Kasprowicz do priestoru Tatier.

Prvý jeho pozdrav horám vyznieva smútkom (hej góryl zaklte góry! Tsknico mojej duszy!), ktorý neochabuje a "nad priepasťami" vidí vznášať sa vízie svojho rozbúreného, pochybovačného ducha. Ticho, ktoré sa nad štítmi a horami rozloží, je zlovestným, nenalieva mier do duše, ale štve, privádza stále väčší strach a pochyby. Väčšmi trápi bázeň o deň zajtrajší, o budúcnosť, otázka o zmysle žitia a otázka, prečo boli predošlé veky samým trápením, utrpením a či sa dá dúfať vo východisko z nich. Z toho veľkolepého ticha na poludňovom slnci ako by syčal had neistoty o márnostiach ľudského snaženia, o. smrti, ktorá prekračuje všetky kraje, kosí a bez zľutovania zaberá všetko do prázdna svojho kráľovstva. Prúd sĺz zaplavuje zem, sú ich už celé vlny a vlny stále rastú v nedohľadné more a chvíľa vykúpenia sa neblíži, niet ani vodcu, ani vesla:

bez lodzž, wžosel, w smutku dal pos{'pny orszak plynže

po tym bezmžarze slonych Jal,

po wzd{'tej lez gl{'bffiže. ' ;

Jasný, tichý horizont okolo štítov ukazuje svoje najkrajšie vzácnosti, priestor ako by sa strácal v nekonečnu, ale tam dolu zem, dolu sú priepasti a podobne je so životom človek biedny a slabý chodí okolo a nevie, akého sa dočká konca.

Ale Kasprowicz v tej prírode povznáša sa nad hmotný svet i človeka ako by rozdeľoval na dve bytosti, oddeľuje telo od ducha a ducha povznáša do krútňavy akéhosi panteizmu prírody. Iba ten, kto sa oslobodí od telesnej schránky, od osudu človeka, od bôľu a bázne a povznesie sa na stupeň duševnej voľnosti, jedine ten bude účastný na čaroch, na nadchnutí v prírode bdzie swiadomosé jasn mial bezkresowego bytu. Lebo nad všetkým vznáša sa neviditeľný stvoriteľ "On", ktorý žije v miliónoch, je v každom atóme, tvare, šume, ozvuku. J to, čo už dávno zahynulo, odišlo, zmenilo svoju tvárnosť vo svete i to žije v ňom neustále, je súzvukom v akomsi harmonickom vanutí, ktoré obkľučuje a preniká všetko. Všetko ovláda "večnosti veľký, hlboký, nedosiahnuteľný sen" a rozprestrel sa nad priepasťami, kde smrť so strachom preniká všetky veci, a keď časom i búrka sa rozvlní a po. ruší ticho vládnuceho Sila večnosti, zvíťazí, vnikne do všetkých kútov a tieň človeka je tiež len epizódou v kraji jeho nekonečného mocnárstva. Vyrovnáva všetky krivdy a spory, kladie na všetko svoju berlu nepremožiteľného vládcu. Veky ľudských snažení sú proti jeho moci a trvácnosti iba drobnými príhodami, od počiatku až do konca jeho vláda je jedinou a zvrchovanou. Vševládny Varuno zasadol na štítoch a hľadí na zem, na márny prach, na drobné tvorstvo, na levov i trávy, na plemeno vtáctva i rudí, na ich krvavý a bezvýznamný trud. A celý svet rúti sa napred a nevedno kam. Tu začal sa u Kasprowicza prerod, tu nad priepasťou temer beznádejného stavu našiel kľúč, natrafil na prvý akord svojich Hymien, ktoré vykúpili jeho ľudskosť. Ony ho previedli strmou cestou, po ktorej kráčal a zaviedli ho na' pokojnú cestu, vedúcu k Bohu. Ale napred sa bolo treba vybúriť, vyrovnať a vypovedať Bohu "Svätému, Mocnému a Nesmrteľnému" celú úbohosť, biedu a žalobu duší, aby pochopil tajomstvo jeho stvorenia, uznal jeho lásku a pokoril sa. "Varuno" je prvý akord jeho Hymien a útrapy, aké stravovali a spaľovali jeho dušu, kým našiel výraz pre svoje vnútro skončili sa na podnet v Tatrách zachytený a' pochopený. Tatry ho preporodili, ony mu otvorili nový svet, kde sa zmierne vyrovnal prométeovský odboj, a básnik, múdry a pokorný, "prestáva sa vadiť s Bohom" a oddáva' sa do jeho láskavej milosti. Do konca svojho života ostáva pod Tatrami a výhľad z obloka vedie ho k štítom, pri každom pohľade vidí "Lodowy wierch", ktorý mu je taký vzácny, ako Hviezdoslavovi Choč. Pred tvárou Tatier umiera "Na Harendzie" v Poronine pri Zakopanom a v kaplnke vedľa Harendy bude očakávať v blízkosti Tatier príchod nových pokolení a vekov. Pre Kasprowicza sú Tatry zvláštnym svetom, chápaným ako celok, chápe ich ako výslednicu, podáva ich jednotiaci a umocnený zástoj. Sú mu všeobecne horami, lebo tu vraví básnik, ktorý videí a pretváral obrazy z Alp, z mohutnejšej prírody, ale tatranská mu je akoby známa, je časťou jeho bytnosti. V Tatrách najvoľnejšie a najzodpovednejšie môže premietať svet svojho vnútra. Na štítoch opája' sa blanky tom, zhadzuje putá, čo ho viažu s bremenom všetkých trápení, zabúda na útrapy tamdolu trápiaceho sa celého pokolenia a voľný chce priamo strebať rozkoš ohromného blankytu. V Tatrách, ako to robil v Alpách, hľadá stopy prítomnosti Boha, rozjíma o význame prírodných úkazov a chce vyčítať ich tajnú úlohu, ich nemú reč no vidí všade iba tú černejšiu, tragickejšiu zložku. Aby vnímal prírodu a dal na seba účinkovať jej krásam, musí sa oslobodiť od dúm, od myšlienok a ponechať citu prijímanie a pretepľovanie toho, čo príroda bezprostredne zo svojho bohatstva núka.

S takým oprostením necháva na seba pôsobiť "halny" vietor a z jeho živelných pohybov vypisuje a pretvára taje prírody. Vyberá jemný výrok. hladkú slohu vrelého lyrického tónu, ako by chcel zachytiť aj najjemnejšie vánky, pohyby lístia, akoby chcel prepísať do slov i šum lesa, ktorý mu hovorí do duše a' s ktorým by chcel splynúť v jednej piesni, čo nevie, kde má začiatok a v pošumievaní je oslavou, hymnou do nekonečna vyznievajúcou. S toľkou láskou a úľubou -ako sv. František z Assisi skláňa sa nad každým kvietkom .a lístkom.

Vo večernom tichu (Cisza wieczorna), ktoré "od večernej zory zamkýna Tatry do svojich ramien", prezerá štíty, horiacu korunu Tatier a zdá sa, že vo veľkej sladkosti a éterickej ľahkosti ticha sám za' zmení a na papršleku zapadajúceho slnka doplynie kamsi do vesmíru. V súlade a súhre s prírodou vciťuje sa do zatajených skratiek tých hor, do zvukov, ,ktoré sa tratia' s reflexmi farieb na skalách, s reflexmi roztrasenými vo vejáre, ľahké ako vetrík, čo sa mení v opojné aróma večernej tichosti. Tichosti prejemnenej a rozsmútenej, ktorá zatvorí Tatry do svojich ramien, zaspí pritúlená k limbe, ako zaspia štíty v dlhom páse "od Lodowego do Krywania", ako utíchli púšte skál, jazerá a doliny. A takýto prostý, vyrovnaný pozdravuje svet a túli sa' k tým najbiednejším, a jednu z najkrajších kníh v poézii poľskej tohoto veku "Knihu úbohých" napísal pred tvárou Tatier, na denných prechádzkach osamote. Bez pretvárky a masky v ostatných svojich básniach "Mój swiat" (t. j. Podhalie) -!ako prostý gazda, človek očakáva nadelenie budúcich dní s odhodlaním, s otvoreným srdcom, lebo pochopil tajomstvo života a oddáva všetko svoje bohatstvo, svoj osud do rúk láskavého a' všemocného Boha. Nikde Tatry tak mohutne a blahodarne nepreukázali svoj liečivý zdroj, ako u Kasprowicza. Človek temer stratený, beznádejný našiel ich prostredníctvom úľavy vo všetkých strastiach, splynul s nimi a' z ich výšin dostalo sa mu omilostenia Boh posvätil a pozdvihol jeho ducha. Veľký záujem o Tatry odrazil sa' i v literatúre a poézia dokumentuje jednotlivé zvláštnejšie zjavy, ktorých pomer k Tatrám bol nielen epizódou, ale znamenal i kus duchovného prínosu a bohatstva do myšlienkového pokladu. Tak Maciej Szukiewicz vidí Tatry prostredníctvom rudu na Podhalí, jeho svojrázny temperament a bohatá duša učí ho hľadať v podhalskej prírode skryté zvláštnosti, ktoré na dušu tak hlboko vplývajú a premieňajú celého človeka. Dotyk žulových štítov pretína hranicu medzi skutočnosťou a tým, čo je zjavením a tajomstvom v žití, ktoré zas je rozhraním medzi tým, čo trvá večne, a tým, čo má minúť a človek pláva úzkym pásom toho rozhrania. Ale sila prírody v svojom prostredí nenecháva človeka stáť na jednom mieste. V tom raji zázrakov zdá sa mu, že len bohovia sú povolaní meškať a tvoriť nové zázraky na pustých štítoch, zničia staré podstaty a postaviť nové. Človek tu dostane tiež chuť a chce byť tvorcom a trvať bez počiatku v odvekej večnosti. Ale hlas, čo by mal odpovedať na takéto výzvy a nástrahy, neprichodí odnikiaľ a ticho stáva sa klamnejším, ako búrenie vĺn. A hoci cítiš sa malým a nepatrným, uchváti ľa neraz taká márna mánia, že chceš zrútiť blankyt a vziať ho do objatia, to nekonečne modré túliť k sebe a uzmieriť sa so všetkým. (O to sa snažil už Wasilewski, keď chcel vyobjímať Tatry ako decko lono matky.) Na všetky svoje ťažkosti nájdeš tu odpoveď, lebo keď pochopíš, aké zmeny prestála táto zem, tvoj vlastný zápas stane sa nepatrným oproti onomu a vraciaš sa domov k ľuďom lepší, pretože sa staneš pokorný ("Tatry", cyklus básní).

Franciszek Mirandolla (cyklus "in hac Iacrimarum valle" = v tomto slzavom údolí, Ľ.R.) nepretrpieva sa bolestne do sveta Tatier, skôr necháva sa uniesť prírodnou silou, k výšinám, pokoj ne prežíva duševne veľký sen, zdravý sen zabudnutia a osvieženia pod lazurovou klenbou neba. Prichodí sem na oddych, načerpať síl z prameňa, do ktorého jar nalieva vždy nové miazgy a' prúdy. Netrápi sa, že jeho sen iba hluchá diaľava zanesie do tieňov hmlí, pretože žitie sa nezmení na pokyn a hlas jedného človeka, lebo sa ono nezmení, ani keď sa prevalia vlny vekov.

Wanda Krzyzanowska hľadá v Tatrách tiež osvieženie, zabudnutie na útrapy a sklamanie tamdolu, na žitie pochybené a klamné. Chce sa tu na slobode ohradiť voči vtieravým spomienkam a žiť tu malé hrdinské žitie, načúvať tajomstvá uchádzajúcich sladkých chvíľ, nechať plynúť sny a nechať ich splývať v ružice voňajúce a čarovné a ducha vzmocniť silou nadpozemskou, aby ako silný, hrdý, divý a smelý orol prerážal svojimi krídlami slobodný priestor:

pójsé tam w turn;e! i do .\'kalnej sciany tulié o zory glowť w sen zapomnit1Íl,

by zaden, žaden glos stąd rozplakany

ne przyniósl echem ciemnych, smutnych wspomnien.

Všetci básnici odchádzajú z Tatier uspokojení, a to slovenskí i poľskí. Tatry otupia ostrvy životných krívd, tu človek stíchne, upokojí sa' i najdisharmonickejšia škála jeho duše. U básnikov poľských tým viac. Pre toho, kto príde duševne rozbitý k týmto pustým štítom, ponad ktorými vznáša sa oral tak kráľovsky a slobodne pretína povetrie svojím gracióznym poletovaním z polohy do polohy, pri náraze toho pritláčajúceho dojmu, akým pôsobia Tatry a vábec skalnaté hory na obyvateľov rovín jeho kontemplácia dostáva nový smer. .Jeho pochybami rozhlodaná duša napĺňa sa tu novým tajomstvom, ako by mu nové zjavenie zastúpilo cestu a nevie chápať, odkiaľ to silné kúzlo, ktoré celkom zaujme a neúprosne rozkazuje precítiť a prežiť nové prostredie. (U slovenských básnikov strach a neistota o národnú budúcnosť tu v Tatrách menili sa na nádej v lepší osud.) Každá pieseň o Tatrách, hoci aj pesimisticky ladená, vyznieva zmierlivo. Hádam všetky piesne o horách tak končia. Aspoň o Tatrách to platí všeobecne. Pesimizmus v prírode býva Často len pózou a romantickým gestom, ako ostatne pesimizmus v literatúre vôbec, najčastejšie rozširuje sa o ďalšiu dimenziu umeleckých možnosti, rozplýva sa v absolútne a mystike. A o Tatrách možno povedať, že ostávajú iba lyrickou apoteózou, zvolaním, hymnou v ústach i najzarytejšieho anachoreta i eremitu. Hory vôbec majú svoju zvláštnu moc. Koľko nocí len ľudia, obyčajní smrteľníci, prežili pri šume rozkolísaného lesa,. koľkí presnívali svoje najkrajšie chvíle života v bezpečnom útulku stromov a koľkých utíšili a vyliečili hory z nervóznej podráždenosti! Nie je bez významu, že hora má vôbec akúsi zatajenú moc v dobrom i zlom zmysle. Veselosť dostáva v hore svoje špecifické farby vyššieho stupňa; ozvena v hore má iste v sebe čosi tajomného, čo niekedy dráždi, niekedy rozveseľuje, ale nikdy nie je bez účinku. Divo, ba najdivšie jasať a vykričať sa na plné pľúca možno iba v hore.

Zvláštna moc hôr a lesov súvisí akiste s tým, že ľudia málo bývajú v prírode, lebo sú odkázaní na mestá a roviny. Tie. je zasa rubom celého problému a zachmúrená hora má v sebe čosi strašidelného. Táto zložka desu a strachu v hore našla svoje najširšie miesto v romantickej poézii. Ako deň v hore nadchýna, obrodzuje a upevňuje, tak noc ubíja, väzni, štve, ba i vraždí. To sú dve krajnosti, ako dobro a zlo, svetlo a tma, dve dimenzie krajných rozdielov, ktoré v prírode sú bohatšie a uplatnia sa častejšie a skôr, ako podobné rozdiely u ľudí, ktorých zákony života hatia pred extrémami a vedú, zatým čo príroda svojím prísnym slnovratom natoľko neobmedzuje, ba uvoľňuje divy a úkazy. U ľudí tieto krajnosti prejavia a uplatnia len božskí nespokojenci, vyvrheli a géniovia a nevie chápať, odkiaľ to silné kúzlo, ktoré celkom zaujme a neúprosne rozkazuje precítiť a prežiť nové prostredie. (U slovenských básnikov strach a neistota o národnú budúcnosť tu v Tatrách menili sa na nádej v lepší osud.)

Každá pieseň o Tatrách, hoci aj pesimisticky ladená, vyznieva zmierlivo. Hádam všetky piesne o horách tak končia. Aspoň o Tatrách to platí všeobecne. Pesimizmus v prírode býva Často len pózou a romantickým gestom, ako ostatne pesimizmus v literatúre vôbec, najčastejšie rozširuje sa o ďalšiu dimenziu umeleckých možnosti, rozplýva sa v absolútne a mystike. A o Tatrách možno povedať, že ostávajú iba lyrickou apoteózou, zvolaním, hymnou v ústach i najzarytejšieho anachoreta i eremitu. Hory vôbec majú svoju zvláštnu moc. Koľko nocí len ľudia, obyčajní smrteľníci, prežili pri šume rozkolísaného lesa, koľkí presnívali svoje najkrajšie chvíle života v bezpečnom útulku stromov a koľkých utíšili a vyliečili hory z nervóznej podráždenosti! Nie je bez významu, že hora má vôbec akúsi zatajenú moc v dobrom i zlom zmysle. Veselosť dostáva v hore svoje špecifické farby vyššieho stupňa; ozvena v hore má iste v sebe čosi tajomného, čo niekedy dráždi, niekedy rozveseľuje, ale nikdy nie je bez účinku. Divo, ba najdivšie jasať a vykričať sa na plné pľúca možno iba v hore. Zvláštna moc hôr a lesov súvisí akiste s tým, že ľudia málo bývajú v prírode, lebo sú odkázaní na mestá a roviny. To je zasa rubom celého problému a zachmúrená hora má v sebe čosi strašidelného. Táto zložka desu a strachu v hore našla svoje najširšie miesto v romantickej poézii. Ako deň v hore nadchýna, obrodzuje a upevňuje, tak noc ubíja, väzní, štve, ba i vraždí. To sú dve krajnosti, ako dobro a zlo, svetlo a tma, dve dimenzie krajných rozdielov, ktoré v prírode sú bohatšie a uplatnia sa častejšie a skôr, ako podobné rozdiely u ľudí, ktorých zákony života hatia pred extrémami a vedú, zatiaľ čo príroda svojím prísnym slnovratom natoľko neobmedzuje, ba uvoľňuje divy a úkazy. U ľudí tieto krajnosti prejavia a uplatnia len božskí nespokojenci, vyvrheli a géniovia. Vo veľkých komplexoch sa tieto úkazy v prírode ako a Tatrách kombinujú a zvyšujú svoju tajomnú mystiku, mystickú moc a mocnú nadvládu. Jeden básnik zdôrazňuje ich tajomnosť, druhý ich živelnú vášeň búrok a otrasov, iný zasa slnečnú pohodu čistých diaľok, priezračných vôd a zreteľných kontúr.

Živelným úkazom obdivuje sa i Leopold Staff Jeho obraz hor (Na górach) je vizuálno-živelný, priam fyziologicky vstrebávaný pocit burcovania prírodných síl a premien, opustenie, pozbavenie sa telesnej schránky a prestavenie sa do iných možností (bić zywem setcem w niebo, jak o dzwon spizowy!). Duševná transformácia, vidieť celý vesmír, mať účasť na bleskoch a nadľudských zjavoch a pocítiť to šťastie sám kričať do hukotu a chytať echo, keď ako mŕtvola roztrieskaná o prilbice štítov valí sa do priepasti, toto všetko je v živelnosti Staffovej, ktorý tak besne vyexponoval svoj problém a postoj k, Tatrám, ako žiaden iný básnik, hoci Staff napišal len málo veršov, čo sa zrejme týkajú Tatier.

Vacław Wolski v dvoch cykloch: Ballady tatrzańskie a Sonety tatrzańskie opisuje Tatry v staršom spôsobe nazerania, ale je tu jednako pokrok, a to v stupňovaní umeleckých možností tým, že i výrazová stránka i plastika 'sa bohatšie a zreteľnejšie rysuje, nechybí tu ani maliarsky kolorit nuancovaný v básnických farebných tónoch (v čom dosahuje virtuozity až K. Przerwa-Tetmajer). Ale v básniach Wolského je mnoho fabulistiky, priveľmi sa rozplýva v rozličných kultúrou získaných konklúziách, nevie podať priamy, bezprostredný a umelecký dojem, akým by Tatry hodnotil.

Oproti W. L. Anczyc bez akejkoľvek predchádzajúcej problematiky, s jasným pohľadom teší sa panoráme Tatier. I búrka zdá sa mu len dokladom mohutnosti, ktorá sa v takom veľkom prostredí musí prejavovať naširoko, ale za všetkým tým odcloní sa jasný výhľad, sloboda, unesenie, pocit zušľachtenia.

Uczucie wzniosłe, niepojęte

W piersi nie miesći się

I jakies tchnienie wonne, swil;te

w niebiosa serce rlvie.

Oddalonemu od trosk ziemi

zda sil;, ze niebieski próg...

Ze stanaf mil;dzy wybranemi,

ze tutaj mieszka Bóg!

Hlbší bol vzťah, ktorý mail k Tatrám Jerzy Źulawski. Dumá nad tatranskými zjavmi melanchóliou napojenou obraznosťou a porovnáva tento stav a svet ducha s úkazmi prírody, hľadajúc vzájomnú súvislosť, hoci zdanlivú a metaforickú, naznačujúc rozpor medzi jednou i druhou ríšou. Jeho hlboké meditácie majú v sebe čosi i všeľudského a či osudovo ľudského, nielen lyrickú platnosť, ale aj hlbšiu a často až paradoxnú opravdivosť. Badať, že tu prišiel do konfliktu s čistou, zdravou silou duch plný pochybnosti, skepticizmu a tu prežíva akoby obrodnú rozprávku. Nenachodí ju, prisilný je dravý prúd prírody pre ducha, ktorý túži stále širšie a vyššie a ktorý nemôže sa tu utíšiť. Ten krásny svet zdá sa mu časom iba preludom svet ducha je víťaznejší a, ty musíš ďalej, ďalej nemožno zastať v živote a uspokojiť sa, treba sa stále premieňať, zdokonaľovať a, v nových podobách uskutočňovať svoj ľudský sen. Keby si stroskotal a v prudkom žití ostal ako zbytočný a nepotrebný, ktorý už dostal a ochutil všetko, tu v prírode nájdeš východisko, tu čaká ťa priepasť, čo utíši a dá zabudnúť na všetky strasti.

Duchovná mocná podstata rozširuje sa v Tatrách u každého básnika je zdôrazňovaná a je zvrchovanou nad krásami a závodí so zložkou nezachytiteľnej podoby tajomna, ktoré dýcha z podôb mnohotvárnej prírody. Nie div, že Tadeusz Miciński umiestil. tu v Tatrách "chrám Polski z ducha", povznášajúce tým mohutnú čierťaž na zástoj nebývalej a jedinečnej výsady. Miciński tu sa dotýka najsubtílnejších záhybov poľskej duše a, jej utrpenia, rozberajúc význam vojny a svetlé a víťazné záblesky, ktoré ako v križovaní bleskov nad Tatrami sú signálom vytúženého mieru. (Nietota. Księga tajemna Tatr.)

V mohutnom videní oslávil Tatry Slanislaw Wyspianski, keď v rapsódii o Boleslavovi Smelom v skamenených tatranských štítoch spoznal zakliatych rytierov krutého vodcu, ktorí tu čakajú na' chvíľu, kedy po odpykaní trestu pohnú sa z miest a pomažú oslobodiť národ, čím zmyjú svoje skrivodlivo páchané hriechy a pomažú obrode a povzneseniu rodu a jeho ducha. Videnie Wyspianskeho je z vrcholných a najvýsostnejších v poľskej poézii o Tatrách. Mocné nadchnutie vznáša sa nad štítmi a dešifruje ich neviditeľné podoby, pozdvihujúc tým krídlo, duchovného rozpätia o polohy vyššie a vyššie. Zaujímavý však je obraz Tatier a ich poetické pretvorenie u básnikov Podhalia, u tých, čo sa pod Tatrami narodili, v ich blízkosti vyrástli a po celý život ich náhľady na svet určovali diaľky neďalekej prírody. Diaľky spoznané a odokryté so štítov, splynutie a či harmonický vzťah bytostný, to všetko sformovalo ich duchovné dispozície a' tieto uplatnil svoje možnosti v tvorbe a umeleckom pretváraní. Spomedzi týchto básnikov najumeleckejšie spracoval tatranské látky Tetmajer.

Z podhalanskej školy Feliks Gwiidi započúval sa do všetkých tajomstiev a do charakteru tatranskej prírody, vybadáva nielen už dávno objavenú krásu celku, ale zachycuje aj najmenšie chvenia stromov. Preň má aj jediný osihotený kvet, strom, štít plno kúzla a majú akési samostatné postavenie vo veľkej panoráme, ktorá sa z nich vlastne skladá. Je to leda rozoberanie, istý druh básnického odborníctva, analýza celku a nová syntéza prvkov toho prírodného komplexu. Do neživých a nemých predmetov vkladá duchovnú funkciu, prenáša na ne svoje rozpoloženie vo chvíľach lyrického povznesenia, že veci stávajú sa nám blízkymi, hovoriacimi, časťou a zložkou nášho ja (Drzewa). Celkove však neujde človek pred sklamaním ani v týchto horách, ako v žití vôbec. Sklamanie z Tatier vyslovil Gwiźdź spodnou škálou, ktorá navrch prediera sa akordmi rozličného stupňa, intenzity a horkého zafarbenia. To sklamanie nemá byť presne definované; je tu opájajúca hradba hor, ručají a lesov, ktorá človeka zaberá do svojho kruhu a nedovoľuje dívať saj triezvo. Zavše ti tu do úplnej beznádeje, ktorej sa raz spieraš, inokedy apaticky podliehaš, zazneje spomienka, že

. . . ongi w hymnie naszych wiosen

bralerska byla nula i jedno spiewanie,

ze ludziom przyniesiemy kojącą piesIÍ sosen

i nierozlączne, dobre, luie;czyste,kochanie (Szum fal).

Človek nepríde na hĺbku podstaty, tratí sa v tajomnú, nevysloviteľnú a zostávajú mu na perách skratky tohoto rodného miesta: O, Tatry, moje Tatry!...

Podobne ani Józef Jedlicz nemá v svojej poézii Tatier prvkov živelnej zemitosti; preň sú Tatry zapaľovačom duševných 'konfliktov. Tatry mu nesú odkaz starých čias, odkaz, ktorý núti pozastaviť sa nad zdvihnutou barlou času ako nad mementom, že všetky ilúzie, presnívané pod egidou starých patriarchov výšin, v bielej rozkoši kvetov a opojení, sú iba vyznievajúcim hymnom, odvekou piesňou, začatou a znejúcou od veku do veku. Z tohoto večného tajomstva v prírode vyciťuje básnik príkaz akéhosi mystéria bolesti, márnosti a smútku, ktorý človeku káže vhĺbiť sa do seba, hľadať a objavovať v sebe prvky odvekého hymnu, vyludzovať staré refrény, kde naše životy sa obnovujú a strácajú, ako premeny v prírode,

i nikl síť nie zasmieje i nikl niezaplacze, ze zgasly szaly sloIÍca i powiťdly kwiaty...

Hynutie v prírode rozbíja ľudskú bytosť. Ale na' žiale, pustotu a beznádej ľudského osudu ona nedáva odpoveď, prísne sa odvracia, a keď raz poláska, druhý raz šľahá, alebo sa drží obďaleč, hrdá v svojom nemom majestáte.

Na niebie swe gwiazdziste hymny Viecznosé nuci, w glťbiach Los szepce dzÍlvne tajemne swe zale,. lVY nie slyszycie, w jarzmo zelazne zakuci,

hardzi, oblťdni w mrokach, sh,uIÍbieni Tantale!...

A keď sa súmrak skláňa, v neistej diaľke čaká učupená smrť,

- starą kosę na kolanach trzyma -

Dłoń koscistą rozpacznie przyciska do łona

i patrzy w szczęście ludskie blędnemi oczyma...

vôkol hrobové ticho, všetko bledne" zmĺka aj spev a človek čaká koniec, kedy sa sám stratí vo víchre a púšti, aby sa nič nestalo a všetko išlo ďalej. Jedliczove básne patria medzi najkrajšie a najhlbšie z tatranských poézii, nielen obsahom a umeleckou dokonalosťou ale aj tým dychom absolútna, čistotou opravdivej ľudskej problematiky a osudovosti. Jeho poézia sa tu dotýka vysokých štítov. Popredný člen podhalanskej básnickej školy, vlastne jej vodca, známy i v širšom svete Wladyslaw Orkan ako básnik nezaujíma v poézii Tatier významnejšie postavenie. Jeho hodnota je v próze, ktorú zastupuje ako syn Podhalia, zrastený s biedou svojej zeme a jej ľudu. Jeho romány a novely z goralského života zachycujú nielen etnografické zvláštnosti, ale otvárajú svoje strany aj tomu v básniach tlmočenému prvku svojskosti tohoto kraja, toľko odchylného od iných v značení sociologickom a najmä psychologickom. "Kúzlo všehomíra a podmaňujúci závan" tatranskej prírody účinkuje silne aj na prostý ľud pod jej úpätím. V románe W Roztokach pútnici pred obrazom Tatier nadšením zvolajú: "Tatry!" Stáli pred nimi v ohni zapadajúceho slnca obrovské a krvavé. Ich úpätie zakrývala oproti stojaca hora. Zdalo sa, že za tou horou rozlieva sa more a že Tatry vyskakujú z nebo množstvom žeravých stien priamo k nebu, prenikajúc blankyt horiacimi štítmi. Stáli vysoko v ohni, zaliate svietiacou krvou. Bola v nich skamenela hrdosť a sila i mŕtva pýcha obrov, Skonávajúcich pred svetom.

"Tatry. . ." " Tatry!"

Vanula z tých hôr taká sila, čo porúčala mlčať. Všetci pociťovali v svojich srdciach, že ich ovieva zvláštne povetrie. Čosi zaráža, dych v prsiach, zdržuje slová, budí akési neznáme chvenie, rozkošné a sväté. Tak ovieva ľudské srdcia podivný dych Tatier. Čo je v tých slovách Tatry! Pri samom mene sa človek zachveje. Obrovský múr. Nebotyčné veže rudých chrámov. Čo majú v sebe, že tak vábia oči, dušu? Človek by chce} k nim letieť, kraľovať, panovať tam, ako orol kraľuje nad nimi. V básniach je viac epikom ako lyrikom. Bieda, neistota žitia, nebezpečenstvo, neúprosnosť prírody a tvrdosť životných podmienok, ktoré opisuje v svojich románoch, odrážajú sa i v jeho veršoch. Smútok, strach a žiaľ sú žriedlom jeho nadchnutia'; viac súmrak ako deň, súmrak, keď z úbočí vytŕča hlavu šero a plazí sa vôkol, z očí mu hľadí smútok a pochybovanie, na dne ktorých v temne uplýva žitie (Na hali).

Kraj plný je zázrakov a temer pri každom strome je azda ukrytý poklad a nikto o ňom nevie. Život je tu ťažký a biedny natoľko, že sedliak neraz márne sial a pracoval na kamenistej roli, deň prináša vždy nový smútok a ľudský tvor ubiedený :a neustále štvaný, závidí stromu, "že maže ticho stáť". Zem dnu vrelá, vulkanická, na povrchu "ľadová, chladná". Nech by slnko najpálčivejšie pieklo, nič tu nezmení, nezohreje a ľudský život je tu len samou biedou a pomalým skonávaním. Orkan neopisuje abstraktná, vízie, odkrýva a nezveličuje skutočnú tvárnosť života, ktorému zato, že môže dýchať čerstvé povetrie a tešiť sa nevšedným majstrovským dielam tvorcu, bol prisúdený osud krvopotnejšieho hľadania pozemského blaha.

Z básnikov, ktorí básňou prepisovali svoje nadšenie z Tatier, Leon Rygier, Kornel Makuszynski, Kazimierz Baranowski, Henryk Zbierzchovski a iní, nepodávajú nič zásadného a nič nadpriemerného; Ich poézia je nadšením a pozdravovaním Tatier, ako to hociktorý smrteľník prežije a precíti, príduc do blízkosti hrdých skál. Stanisław Witkiewicz všíma si viacej života na Podhalí, poeticky sa neprejavuje a Tatry sú mu miestom, kde v chvíľach oddychu prezerá ako šafár Hospodinov záhony štítov, zátišia skál a Jahodnú hĺbku jazier.

Poézia Tatier vyvrchoľuje v úchvatnom podaní a zvelebení, ako ho spodstatnil a vyjadril Kazimierz Przerwa-Tetmajer. Patrí do generácie, Nowickým charakterizovanej, znudenej a hyperkritickej, nemajúcej odvahy k letu, ani keby jej boli dali Ikarove krídla. Nasiaknutá subjektivizmom mala jediné prianie osobné šťastie, ale ani tým šťastím nevedela sa uspokojiť. Tetmajera v tomto prostredí pred pesimizmom ochraňovali Tatry. Narodený v ich blízkosti, zamiloval sa do štítov, a táto láska neopustila ho po celý život, k nej vždy sa vracia a jedine ona poskytuje mu chvíle skutočného šťastia. "Cval mladých liet" ostal spätý so štítmi, svietiacimi nad okolím, a tento cval bol jediným poháňačom, ktorý ho hnal a prudko hnal do náručia šťastia. Že prišlo sklamanie to podnietilo ducha k výstihom nových, 'krajších rozkoší a opojenia.. Tetmajer zbásňuje Tatry v lyrike. A je to lyrika čisto 0sobná, "tvoriaca krásno tlmočením snov dúha, lyrika, v ktorej tatranský kraj je iba rozpoložením ducha a nejestvuje pre seba a sebou samým, ako u básnických realistovo Príroda v nej značí mnoho, lebo: milovať ju, to značí milovať i seba a hľadať v jej !kráse estetickú rozkoš" (T. Grabowski). Tatry sa mu stanú symbolom a každá čase ich krajovosti odráža sa vo vnútri básnika. Spracováva Tatry v kritickej chvíli, keď ich položenie bolo naozaj kritické, lebo na jednej strane boli obsadené pruským magnátom, ktorý urobil zo štvrtiny tých bór zverinec, na druhej strane zúrila snaha zmaďarizovať ľud (Tetmajer: Szkice).

Rozličné duchovné rozpoloženie, s dávkou nevyliečiteľného smútku a tragiky, vkladá do Tatier vlastný výklad. U Tetmajera vyvrchoľuje, ba vlastne zhrňuje sa úsilie celého pokolenia básnikov Tatier i v hudobné a farbisté spoetizovanie prírodných úkazov. U nebo túto snahu dovršuje celá galéria obrazov, lyricky veľmi subtílnych, kde pod ťahmi štetca a farebných škvŕn hrajú nuanse muzikálnych prvkov. Sú to básne, o ktorých sa ťažko píše a ťažko je podávať ich vychutnávanú krásu.

Básnik problémy svojho vnútra premieňa a rieši, odráža do prírody. Nemaže tamhore pokojne stráviť jasný deň, keď ticho stoja a pyšne sa dívajú štíty Tatier na ďalekom obzore do nedozerných diaľok. Hora je tichá, ako by všetko spalo a nad všetkým "zrebrzysto-turkusowa cisza nieba". A prečo pri pohľade nadol, na otvorenú priepasť, príde na básnika

bez brzegu i bez dna tťsknica,

niewyslowiony zal... (Widok ze Swinicy).

Na inom mieste však (W Bialem) nachodí východisko z toho temného smútku. Ticho, sálajúce z doliny, preniká dušu, rozochvieva a utišuje akoby kynutím šťastia. U Tetmajera vôbec vzácnym je lyrický súlad s prírodou, že dostáva sa jej vplyvom do takého stavu, v akom je práve ona. Splývanie s prírodou, hoci i so súmrakom, ktorý opája zem, hory, skláňa sa, nad ľuďmi a preniká ich svojím kúzlom, uspávajúc, utišujúc všetko a zarovnávajúc vykoľajené stopy, takže všetko sa stráca v harmónii vesmíru a je

coraz ClSZej, coraz. . . Clemnle], cora'z uroczej i coraz tajemniej.

Naproti tomu báseň Przy Morskiem oku je nekompromisná, vyznieva nespokojne, v rozpore.

Ty martwa wodo wsród nocnej ciemnoty! Jak ja ci twojej zazdroszczť martwoty! Gdyby te wszystkie góry do twej fali razem runťly.. jeszcze ciť-Íar ich

bylby mniej straszny, ni-Í ten, co síť wa,zi

na piers czlowieczą, ciťza'r przeczué zlych.

Zvykli sme si na básne, kde sa všetko končilo zmierlivo. Tatry upokojili a každý sa im pokoril. Tetmajer neprijíma toto riešenie, príde sem a povie, že niečo je ešte väčšie, divokejšie, ako granity, vrchy kamenia, prúdy riav, hrom i blýskavica je to bôľ, žiaľ ľudského utrpenia, ku ktorému nemožno prirovnávať úkazy v prírode. Sú to dva svety celkom rozdielne, iných živlov a mocnárstiev. To je smútok "Mladej Polski", ktorý tu dostáva osobitnú skvelú definíciu. Ako k hlbinám jazera a mŕtvej vody steká večne šumiaca rieka,

tak wiecznie szumi smutek w mojej duszy pelnemi plynąc nurtami w jej gląb.

Búrku v Tatrách chápe s prudkou, drsnou živelnosťou (Burza). Sám rozbúrený stojí pred nadúvajúcim sa náporom a šialením a sám podpaľuje svojím besnením nával ničiacej sily, ako by ju ponúkal, riadil v ničení, vyvaľovaní stromov, presunovaní skál a pustošení toho, čo je tu na zemi, aby všetko zhorelo, čakajúc, že po zúrení víchrice uzrie široký kraj zmenený, obnovený, bez všetkej bolesti, smútku a sĺz, že sa ukáže omladnutý, nový. Ale zem po búrke okrem niekoľkých vyvrátených stromov ostáva nezmenená, v starom smútku a biede.

Primkýna sa k Tatrám stále tesnejšie, lebo s dušou rozbitou a ustatý bojom tu ochladzuje sa príliš páliaca krv, oči sa očisťujú od dymu a ruky od špiny. Horská mŕtvota mu je chrámom, kde "súmrak i víchor s hluchým vzdychom udiera koncom svojich krídel ako konské kopyto v poli, udierajúce o zbroj mŕtveho rytiera". Pri tejto obeti je dav nemých mlčiacich turní a temnota hor, nad ktorými ako zavesená lampa svätostánku presvitá vo výške blesk vychádzajúceho slnka. V noci, keď sa zaligoce hviezdami nekonečné nebo a nepreskúmateľné ticho skloní sa nad zemou, zdá sa, že nad týmto krajom prešli už tisíce rokov, že život už dávno vyhasol a. panoráma Tatier je iba cmiterom duší dávno zabudnutých (Poezye III, 205).

Pripadajú mu tiché, mystické a v diaľke, hoci spomienka na ne v jarný deň, keď les drahý, svätý, temný rozjasá sa v obnovenej kráse, v bohatstve a vôkol rozložené je

pikno w całym swym czarze i calej patdze OIlO, którel byé može dia duszy czlowieka

wiarą, milošcią, szezsciem a jak Chryshls, czeka,

by szedl k' niemu przez brad swój, przez bál swój, przez ndz.

V takých chvíľach Tatry nie sú len strašnými štítmi, ale tajným žriedlom záchrany pre stroskotancov života, tu opäť pocítia pulz svojho srdca a' ich obdiv je výkrikom a modlitbou.

Bądi: pozdrowion, napoju, klóry W!iacasz i:ycie!

Bądi pozdrowiona', karmi, klóra i:Yl1!isz ducha!... I wiosn w sobie czujť mlodą a dokola pachnie kosodrzewina i wonieją ziola,

i szumi las, lub puslki nieskonczonej sluchai. (III,24.)

Duša znudeného zemského žobráka prichodí akoby „do veľkého kostola sa modliť" a vidiac na okolí nesmiernosť, nekonečnosť, v pokore si priznáva svoju úbohosť. Vôkol je pokoj. Ale nikto nech tu nevolá po láske, pomoci a zmilovaní, lebo sem sa nechodí bedáka

pomoci ni lilošci warga mla nie iąda

przychodz si nauczyé, jak Spokój l.vygląda.

Tu si uvedomí, že ,,'každý človek má v duši svojho Boha", a to božstvo prírody je tajomstvom, ktoré zblúdilú myseľ prijíma bez výhrady. Ba dokonca, volá k sebe tých, čo v dolinách trpia, aby hľadeli na veľké nebo, aby tu zabudli na smútok a "snili o niečom nedosiahnuteľnom", 'aby sa i zo srdca vytratila hmla a aby bolo čisté ako žriedlo, v ktorom jasom kryštálov z hlbín odrazí sa svetlo, "podobné tomu, čo z očí Kristových sálalo na ľudí ako čisté a priezračné vlny" (III., 28).

Tetmajerova pieseň stúpa stále vyššie. Od spomienok a meditácií na horách dostáva sa k čistému zduchovnenému vzťahu s utajenou dušou prírody. "V Temných Smrečinách" v hudbe vetríčka odlučuje sa človek nielen od zvyklosti nanúteného .života, tu zabúda na svoje pripútanie k prísnemu rádu a na pokyn vyššej mocnosti a podľa šumu a rozprávky bór ponecháva premenám svoj duchovný svet. "To jest mój najpie;kniéjszy sen. CiemnosmreczyÍlski szumi las... O lesie! lesie mój !"... A "podczas wiatru z Tatr" zaberá básnika priam ,panteistický van a súlad, ktorý je apoteózou kozmického priestoru v jeho živloch. Vietor z Tatier, pyšný, neskromný, spanilý živel zanecháva za sebou hory, mestá, oceány a je pritom najsladšou hudbou. Keď len letkom dotkne sa ucha, vylúdi refrén v duši, sladký nepokoj, ktorý vyvoláva sny, svet utopistických činov a ideí. Prelud však povznáša zrak ku svetlu, priestoru a tichu, k trojici mocnárstva duše, povznáša, lebo rozžaruje na čele plápolajúcu hviezdu ako vatru na vysokej hore.

Apoteóza vetra nie je u Tetmajera iba zachytávaním momentov, vzdychov, ani nie motívom cvalu. On preciťuje a vypočúva, vybadáva ohlasy stáročí, vekov, ktoré v pošumievaní vetra sprítomňujú sa mu, skúma, či natiahnutá "struna prírody", na, ktorej hrá pohyb, "všebyt, čas a priestor večna", nezjaví mu

wszystkie te westchnienia, ch{'ci i porywy,

i wszystkie te m,arzenia, iale i nadzie-je, i

i wszystkie te gonitwy, i wszystkie te wzloty, , ,

i caly iądz i pragnien orszak zlotogrzywy,

które z siebie piers ludzką w fwój tuman wyleje!

Nesie ľudské duše na svojich vlnách (víchor), letí v ňom tisíce životov a síl, celé stáročia smútku, čo sa nad svetom zhromažďujú ako hory žiaľov, ktoré duša od vekov, od počiatku sveta vysiela do vesmíru. Žaloby sa množia, dosahujú nebies a anjelskych trónov a ich presila natoľko mohutnie a doráža, až prinúti Boha zmeniť beh sveta.

Tajomný živel je plný melanchólie a irónie, ale je zároveň i roznášačom radosti, dobrým priateľom a v jeho blízkosti sa duši pozdáva, že je zatvorenou svätosťou, nikdy neviditeľnou a že len zďaleka svieti časom ako legendárny sen, ako ružica hviezd, ktorá sa zapálila nad chrámom. Krídlo "halniaka" (vetra), vyzvedajúceho od štítov tajomstvá dávnych dejov a vulkanických premien unáša i city a sily nadchnutia, unáša mysle krásou nadchnuté a žiaľom rozpálené natoľko, že by mohli ako nové slnká zavisnúť vo výškach, keby bolo pre ne dosť blankytu. V jeho lkaní sú žaloby tých, čo sa narodili a život ubil v nich všetky predsavzatia a pýtajú sa v rezignácii: načo nám bol daný život? Iným jeho :šepoty prezradzujú, že za rozhraním smrti príde vykúpenie a tam sa vyplní to, čo sa tu stalo len rozčarovaním. V chvíli, keď víchor odnesie zvesť i o našej smrti, po zaviatych šľapajach našich krokov ponesie sa jachta víchrice tak ľahučko, ako by sa nič' nebolo stalo.

Majstrovské pero Tetmajerovo vykúzlilo v tatranskej prírode také krásne básne (Z przelęczy, Mechy, Pod Rysami, Wieczorem, W pustej przestrzeni, W Koscieliskach w nocy, Z Kasprovskiego wierchu), že im Diet rovných v poľskej literatúre. Slovo je v nich najprimeranejším a najlepším nástrojom, verne a pravdivo vyhmatáva city a predstavy v prenášaní básnickom. V Tatrách najradšej sa uťahuje na miesta, kde sa len veľmi ťažko dostane ľudská noha, kde všetko rastie divoko a pre nikoho. Tetmajer miluje "to nebo, na ktoré sa nikto nedíva", láka ho "svet bez jestvovania i smrti", kvety, ktoré nikto nekosí, voda, ktorú nikto nepije, vietor, ktorý nikomu nešumí. Jeho duch maže sa rozprestierať len v takej ríši. A hoci v Tatrách nachodí "spiacich rytierov", čakajúcich, až príde čas vyjsť von a oslobodiť vlasť, znamenajú Tatry preň vždy predobraz vyššieho sveta, po ktorom túži.

Po prekročení zenitu svojho žitia spomína si na jeho význam, na šťastie, na ktorom mal účasť. Vidí však, že nič, ani hodiny v náručí ženy, ani vavríny slávy to neboli, ale chvíle

prežité v Tatrách, rozhovory s vrchmi, táto príroda zaznačila

stopy šťastia v jeho duši. Vyznával všetkým:

kto nieczul tak na szezycie, jak ja, kto wraz ze mną jalk jĄ\ nie patrzyl w niebo ponad powiej ziemną:

ten nigdy podlej z siebie nie odtrącil gliny! (III, 98.)

Kto nemal v žití chvíle odhmotnenia sa a odvtelenia, pre toho život bol len horký, tragický a smutný. Kto nemohol sa duševne po,vzniesť nad všednosť, ten počul len slová a sám vyslovoval len slová. Nič sa tým neodchyľuje od života zveri, ťahá svoj údel ako zapriahnutý.

Co za los! nie byé nigdy s orlami pospolu!

Co za los! nie byé nigdy przy bogów objacie!...

U Tetmajera ten silný prúd v duši, nadchnutie pre Tatry vyvolala: jediná noc "w Wysznich Hagach". Jeho láska k Tatrám nikdy nepohasla, stále mohutnela a jej plameň vyrážal vždy silnejšími výbuchmi. V tuhe' dostať sa zo zaprášenej postali, z blata svetských krívd, z biedneho osudu pozdvihuje svoj zrak hore, k štítu, k voľnému vládcovi kraja, ku ktorému "nikdy nedoletí podlý, ničotný dych zeme". Blýskavicu, čo vládne nad štítmi, snaží sa získať do svojej moci, zasvietiť do temnoty a beznádeje. Volá po svetle blesku, aby mu svietil v duši a plápolal, aby ju hrial v noci a v zime, aby čistý oheň vanul k nemu z výšin, lebo tu dolu niet jasu, niet ohňa, to všetko sú len márne, nečisté vajatania.

Zadumajúc sa na štíte, povznáša svoj hymnus, ktorý je najvyšším dotykom záhady a odkrýva predtým neslýchané zákutia a tiene problémov (Na szczycie, II, 196-203). Tatry sa premieňajú na prestol, na ktorom sa rieši rozpor medzi nekonečnosťou a nemými zmenami v prírode na jednej strane a ľudským osudom na druhej.

Vo výškach čnejú ohromné kolosy žulových brál, pod nimi jazerá a nižšie svet, žitie, ľudská bieda, zástupy nešťastných a hŕstka pánov, ktorých však tiež ohrozuje množstvo nebezpečenstva, utrpenia a bôľov! Nad všetkým je utrpenie. A nemožno siahnuť rukou z tej výšky, chytiť kolobeh sveta, zmeniť jeho chod natoľko, aby jediná mohutná pieseň šťastia udrela k nebesiám, dotkla sa hviezd a zem plávala k nim v ohni, ako labuť na tichej hladine... Lebo či pieseň šťastia nikdy nezazneje? Či jej víťazný hlas nikdy sa nevmieša do nádhernej

melódie víchrov, morí a lesov? Či ľudské oči nikdy nebudú ako kvety usmiate? Či ľudská hruď nebude zbavená ťarchy osudu, či ľudské myšlienky nebudú ako oblaky voľne plávajúce, zanorené v záplave blanky tu a svetla? A ľudská duša; nebude horúca a žriedelná ako slnce, preniknutá jediným citom, aby rozžarovala a rozsvecovala teplom? Či navždy zostane priepasť medzi snom a medzi tým, čo človek má? Veľa ľudí už poukázalo na zlo žitia, mnohí už vyslovili v slovách bôľ človeka, a jednako nikto nestvoril dobro a šťastie'! Bude nám spomožené tým, keď filozofia a poézia celý okrsok, celú hĺbku zla postaví nám pred oči, ukáže celú biedu ľudského života, jeho závislosť od tajomnej vole, keď všetky žriedla i moci ľudské rozkúskuje na najmenšie čiastky? Či ľudstvo bude tým šťastnejšie a zlo menším? A ti, čo milujú ľudstvo, či nevedia, že táto ich láska je vlastne ničím?

Najstrašnejším pocitom nemoci ľudskej vôle je jej bezmocnosť pred hluchou silou tajomnej vole! Čímže je žitie ľudstva? Od tisícročí neustálym nazeraním do toho istého zrkadla a zvedavým hľadaním stále nových výrazov bôľu a pochyby! Aké šťastlivé sú hory a jazerá, že nemôžu nič myslieť, nič chcieť! Sú bezmocné, ale si to neuvedomujú. Žula sa rozpukáva, rozbíja ju hrom, jazerá zanikajú, zasypané lavínou, a' nič o tom nevedia. Zem sa od prvopočiatku stále rozvíja, ale nevie, čo bolo, nemá strach o to, čo bude. My však vieme všetko od našich predkov, že nič nás nečaká, iba strašná úbohosť a strach, čo sputnávajú ramená našej odvahy. Východiskom z bezmocnosti rozvahy a vedy je len šialenstvo a fantázia. Keď nazýva človek ženu - telo - anjelom, keď pre ideu zasväcuje žitie bez ľútosti a fantázia ho unáša k nekonečným svetom ideálu, vtedy môže byť šťastný. Ale to je abdikácia ducha, ktorý je jednako len najšľachetnejšou časťou nášho jestvovania, ale kto by sa' chcel vzniesť ponad svet a tam žiť, či nenarazí na iróniu osudu, ktorá striehne na každom mieste a v každej chvíli na človeka, aby ho zrazila opar k zemi? A potom nešťastím je pochybovanie.

Tylko kto slepo wierzy, polrafi isé naprzód,

zwyciťž, albo padnže, ale z r,aną w pžersžach,

jak rycerz... :lyé, to twoJ'zyé (JJ lworzyé, to wierzyé... Nže wierzyé, wątpžé: lepžej znžcestwžé ž przepasé!

(II, 198.) Z ohňa takýchto rozporov uniká a oslobodzuje sa básnik, odlučuje sa od sveta a zvolí si pre svoje dobrodružstvá "nekonečna priestranstvo" a "oceány večnosti", v ktorých hľadá rozuzlenie svojho osudu. Tratí sa v priestore, vo výškach, kde svetlo z prahmly vín plynie do nekonečna, kde radia sa i hynú útvary od slnca' sa odtrhujúce a znova sa k nemu vracajúce. Tam, kde vôkol hučí večný ruch, vidí večnú smrť a večné žitie, unášaný v blankyte nekonečnej sféry, plynie v živloch nadzemských tichý, neviditeľný. Pri ňom skláňa sa čas a z hviezd utvárajú sa nové hviezdy.

Takáto premena duchovných mohutností ozve sa v človeku zriedka a temer Nieto chvíľ, kedy by bola naozaj možné opustiť všetko všedné. To je len istý odblesk, istý tón, doznievajúci v duši, ako vytratený z "všeduše sveta vo všehmote sveta", ktorých zlomkom je duch človeka. Do úplného súladu "ticha, svetla a priestoru, v tie svaté domoviny ducha" nemožno vplynúť, pretože duch je spútaný telom, hmotou. Telesné puto síce dráždi, pobáda k odporu, k revolte, že duch sa vzpiera, vyletuje, objavuje a borí nové horizonty, ale naprázdno. Všade pred svetom, pred človekom, pred duchom je len mlčanie a mlčanie! Ostávajú len slová, márne, slabé slová a nevedno ani, prečo prišiel do toho všetkého Kristus a ukázal svoju strašlivú tvár, svoje vlasy ako z medi, oči ako z burácania a ústa plné mlčania, ktoré sú horšie ako ničiaci živel! Mlčí, nedáva odpovedi na otázky v tomto boji a v pochybách neodvetí.

Straszna Światłosci w błyskawic potopie!

Straszna Białosci na nieba blenkytach!

Straszliwa Gluszo wśród jenków zgrzytów!

Straszliwa Góro na chmurach i szczytach!

Straszna Kolumno wsród wieków i bytów!

Nekonečno je čímsi nadľudským, kde ľudskosť sa nevyzná, upadá, lebo nekonečno je protivou ľudskosti. V tomto sklamaní nepokojný a večne po novom túžiaci duch primkýna sa bližšie k lonu matky-prírody, čo stavia "bohu oltáre na horách, pustatinách a moriach a dymom vulkánov vysiela obetné okiadzanie", a v najužšom zväzku chce s ňou celkom splynúť, ba premeniť sa, stať sa „časťou šumov, čo sa chvejú v stromoch; čiastkou vlny, čo plynie v rieke; čiastkou hry slnca; na doline..." Až k nemu takému prídu bieli anjeli na rozhovory, nebude im odpovedať vzdychom bôľu, kliatbou, ani krikom, ale rečou stromov, čo v hájoch sa kolíšu. Ako súčiastka mohutnej prírody bude sa jej hymnou vznášať vyššie, roztrhávať uzdy až tam k zenitu, kde Boh sa díva na kolobeh života (II, 200-4).

Lyrická filozofia a poetická múdrosť je iba tónom polyfónie, ktorú Tetmajer tak vznešene vzniesol na takú výšku, že Tatry zostávajú dolu a ich štíty ako opustené body rozletu načrtajú sa v hukote harmónie, čo zneje v blankyte.

Tetmajer v poľskej poézii zavŕšil, najvyššie vystupňoval hymnus a zobrazenie Tatier. Po ňom v poľskej ako po Hviezdoslavovi v slovenskej poézii tému Tatier nikto viac nespracovával tak dôsledne, ani nie s toľkým zanietením a s toľkou problematikou. Niekoľko zmienok po tatranských spevoch Tetmajerových nemá tej silnej osudovosti, ani estetického vychutnávania! (E. Zegadlowicz), aspoň nie v novom a odlišnom od obrazov tvorby dávnej a nedávnej nami uvedenej.

Tento článok je odtlačený z jubilejného sborníka "Detvan 50 rokov v Prahe" (1882-1932), vydaného z príležitosti paťdesiatročného jubilea menovaného spolku.